Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
A to ti nevadí? Že to tak dlho trvá? Veď to zaberie aj niekoľko hodín týždenne – zareagovala kamarátka na moje rozprávanie o pravidelnom behaní. Ani trochu. Behám totiž úplne od začiatku v najlepšej spoločnosti...
Vyťahujem tortu z chladničky, na stolčeku sú pripravené poháriky a detské šampanské. Zbojníci zatvorení vo svojej izbe, majú radi prekvapenia. Na gauči naukladané darčeky – kôpka pre jedného, pre druhého, spoločná. Jedna z výhod aj nevýhod dvojčiat – spoločná oslava. Rodičia sa tešia, deti by zniesli aj dve.
Konečne som sa odhodlala a odvážila. Priatelia mi ponúkli bazu na svojej záhradke výmenou za to, že sa ujde aj im. Vytlačila som si niekoľko receptov – dosť si podobných, nazbierala kopu kvetov, a išla na to. Naložiť, počkať, dokončiť. Žiadna veda, akurát trochu neporiadok a čas – vravela som si nad obrovským hrncom plným voňavej sladkej tekutiny a čudovala sa, že som to neskúsila už dávno. Neodhadla som to a veľmi skoro mi došli fľaše. Pozháňala som všetko, do čoho sa dal naliať. Nakoniec ho bolo určite vyše 8 litrov.
Do najbližšej samoobsluhy to máme dvesto metrov. Voláme ju príručná špajzka. Raz cez cestu, pekne cez priechod. Už by možno mohli občas aj deti samé, navrhla som pred časom mužovi. Prečo nie, po drobnosti.
Papiere, šanóny, scvakávačka. Obaly, štítky. Ešte... Kráčam po predajni a napadne mi – škatuľky. „Máte, prosím?“, obraciam sa na prvého človeka, ktorý vyzerá, že sem patrí. „Tam a tam,“ vysvetlí mi sympatická pani. Cestou sa však ešte pristavím pri perách a lepiacich páskach. „Našli ste?“, opýta sa, keď ma míňa. „ Ešte nie, ale som na ceste.“ O chvíľu ma vidí skláňať sa nad policou. „Ak chcete toto, dobre si rozmyslite, koľko potrebujete. Tieto škatuľky sú málokedy a rýchlo sa minú,“ upozorní ma. „A máte ešte nejaké?“, pýtam sa. „Pozriem sa,“ odpovie. O chvíľu ich objednáva zo skladu a o päť minút mi ich prináša. Aké milé hneď zrána, vravím si. Zaplatím a spokojná smerujem do práce. Celkom sa ten deň dobre začína.
„Prosím ťa, poď jej to pripraviť,“ volá od skrine bezradný muž. „Ja už to neviem poskladať tak, aby nevyzerala... hm.. divne.“ Že už je dcéra veľká sa veľmi jasne rozozná aj v jej názoroch čo si oblečie a čo nie. Šaty sú kľúčová vec. Už sme spolu prešli niekoľkými štádiami. A som zvedavá na ďalšie.
Tmavomodrá clona sedela nad susedným kopcom. Fúkalo, ale nebolo surovo. Kráčali sme rozbahnenou zemou, ktorá po troch dňoch dažďov nestíhala piť prívaly vody. Na nohách gumáky, kľučkovali sme pomedzi jarky a pozerali na oblohu. „Bude pršať, ale možno to stihneme,“ povedalo dievča, ktoré vymyslelo a do veľkej miery samo postavilo krížovú cestu, kam sme mierili.
„Môžeme si pozrieť nejaký album?", spýtala sa Julka v nedeľu po obede. Ani neviem, prečo jej to napadlo. Ale potešila som sa. Aby nie... Na to ich predsa robím...
Zabudla som si slúchadlá. Do hája. Čo už. Pobežím v tichu. Pred štartom sa vlní zástup asi dvoch stoviek ľudí so svalnatými lýtkami. Poskakujú, zahrievajú sa. Prichádza prvá vlna adrenalínu. Viem, že ich bude ešte pár. „Nechce mi lokalizovať," sťažuje sa svalovec vedľa mňa. Hrá sa s prístrojom na zápästí, pobeží na čas. Možno aj ja. Vlani som deväť kilometrov skúsila po prvý raz v živote. Dnes zvládam oveľa viac, toto by som mala bez problémov. Ale nevyťahuj sa príliš, ozve sa vo mne okamžite pokora k športu. Veľmi dobre viem, že sú dobré a zlé dni. Ale dnes som vyspatá a nohy mám ľahké. Je krásne teplo a nie horúco. Z ľudí spred štartovej čiary aj z okrajov trate ide kopa energie. Nebojím sa. Teším. Štart!
Ťažký deň. Alebo možno len dlhý po krátkej a ťažkej noci. Taká je, keď uprostred nej príde dieťa s plačom, že sa mu zlé sníva a o chvíľu zaspí stočené v maminej náruči, obe zakryté perinou priúzkou v pomere k otvorenému oknu. Je 20.20 a ja oznamujem hrajúcim sa parťákom, že ďalšie dve kolá už bezo mňa. „Dobrú." Plazím sa do postele. Za svetla som nešla spať ani nepamätám. Zastriem žalúzie. Ani to som roky nerobila, mám rada svetlo dopadajúce do izby z ulice. Ľahnem si, vydýchnem, uvoľním a poviem „dobrú" aj samej sebe. Každodenný rituál je však iný. Cez naschvál otvorené dvere počujem zvyšok osadenstva. Hrajú sa. Dve deti a dvaja chlapi, manžel a jeho synovec na dlhodobom pobyte u nás. Smejú sa, poštuchujú. Niekomu sa niečo podarilo, vykríkne. Začnú sa naťahovať, kto má pravdu. Ešte majú štvrťhodinu, kým tato uloží aj malých. Zaspávam s plnou hlavou ich veselých hlasov. Milujem to.
„Mami, ale to je veľmi smutná rozprávka." Pozerám, čo drží v ruke - aha, to je tá zvláštna knižka... Na jedny narodeniny si malí vypýtali, že si chcú darček vybrať aj do kníhkupectva a táto mala v titule aj na obrázku Robina Hooda. Kúpila som ju a mala lepšie prelistovať. Až doma som zistila, že v knihe sú tri príbehy. A za tým o legendárnom strelcovi je - Dievčatko so zápalkami. Ako sme ju kúpili, tak sme ju veľmi rýchlo založili do knižnice a už som sa k nej nevracala. Malý ju teraz našiel v rámci svojho lúskania všetkého, čo mu príde pod ruku.
Presne desať centimetrov pred špičku jeho topánky. Chalan to mal dobre odmerané. Pľuvanec pristál tak, aby učiteľ nemohol nič povedať, ale pritom rozchechtal ostatných. Tomu sa hovorí príjemný príchod do práce, pomyslí si kráčajúci. Tiež sme boli takí. Tak len odkýva na pozdrav, počuť „dobrý deň", to by už chcel veľa. O pár minút už na nich pozerá spred tabule. Hlavy im spihlo ovisnú presne na minútu, kým niekoho nevyvolá. Učňovka je peklo. Pre učiteľov, aj pre žiakov. Tí prví nenávidia každý deň v tejto robote. Nadávky, drzosť, ignorancia. Nič iné od kolegov nepočúva. Tí druhí nevedia vystáť zabitý čas, „aj tak im to tu na nič nie je". Iná robota? V okrese so 17% nezamestnanosťou? Buď rád, že si rád...
Keď sa sústredila, na čele uprostred sa jej urobila vráska. Mám ju po nej, presne takú. Vyzerala vtedy trochu smutná, ale ja som vedela, že je len zamyslená. Postavila ma doprostred izby a vzala do rúk meter. S istotou sa pohybovala okolo, ticho si hovorila čísla a značila si ich. Nikto o mne nevedel to, čo ona. Nikomu som nehovorila, keď som pribrala alebo schudla. Ani jej som nemusela, zistila to. O všetkých pohyboch môjho tela mala záznam v malom hnedom adresári. Namiesto telefónnych čísel v ňom boli údaje o šírke bokov, obvode hrudníka a dĺžke rúk. Úplne som naňho zabudla, až do včerajška.
Stmieva sa, ale na hliadke nesmie zaspať. Ak by včas nezbadal ruské vojská, zlyhal by a ohrozil tisícky ľudí. Zapáli si, hlavu oprie o delo a z vrecka vyberie obrázok dievčiny, ktorá ho doma čaká. Hovorí po nemecky a po maďarsky, slúži v monarchistickej uniforme. Aj tak si predstavujem jedného z vojakov, ktorí pred niečo vyše sto rokmi sedávali na kopci nad bratislavskou Dúbravkou.
Na chodník dopadli prvé ťažké kvapky. Blahoželala som si, že som ráno siahla po nízkych balerínkach. Čakali ma asi dva kilometre tam a späť rýchlym tempom po staromestskej dlažbe - a v tom lejaku to bude mäsko aj bez opätkov. Zaparkovala som na nábreží a veľmi verila, že v kufri auta bude dáždnik. Kedysi sme sa dohodli, že ho tam pre istotu stále budeme voziť. Bol tam. Veľký čierny s drevenou rúčkou. Ani som nevedela, že taký máme, musel ho tam dať veľmi dávno manžel. Človek ho vidí každý raz, keď niečo dáva dnu, a pritom ho nevníma.
Ráno ako iné. Jemne radostnejšie s vidinou krátkeho týždňa. O pol ôsmej votknem deti do školy, v hlave už plány na prácu. Vyrážam zo Šamorína, štvorka, päťka, asi po kilometri - au! Čo to... Nadjazd, oprava, zastavená cesta - vyskakujú mi matné spomienky na synovcovu správu z piatka. Púšťam rádio - a je mi to jasné. Jednu z príjazdoviek do Bratislavy celkom zablokovali. Je to taká nenápadná bočná cesta, hovorí sa jej opilecká. Vraj od toho, že keď si vodič večer vypije, vracia sa z Bratislavy smerom na Dunajskú po nej, lebo tam policajti nezablúdia. Po pol hodine státia na mieste mi dochádza, že to nebude nepodstatná cestička. Že ten ani nie desaťkilometrový úzky pruh asfaltu je fest dôležitý...
Julka kývne hlavou opýta sa len podvinutím obočia. Odpoviem tiež prikývnutím. Hupsne do mojich topánok, ja do manželových a vybiehame na predzáhradku. Topánky dole, rozzipsovať ochrannú stenu a už: „Lietame! Lietame!" Tesne v závese pribieha druhý zbojník: „Teraz ja, aj ja!" Raz jedného a raz druhého držím za ruky, abysa vzniesli vyššie, než ich gravitácia pustí samých. „Šteklí ma v brušku! Ešte!" Rehocú sa na striedačku. Máme pár minút, kým sa tato vychystá. Pár super leteckých minút, spoločných, parádnych.
Kolesá auta sa kĺžu kalužami, vyjazdené koľaje spravili v hustom daždi z cesty pascu. Každú chvíľu ho šmykne na jednu alebo druhú stranu. Ale nechce spomaľovať. Má toho dosť. Je neskoro, tma, potrebuje sa konečne zvaliť a len existovať. Deväťdesiat, rýchlejšie to nejde. Snaží sa ísť čo najbližšie pri stredovej čiare, tam sa šmýka najmenej. Míňajú ho protiidúce autá, pozerá do ich svetiel a snaží sa sústrediť na vodu na ceste, aby nemusel myslieť na iné. Ide z práce, ďalší nechutný deň. Už roky ho to tam nebaví. Ale niečo robiť treba a žiť z podpory už nikdy nechce.
Stačí vyčistiť raz za mesiac - písali v knižnom návode na použitie škrečka. Túto vetu sme si osvojili spolu s jedálnym lístkom a varovaním, že je krehký a preto aj keď uhryzne, netreba sa zľaknúť a pustiť ho z metrovej výšky na zem. A tak z času na čas, keď ma nos upozorní, že máme zvieratko, rozoberieme klietku a čistíme.
Dunajská Lužná nemá nejaké extra pozoruhodnosti. Aj tak tam vodiči od Šamorína či Hamuliakova poznajú každý dom. Prejsť ju za pár minút sa dá len hlboko v noci alebo cez víkend. Každodenné zápchy trvajú od desiatich minút, už som tie tri kilometre išla aj hodinu a pol.
