Vždy som mala rada, keď som zaľahla prvá. Už ako dieťa som sa snažila, aby som neostala tá, čo na dobrú noc šťukne vypínačom. Chcela som si ľahnúť a uvoľnená vnímať sestru a brata, ako sa mocú po detskej a dokončievajú posledné úkony pred spaním. Upokojovalo ma vnímať život okolo a pritom už byť vo vlastnom polospiacom svete. Na vysokej to pokračovalo. Dve novinárky a prekladateľka. Na izbe sme mali dva písacie stroje, ich kadencia znela v noci ako výstrely samopalu. Žiarivky zo stropu osvetlili aj ten najzapadlejší kút a plašili šváby. Do toho iereško a zvuky z chodby. Nemala som problém uprostred tých ruchov sa uložiť a zaspať. Práca a šum ostatných ma upokojovali. Dávali mi istotu blízkych ľudí okolo mňa. Pocit bezpečia, že sú tu. V bdelom stave mi neprišiel taký intenzívny.
Noc, ktorá sa skoro začala, sa rovnako skoro aj končí. Je sobota ráno, ale budím sa zavčasu, ako inokedy do práce. Vstanem a s knižkou sa natiahnem v obývačke. Presne doprostred zvukov zo spálne a z detskej. Počúvam ťažké oddychovanie veľkého chlapa, rýchlejšie odfukovanie jedného dieťaťa s trochu upchatým nosom aj výdychy a mliasknutia druhého. Ležím a nechávam sa tým obtekať. Nádhera. Pokoj. Pravý opak času radosti zo zvukov blízkych pri zaspávaní. Možno si ho doprajem častejšie. Toto je pohoda. Toto je šťastie...
