Marie Stracenská
Noc
Dlhý deň. Jedenásť a pol hodín v práci, potom dve s priateľom. A ďalšie dve a čosi na ceste. Šoférujem tmou, oči už sú poriadne unavené. Pekný deň, plný a užitočný. Len naozaj dlhý. Teším sa domov.
Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené

Dlhý deň. Jedenásť a pol hodín v práci, potom dve s priateľom. A ďalšie dve a čosi na ceste. Šoférujem tmou, oči už sú poriadne unavené. Pekný deň, plný a užitočný. Len naozaj dlhý. Teším sa domov.

„Inak skončíš v rukách kata!" Fíha. Až som si povzdychla, keď som po prvý raz v dramatizácii rozprávky O troch zlatých vlasoch deda Vševeda počula túto formulku. Autor ňou umne zjemnil hrozbu trestom smrti. Ako sa vynašiel... Ale to nepozná naše deti. Tie nepočúvajú rozprávky na pol ucha.

„Dobrý!" „Dobrý! Pomôžem vám?" „Netreba, stíham a nie je to také hrozné." Chlapíka som nikdy predtým nevidela. Stretli sme sa takto ráno pred niekoľkými mesiacmi, práve som oškrabávala námrazu z predného skla na aute. On pred sebou tlačil kontajner. Nový, modrý. Postavil ho k starému, čo nám stál pred bránkou. „Tento vám tu nechám, je na plasty a papier. A ešte vám aj starý vymeníme." Milý. Ako povedal, tak aj urobil. Teraz máme na predzáhradke dva smetné koše, jeden na komunálny a jeden na triedený odpad.

Mrzuté. Tak tento zips už dokopy nedám. Otvára sa aj jedným aj druhým smerom.Nečudujem sa. Fakt som ho dosť často šponovala. Tak nič, budem musieť svoju taštičku so ženskými somarinami vymeniť. Taká taštička je skvelý vynález. Pomáha mi neprehrabávať sa v kabelke a strácať čas a nervy hľadaním alebo zabúdať. Jedno vrecúško strieda druhé. Mám nejaké prázdne? Mám! Prázdne nie je, ale... Keď som pred niekoľkými rokmi odchádzala z práce na materskú, jednu takú kapsičku som bez zaváhania založila. A potom, keď som sa do práce vracala, som si zaviedla celkom novú. Teraz sa tá stará bude hodiť.

Promenáda na nábreží Dunaja. Príjemné popoludnie. Kopa času, pár desiatok ľudí, posedávajú na kamenných kvádroch aj na tráve, prechádzajú sa.

Teším sa, keď so mnou dieťa varí. Julinka to robí rada, dokonca mi asistuje rada nielen pri pečení koláčikov, keď môže beztrestne vylizovať misky a ďobkať cukor. Tentoraz sa však porciovanie mäsa skomplikovalo. „Maminka, a to bolo kuriatko?" „Bolo, teraz už to je len mäsko." Krájam kuracie prsia, snažím sa ich oddeliť od kosti. „A to ho nebolí, keď to režeš?" „Nebolí, Julinka, to kuriatko už nežije." „A prečo ho museli zabiť? To aby sme ho my mohli jesť? Ja si to neprosím." Malá sa už skôr rozhodla pre dobrovoľné vegetariánstvo, podľa mňa preto, že sa jej mäso nechce hrýzť. (Ak to nie je rezeň, na tom si, to je zvláštne, pochutí rada.) Nevadí, veď ty na to časom prídeš, myslím si. A pripomínam si zážitok z leta.

Mantrou lenivého rodiča je - zamestnať deti. Ideálne hrou s inými deťmi. Potom sa malí zabávajú a veľkí môžu oddychovať. Čítala som to kedysi v knihe od priateľky. A vravela si - no, to sa povie. To má ten chlapík asi dosť iné deti, než my. Jasné, že sa vedia zahrať aj sami. Ale ísť s nimi niekam? To mám dvojnásobnú starosť - aby neublížili sebe alebo niekomu inému, aby sa v jednom kuse nehádali o hračky, správali sa slušne... Bol to hlavne môj strach. Trochu podložený sporadickými návštevami u nie najbližších priateľov. No minulý mesiac sa niečo stalo. Stále to vnímam tak trochu zázrak.

Spím. Krásny chlapík sa ma pýta, či si slečna zahrá v jeho filme. Pani, tak či si pani zahrá v jeho filme. Chcela by som vedieť o čom film bude. Prečo sa zrazu v tom sne tak zvláštne rozvidnieva? Aha. Sen sa stráca a cez viečka mi presvitá prichádzajúci deň. Nie, ešte nezvonil budík. Ešte nie. Nechcem vstávať! Prečo?!? Prečo už som skoro hore? O pol minúty už viem, som hore na totál.

„A tá teta, tá pekne spievala?" „Veľmi pekne, Julinka." Čerstvo vykúpané voňavé dieťa v ružovom župančeku ma šteklí po líci mokrými vláskami.

Piatok pol štvrtej. Bude otvorené? Nebude? Veď skúsim... V rukách daňové priznanie manželovo aj svoje, stojím pred dverami daňového úradu zatiahnutých žalúziami a čítam - otvorené do dvanástej, predĺžené pracovné hodiny až na budúci týždeň. Hm. Zvesím kútiky úst, tak nič. Ale predsa - neviem ani prečo - vyskúšam stisnúť kľučku. Aha! Veď nie je zamknuté.

„A čo si papala? Zmrzlinku? A nie je ešte zima?" Po chodníku kráča pán, v náručí dievčatko v ružovej bunde a čapici. Ona mu niečo šepká do ucha, on sa zasmeje, na líce jej dá pusu až to mľaskne. „Ty moja malá nezbednica!"

„Krásna si teda chodila, kade chcela a každý deň keď bolo jedenásť hodín, drak sa vždy ticho privalil a hlavu jej položil na kolená. A smutno sa na ňu díval, až ho musela ľutovať." Oči čítajú po česky a rýchlo v hlave prekladám do slovenčiny, aby malí lepšie rozumeli. Matúško na jednej mojej strane a Julinka na druhej. Veľkú hnedú knihu s krásne pevnou plátennou väzbou držím v rukách už koľký raz. Ale akosi mi až dnes došlo, že rovnako ako ja ju kedysi čítal môj otec. Takisto v duchu prekladal a snažil sa rýchlo prebehnúť stránky bez obrázkov a pomalšie čítať tie, kde sme sa aj my so sestrou mali na čo dívať.

Keď som bola malá, neznášala som ich. Boli mi vždy veľké, nedržali na nohách, mali hnusnú farbu. Bola mi v nich zima na nohy. A ešte neviem akým činom do nich aj premokalo. Navyše som si vždy vravela - načo ich vlastne mám, keď do mlák ma naši aj tak nikdy nepustia...

Akí ste krásni! Úžasní, rozkošní! Ľúbim vás najviac na svete! No, to si síce často myslím aj to malým hovorím. Ale tentoraz, tentoraz teda rozhodne nie. Škrípem zubami, snažím sa predýchať jed. Nekričať. Nebiť. To nie je riešenie. Ale čo, do kelu, je?!?

„... záchranári prestali prehľadávať zničené budovy, hrozí, že by sa mohli zrútiť..." hovorí hlas redaktora. V zábere tváre dvoch mladých ľudí, zúfalé, plačú. Záber trvá asi tri sekundy. Potom ho strieda druhý. Ale ten už nevnímam. Do hlavy sa mi vryli tí dvaja mladí. Možno sú tam v tých troskách ich blízki. Možno prežili, čakajú na pomoc. A tá neprichádza a ani už nepríde.

Hrubá fixka, ktorá drží aj na plaste, dostatok miesta v policiach, dobrá pamäť a najmä trpezlivosť a tvorivosť - základná výbava pre rodinu ako my, kde žijú dve deti s množstvom túžob a ohromným zmyslom pre spravodlivosť a rovnosť. Odmala ich vedieme k tomu, že sa treba deliť - a to už zvládajú. Ale po rozdelení si na to „svoje" neradi nechajú siahnuť. To je moje a toto tvoje si strážia veľmi úzkostlivo.

„Ahoj, Lienka!" Uťahaná viem, že chcem počuť len svoju úžasnú sestru. Vždy sa mi s ňou dobre hovorí, neraz mi pomôže zmeniť náladu a často aj pohľad na svet. „Ahoj, Maryšenka." Jej has v telefóne je strašne smutný. „Prepáč. Vrátila som sa práve domov." Od pacientov, tak to u nej býva. Je výrazne po ôsmej večer. „Musím sa trochu otriasť. Asi mi umiera Maroško."

Kráčam nocou od bratislavského Auparku k železničnej stanici. Naschvál, ako rýchlo to pôjde. Tmavý chodník Sadom Janka Kráľa nebol úplne najlepší nápad. Stretávam však len ježka, len len že naňho nestúpim a bozkávajúci sa párik chalanov.

Vypínam motor. Tých päťdesiat kilometrov nocou bol posledný výkon, ktorého som dnes schopná. Je po pol deviatej, tma, z ulice vidím, že svietime v obývačke. Ticho odomknem a ešte si doprajem mlčanlivé vyzlečenie sa. Vešiam si bundu a vyzúvam sa. Nádych. Výdych. Bože, ako veľa síl ma to stojí...

Čítam si o tom, ako v jednej nemocnici zanedbali preležaniny a doplatili na to. Ublížili otcovi panej, ktorá to nechcela nechať len tak. Sťažovala sa a vyhrala, nemocnica zaplatí pokutu. Len či peniaze stačia...