Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Ticho sedím. Počúvam motor auta, hučí pri vytočení, preradím na päťku, za Lužnou už môžem. Ešte päť kilometrov. Mojich päť kilometrov. Rovno, medzi poľami slnečníc. Už sa zatvárajú. Zajtra ma zas ráno žlto potešia. Potom spomaliť a dvakrát doprava a som doma.
Býval to antikvariát Ostalo mi strašne smutno. Zmizlo niečo z mojich študentských rokov, asi nenávratne... Od kamaráta sa ku mne dostali staré platne. Také tie hrubé a ťažké. Po babke. František Krištof Veselý a podobná liga. Babka bola klasik, platní je celá veľká škatuľa. Odnesiem do antikvariátu, tešila som sa. Dávno som v žiadnom nebola, ale kedysi som si tam kupovala celkom pravidelne krásne veci. Aspoň mám dôvod na návštevu.
Po prvý raz som sa s ňou stretla, keď tam môj muž - vtedy priateľ - chodil. Pozval ma na obed, študentský. „Taký poriadny chlap! Na, tu máš chlieb!" Pani mu k miske plnej hustej fazuľovej polievky namiesto jedného krajca dala dva a ešte aj pätku. Mne dala jeden - asi nech mu dlhšie štíhlejšia ostanem.
Okolo dievčat pri Slovnafte chodím za tie roky už často nevšímavo. Občas mi ich príde ľúto, keď mrzne a prší. Dnes ráno som ich míňala ukolísaná pomalou pesničkou a rytmom auta. Rozmýšľala som, čo ma čaká v práci, na čo nesmiem zabudnúť. Zrazu sa mi ako po hromozvode zviezli oči po dievčine na krajnici napravo. Upravená blondínka, biela blúzka, pekná fialová suknička. A pod nimi obrovské guľaté brucho. Panebože, tehotná.
Platím cez internet. Obvyklé platby. Jedno číslo za druhým. Počítač sa stále pýta, či som si istá. Som, jasné, poďme ďalej... Pri jednom z riadkov spozorniem. Do kelu. Tú predošlú platbu som práve poslala so zlým variabilným symbolom, zisťujem s hrôzou. Oči preskočili riadok. Čo teraz? Platba spracovaná. Do dvoch kelov. „Zaplatila som zdravotné odvody pod zlým číslom, čo mám robiť?" Manžel krčí plecami rovnako ako ja:" Skús tam zavolať a spýtaj sa."
„A s týmto neviem čo urobíme. Neviem, komu to dať." Kamarát stojí pri dvoch veľkých plastových vreciach. Prerába byt po babke. Bola poriadkumilovná a šporovlivá - vrecia sú plné vypratého pekne vyžehleného oblečenia. A mne sa v hlave vybavuje e-mail spred asi pol roka - bolo v ňom pár fotiek a výzva, že v nocľahárni pre bezdomovcov privítajú každé oblečenie. „Ja to odveziem, myslím si, že viem, kde by to mohli chcieť."
Od rána som rozprávala. Rozmýšľala, naplno napínala pozornosť, prednášala. Sedem hodín v kuse. Teraz dve hodiny pauza a ešte jedno stretnutie. Nevládzem. Túžim vypnúť. Na chvíľu len tak existovať...
„Maminka, som smädný!" „Prosím si keksík!" „Vzala si opaľovací krém?" „Maminka, nemáš nejakú knižočku?" Jasné, v pohode, nech sa páči, prosím. Ako by mama mohla nevyhovieť?
Je to taký malý obchodík s množstvo krásnych vecí. Z niektorých sa dajú vyrobiť náušničky, z iných obrázky, ikebany, svietniky, hlinené sošky, korálkové drobnosti... Skvelé miesto pre tvorivých. Stačí sem prísť, zasnívať sa a počkať na nápad - a potom si nájsť trochu času. Tento týždeň sa pred vchodom objavila tabuľa - veľké zľavy.
Do Holandska, na tri dni. Konferencia, veľa rozprávania, veľa stretnutí... večer vyčerpanie zo sociálnych kontaktov. Pivo a prechádzka po uliciach viac než nutné. Nepoznáme to tu, len tak chodíme ulicami. China Town. Reštaurácie, obchody, bary. Aha, Coffee Shop.
Vážim si Gáborkových rodičov. Za to, že s ním nehovoria svojím materinským jazykom. Hovorili tak s ním spočiatku, keď bol malé bábätko. Maznali sa s ním po maďarsky, po maďarsky mu mamka spievala, hovorila prvé rozprávky.
V pondelok som bola na koni. Ha! Mám vás! Sčítacia komisárka, ktorá u nás bola, ale nič nenechala! A pritom mala - urobila chybu. Teda, to sčítanie je pekne zbabrané, vravela som sebe aj kolegom. Vraj mám zavolať na mestský úrad, hovorili v rádiu, a reklamovať postup. Dobre, zavolám. Ale keď mi to na prvý raz nikto nedvihne, nebudem sa viac snažiť, zastrájala som sa.
Autom cez Lamač, predo mnou červená honda a pred ňou autobus. Nuda na križovatke. Stojíme, obzerám sa. Zrazu zbadám chlapíka roztiahnutého cez celé zadné autobusové okno. Vyškiera sa, robí opičky, presúva sa z jednej strany na druhú a späť. A očividne sa smeje z plného hrdla - na vodičku v aute predo mnou.
„Nepy koňu vodu, bo voda nečysta, napadlo do ňij iz javora ľisťa..." hučia chlapi pri ohni každý z plného hrdla. Sedemmetrový plameň malí chlapci stále prikrmujú, na vatru hádžu konáre s lístím a staré pneumatiky. Okolo lietajú iskry, dvíhajú sa k nebu, kde svieti veľký mesiac. Pred chvíľou sme si ho fotili utopený v lome za dedinou. „Idy." „Neidu. Solonynu ryžu. I tobi."
Stretnutie na fare otca Kuffu som si dohodla po telefóne. Muž, s ktorým som hovorila - jeho pomocník - bol ochotný. Vôbec som si ho nestotožnila s tým, ktorý ma privítal. Hlas v telefóne bol slušný, rozprával spisovne a kultivovane. Vítal ma zle oholený chlapík, celý potetovaný, chýbali mu zuby. Keby som ho stretla na ulici, vyhla by som sa. Ale - hlas sedel. Fíha... Podali sme si ruky, voviedol nás do veľkej kamennej budovy, čakajte.
Čudný obed na čudnom mieste. Do taniera nám nakúkal vypchatý los... Ale povedali nám, že v Sobraniciach lepšiu reštauráciu nenájdeme. Potrebujeme trocha vytráviť. "Videl som pútač, vraj je tu gitarové múzeum", hovorí kamarát. Tu? Čo by tu robilo...
Vo Švajčiarsku na ľadovci zahynul mladý Slovák. Alpinista neprežil dlhý pád. Krátka agentúrna správa. Čítam si ju a snažím sa predstaviť, čo sa stalo. A prečo. Veľmi sa podobná inej spred pár rokov.
Idem do školy. Do tej, čo je pred ňou fontána, na ktorej nahí malí chlapci chytajú labute. Parkujem, označím si lístok. Hm, kdeže som pred rokmi premýšľala, že raz budem mať auto. Chodila som pešo, električkami - a samozrejme, najnapratanejším autobusom na svete, 39tkou. Pred školou páriky, do dverí rýchlym tempom vchádzajú pekné mladučké dievčatá. Tuším sú podobne oblečené, ako my v študentských časoch.
Dopredu avizujem - nemá šťastný koniec. Teda vlastne, ako pre koho... Pred asi dvanástimi rokmi nám vykradli byt. Techniku, obraz, veci s akou takou hodnotou vzal človek, ktorému som dôverovala. Poznala som ho pár mesiacov a od bytu mal kľúče.
Vstávame skoro, v telke ešte nie sú žiadne rozprávky. Deň rozbiehame s príbehom mnícha a svätice. Rozprávam dieťaťu o ich živote, chudobe a viere, malý počúva a možno aspoň trochu rozumie. Od ôsmej potom rozvoniava kuchyňou varené údené. Nad umývadlom odkvapkáva hrudka, bude skvelá s chlebom a mäsom.
