Marie Stracenská
Čo ma učí beh
Au! Šľaka! Nos v prachu na okraji cesty. Koleno – dobré. Aj lakeť. Jemne oškreté predkolenie, trochu narazený bok. Nič hrozné. Obchádzala som mláčku a potkla som sa o vyšší trs trávy, chvalabohu na piesčitej cestičke. Vstávaj. Oh. Tma pred očami, pred búrkou je nízky tlak a prirýchlo som vstala. No nič, tak hneď to ďalej nepôjde. Aha, tieň. No dobre, na chvíľu si sadni. Dýchaj. Už je dobre. Dotýkam sa buchnutého boku a na sekundu mi napadne, že v nohách mám už iste aspoň štrnásť kilometrov a nebolo by hanebné zavolať teraz domov, nech po mňa prídu. Šibe ti, kam? Do poľa? Veď to je už len čosi vyše tri posledné kilometre. Hrabni do seba. To zvládneš, ženská. Nikto ťa nenaháňa, v najhoršom dokráčaš.