Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Autom cez Lamač, predo mnou červená honda a pred ňou autobus. Nuda na križovatke. Stojíme, obzerám sa. Zrazu zbadám chlapíka roztiahnutého cez celé zadné autobusové okno. Vyškiera sa, robí opičky, presúva sa z jednej strany na druhú a späť. A očividne sa smeje z plného hrdla - na vodičku v aute predo mnou.
„Mami, to sú krásne labuťky!" „Lodičky, Julinka, lodičky." „No dobre, už si zapamätám. Krásne červené." „Len si ich neobúvaj, prosím ťa, sú lakované a asi by dlho neboli, keby si v nich behala. A mohla by si ľahko spadnúť." „A krásne náušničky to sú, maminka. Aj kabelku máš úžasnú." Dieťa milé, ako pekne sa to lichotenie počúva...
Slzičky tečú po tvári skrivenej naozajstnou bolesťou. Líca má červené a horúce, mäkké, pritisnuté na moje. Sedí mi zmotaný na kolenách, snažím sa udržať rovnováhu a nespadnúť. Mala som si sadnúť, nie takto čupieť s dieťaťom v náručí... Ale teraz nie je čas na moje nepohodlie.
„Nepy koňu vodu, bo voda nečysta, napadlo do ňij iz javora ľisťa..." hučia chlapi pri ohni každý z plného hrdla. Sedemmetrový plameň malí chlapci stále prikrmujú, na vatru hádžu konáre s lístím a staré pneumatiky. Okolo lietajú iskry, dvíhajú sa k nebu, kde svieti veľký mesiac. Pred chvíľou sme si ho fotili utopený v lome za dedinou. „Idy." „Neidu. Solonynu ryžu. I tobi."
Stretnutie na fare otca Kuffu som si dohodla po telefóne. Muž, s ktorým som hovorila - jeho pomocník - bol ochotný. Vôbec som si ho nestotožnila s tým, ktorý ma privítal. Hlas v telefóne bol slušný, rozprával spisovne a kultivovane. Vítal ma zle oholený chlapík, celý potetovaný, chýbali mu zuby. Keby som ho stretla na ulici, vyhla by som sa. Ale - hlas sedel. Fíha... Podali sme si ruky, voviedol nás do veľkej kamennej budovy, čakajte.
Čudný obed na čudnom mieste. Do taniera nám nakúkal vypchatý los... Ale povedali nám, že v Sobraniciach lepšiu reštauráciu nenájdeme. Potrebujeme trocha vytráviť. "Videl som pútač, vraj je tu gitarové múzeum", hovorí kamarát. Tu? Čo by tu robilo...
Vycikaní, lieky v sebe, voňaví, každý vo svojej posteli. Oboch pobozkáme, vystískame, zastrčíme pyžamká. Matúško skontroluje, čo má tigríka a správne položený vankúš. Julka si pevnejšie prichytí Holého Havka, uvelebí sa na brušku obrovskému plyšáku Maminke. Zapnem maličkú baterku, vo dverách sa ešte otočím: „Dobrú noc, zbojníci a už nevystrájajte a nevymýšľajte, dobre? Nech na seba nemusíme kričať."
„Maminka, poviem ti, akú motorku budem mať." Nie - „prosím, mohol by som" alebo „veľmi by som chcel". Jednoducho - „budem". Hm. Tak už sa to začína...
Vo Švajčiarsku na ľadovci zahynul mladý Slovák. Alpinista neprežil dlhý pád. Krátka agentúrna správa. Čítam si ju a snažím sa predstaviť, čo sa stalo. A prečo. Veľmi sa podobná inej spred pár rokov.
„A teraz vymaľuj strechu. Touto. A ešte kolesá. Toto hnedou a stred touto." Ako je nám s Matúškom dobre. Sedíme tesne pri sebe, pod rukami sa nám farbia malé obrázky. On malý ľavák, ja mu pravou rukou neprekážam. Podelíme sa a pomestíme.
„Čakáte bábätko!" Takto ma už vo dverách zdravila pani doktorka, keď som za ňou prichádzala ešte len s podozrením. „Ako viete?", vypadlo zo mňa. „Už v čakárni ste žiarili. Na každej budúcej mame to vidno." Moje materstvo sa teda zviditeľnilo predtým, než som o ňom sama vedela. A už nikdy nezmizne.
Idem do školy. Do tej, čo je pred ňou fontána, na ktorej nahí malí chlapci chytajú labute. Parkujem, označím si lístok. Hm, kdeže som pred rokmi premýšľala, že raz budem mať auto. Chodila som pešo, električkami - a samozrejme, najnapratanejším autobusom na svete, 39tkou. Pred školou páriky, do dverí rýchlym tempom vchádzajú pekné mladučké dievčatá. Tuším sú podobne oblečené, ako my v študentských časoch.
„Maminka, a čo sú to tie vrásky?" No jasné, reklamy. Julinka si ďalej maľuje, hlavičku dvihla len na chvíľku. Ale - pýta sa, tak odpoviem. Ukážem si k očiam a ústam, prejdem po čele. Ej, nejako ich... pribudlo...
Od rána sa mi ten kratučký záber stále vracia. Dobre naladené deti sedia v pyžamkách vedľa seba na gauči. Matúško odlepuje nálepky princezien, Julka ich dáva do zošita. Už majú polepených niekoľko strán. Každá má vlastný, deťmi vymyslený príbeh. („Pozri, tento pirát našiel takýto poklad. A tu je jeho kamarát, chudák, bosý. Tak mu tu nalepíme topánky. A aha, majú mapu vo fľaši, podľa nej našli tááákýto veľký poklad. No ale je im smutno, lebo sú sami, dajme im tam nejaké kamarátky pirátky. Tu, aha...")
Dopredu avizujem - nemá šťastný koniec. Teda vlastne, ako pre koho... Pred asi dvanástimi rokmi nám vykradli byt. Techniku, obraz, veci s akou takou hodnotou vzal človek, ktorému som dôverovala. Poznala som ho pár mesiacov a od bytu mal kľúče.
Vstávame skoro, v telke ešte nie sú žiadne rozprávky. Deň rozbiehame s príbehom mnícha a svätice. Rozprávam dieťaťu o ich živote, chudobe a viere, malý počúva a možno aspoň trochu rozumie. Od ôsmej potom rozvoniava kuchyňou varené údené. Nad umývadlom odkvapkáva hrudka, bude skvelá s chlebom a mäsom.
Zdedila som šijací stroj. Babička na ňom vedela stvoriť zázraky. Preto som ho tak veľmi chcela. Ale keď už sa ku mne dostal, nie som schopná ho vytiahnuť. Možno práve preto, že pri ňom stále vidím babičku a to, čo jej vychádzalo spod rúk. Aj by som sa chcela veľmi naučiť ho obsluhovať. Ale nejako sa ostýcham.
Chodí každý deň do práce na siedmu. Oblečie biely plášť, pozdraví sa so sestrou a nasadí úsmev. Z tváre jej nezmizne celý deň. Keď, tak iba na chvíľu, keď jej vyčítajú, že zas neobedovala.
Tak, teraz som už naozaj „tunajšia"! Presne si pamätám ten slnečný deň, keď som vlani sadla ráno na bicykel, na chrbát dala batoh - a vybrala sa do mesta. Nebola som oblečená ako obvykle na športovanie, v cyklisťákoch a protipotivom tričku. Bola som nahodená, ako keď sa chodí vybavovať do mesta na úrady. Tak to v Šamoríne robí veľa ľudí. Dovtedy bol pre mňa bicykel nástroj na spálenie nejakých kilojoulov alebo povozenie detí. No teraz dostal úplne inú podobu.
Včera to boli vtáčiky. Predtým včielky a macko. A dnes žirafa. Pekná, hoci jej chýba noha. Držím v ruke papier, ktorý priniesla drobka zo škôlky. Ukazujem manželovi, on sa len usmieva. "Šikulka." Nuž... Také milé včielky som ja nikdy nenakreslila.
