O chlapcovi, ktorý stratil zápalky XV

Rozvalený rys pri krbe chrápal. Občas si labou utrel tvár a potom odfukoval ďalej.

Písmo: A^- | A⁺

Čierne mačiatko nás zlostilo. Pozeralo na nás zvedavými očami, občas pohrýzlo a rýchlo žmurklo. Veselé mača, ktoré sa chcelo hrať, uzdravovalo sa. Každým dňom bolo silnejšie. Rys bol šťastný a líška pokojná.

„Choďte na prechádzku, ja už toho malého zbojníka postrážim,“ povedal rys a čierne mačiatko zaspalo. Keď spalo, bolo vidieť v jeho šibalských očiach nejaké huncútstvo.

Pri kaviarni nám vyrástla železnica, vedľa nej bola aj zastávka do mesta. Hneď si ma doberala, ako som sa to obliekol, veď mám vypravovať vlaky a tak. Veľmi rada ma naťahovala.

„Poďme hore na kopec, budeme sledovať vlaky!“ navrhol som je.

„Ty prídeš stále s nejakou romantikou, občas si nezaslúžiš, aby som bola takým zlým dievčaťom,“ načala, ale v jej očiach už bolo vidieť nejaké beťárstvo.

„Dal by som si párenicu, pozeral sa na vlaky a rozprával sa,“ navrhol som. Schválne som ignoroval tú poznámku o zlom dievčati.

Vyšli sme hore na kopec a videli tú nádheru. Keď som bol malý brčkavý hastroš, vyliezol som na skalu a pozeral vlaky. Počítal som vagóny, kreslil si v hlave vlastné príbehy. A zastavil sa čas. Západ slnka som videl mnohokrát. Na to som všetko myslel, keď som sa na ňu pozeral. Najlepšie nám je s ľuďmi, s ktorými vieme zastaviť čas.

„Pripomína mi to, keď sme v Prahe chodili na tú zastávku električku a celé mesto sme mali na dlani. Doniesol si víno, opil si ma, a potom si sa hral na dobrého chlapca! Ale ja viem presne aký si! Lúpežník si!“ doberala si ma, usmievala sa a vietor sa jej hral s vlasmi.

„Si ako z nejakej rozprávky od Karla Čapka,“ pochválil som ju.

„Vidíš, keď si už pri tom, čo, keď rys, líška a mačiatko budú piecť tortu!“ nadvihla obočie a čakala, že ja jej budem mentorsky vysvetľovať, že to napísal jeho brat, a nech to už konečne pochopí. Nechytil som sa. Zagánila.

„Pozri sa, tam prichádza nákladný vlak. Možno nesie drevo, dostane sa ďalej. Iný nesie voľačo iné a ….“ nedokončil som

„A iné vlaky prevážajú cestujúcich, ktorí voňajú ľudskosťou, že?“ skočila mi do reči a rozosmiala sa.

„Dokázal by som si vymýšľať príbehy hodiny, keď sledujem vlaky,“ priznal som sa jej.

„Myslím, drahý, že ty aj bez toho, že sleduješ vlaky!“ uštipačne si ma doberala a orela sa mi o rameno.

„Tak spusť, čo ťa trápi?“ opýtal som sa jej potichu.

„Spomenula som si, ako si mal kolegyňu, čo ti hovorila, že tvoj zadok je sen každej ženy,“ začala sa smiať.

„Veď vieš, že som si vymýšľal, aby som ťa rozosmial. Ale takého škaredého človeka si doniesla do rozhovoru. Bože, keď si spomeniem ako sa mi vkuse líškala, že ako sa mám, normálne ti prezradím, že mám chuť vypiť atrament,“ poslednú vetu som povedal s teatrálnou gestikuláciou ako dobrý vojak Švejk, keď sa rozplakal v kostole.

„Cítiš sa ešte akoby si strácal hodnotu?“ spýtala sa ma, hrala sa mi s vlasmi a ja som nevedel, čo jej mám povedať.

„Nespavosť však neskončila, občas ma trápi,“ pošepkal som jej.

„Keď už sme pri tom, kedy mi povieš, prečo nevieš spať ty?“ pripomenul som jej.

„Vieš, som šťastná, pochovali sme minulosť,“ začala, no jej hlas sa na chvíľu zlomil. „Ale niekedy mám pocit, že som…. Zbytočná. Najmä vtedy, keď si uvedomím, že niečo nedokážem,“ dodala po tichu.

„A potom mi napadne tá hlúpa kolegyňa, čo sa ti líška… Vieš presne, ktorú myslím“ dodala s úškrnom. Hoci sa zasmiala, jej oči stále niesli náznak smútku. Teatrálne som prevrátil očami a rukami som lomil akoby som žiadal o milosť, rozosmiala sa ešte viac.

„Sú občas obdobia, keď si o tebe myslím, že si skvelá. Ale po tejto správe si to rozhodne nemyslím,“ podpichol som ju a ona sa už nevedela prestať smiať.

„Raz som mala kolegyňu v nejakej práci, čo si obtočila všetkých chlapov kolo prsta. Nič nerobila, nič nevedela, ale všetci ju vynášali do hviezd. A to jej líškanie, nútený smiech, skoro ma šľak trafil,“ chcela to zjemniť, ale lesk v očiach prezrádzal niečo iné.

„A ďalej?“ pokynul som jej, nech pokračuje v príbehu.

„Robila ľahké veci. Keď prišli ťažšie, poprosila mňa, a ja som jej pomohla. A potom som bola za flákačku a ona za hviezdu. A ja som jej ešte ďakovala! Som strašne neschopná a nepotrebná!“ skríkla a začala plakať.

„Prepáč, nechcela som to pokaziť!“ plakala mi na pleci.

Sú veci, ktoré ma dokážu vytočiť. A jednou z nich je to, že, keď sa niekto rozplače a ešte sa mi ospravedlňuje. Hlavne, ak za to nemôže.

„Je to skutočne ťažké, ale som rád, že si mi to povedala. Snaha, učiť sa nové veci, venovať mnoho energie, a ešte za to dostať po papuli. Stalo sa to aj mne niečo podobné. A dotyčná mi ešte vyhadzovala, že som do nej zamilovaný, a že ma nechce. Potom sa ma snažila zviesť tým, že mi recitovala Stachanove básničky,“ žmurkol som po nej. „Vieš, súdruh Alexej Grigorievič – ten sovietsky matador pracovitosti, plnil plány na viac ako 100 percent. Ona bola taká istá: všetko vedela, všetko zvládla. Kto by jej odolal?“ priznávam sa, že som sa trochu opustil.

„Ach áno, títo Stachanovci,“ zagánila a usmievala sa. Ale po tvári sa jej kotúľali slzy.

„A to, jej zvádzanie. Och, keď nikto to nevie tak, ako ty. Keď bez teba som stratená, nevadí, že som sa ti celý čas neozvala, a, že ťa ignorujem, ale ty to pochopíš,“ opäť som sa trochu opustil a ona sa smiala.

„Mali ste to obaja ťažké, ale pamätajte, že máte právo nesklamať všetkých, ktorí vám veria, prejavujú rešpekt a majú vás radi,“ niekde spoza stroma sa objavil rys, líška a mačiatko. Oni vždy vedeli kedy sa objaviť a hlavne, čo im povedať.