Človek s niekedy iným pohľadom na tradičné hodnoty. Spoznáte ma aj pod nickom "commandcom". Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Fotografie, Všeličo, Zamyslenia, Potulky
Už je to takmer dva týždne a mňa už vyše týždňa nebolia nohy. Kam som sa to už len ja dal nahovoriť. Chvíľami som myslel, že praštím fotobatohom aj sebou do trávy a vykašlem sa na to. Ale čo potom so mnou, niekde na svahu Krížnej? A okrem toho sú tam medvede, a tým veru moju OM-ku nedám.
Pod spoločenskou zábavou sa obvykle myslí stretnutie väčšieho množstva ľudí za účelom spoločenskej zábavy. Typickým príkladom spoločenskej zábavy sú udalosti, ktoré slúžia ako zámienka na zvýšenú konzumáciu jedál a alkoholu, a taktiež na zintenzívnenie kontaktu oboch pohlaví, čo sa nazýva tanec. Niektoré zámienky sú vcelku oprávnené a významné. Vtedy spoločenskú zábavu nazývame svadba, jubileum, alebo aj stužková. Ako však fotiť na takejto akcii?
Občas sa túlam bratislavskými uličkami. Ako inak, s foťákom na krku. Najmä, keď vyjde slnko a centrum ožije. Stánky, známe tváre pouličných zabávačov, šikmookí turisti. Veď to poznáte. A osudy ľudí.
Kalvária. Obvykle si pod týmto slovom predstavíme kopec za dedinou, či mestom, so serpentínou lemovanou kaplnkami, ktoré zobrazujú jednotlivé zastavenia Krížovej cesty. Ich zvláštna atmosféra sa však dá iba ťažko zachytiť objektívom fotoaparátu. Ak nemá byť výsledok iba prvoplánovo dokumentárny.
Kdesi som na internetovej diskusii čítal názor, že dnes je fotografia na omnoho vyššej úrovni, pretože je dostupná pre každého. Argumentoval tak vcelku dobrý krajinkár, ktorého fotky slovenských hôr by boli istotne ozdobou nejedného interiéru. Jeho oponentom bol rovnako dobrý fotograf, a debata sa viedla nad veľmi zaujímavou fotkou spred tridsiatich rokov.
Vypukla jar a fotoportály sa začali plniť všakovakými snežienkami, predjarnou prírodou, šantiacimi detičkami a podobnými emotívnymi motívmi. Vlastne nič mimoriadne, pretože tak je tomu v podstate po celý rok.
„Počkaj, zabijem ho“, ozýva sa prítmím. Dve tri rany a krvavé škvrny sa rozpíjajú ako rozliaty kečup. „A zober mu aj pištoľ, keď ho zabiješ“, odpovedá druhý hlas chvejúci sa vzrušením. Ďalšie rany a kečup strieka na celú obrazovku. Kreslená postavička padá za kreslený plot. „Chlapci, a prečo ich zabíjate?“, pýtam sa od vedľajšieho kompu v počítačovej kaviarni. Sedem a desaťročné oči s rozšírenými zrenicami sa s údivom otočia na mňa: „Neviem. Musím ho zabiť...“
Každý z nás, amatérskych fotografov, fotografuje v určitom štýle, či smere. Chtiac, či nechtiac. Nahrubo by sa to dalo napríklad deliť na dokument, portrét, krajinka, LOMO atď. Keď ideme hlbšie, zisťujeme, že naše fotografie pripomínajú možno zábery toho, či onoho fotografa, alebo ten, či onen umelecký štýl.
Amatérske fotoportály tento druh „umenia“ nepoznajú, a často sa nedostane miesta ani serióznemu aktu. Čoho však sú amatérske fotoservery plné, je gýč. A ten kazí vkus diváka možnože ešte viac, ako erotické obrázky.
Nie každý má rád kritiku. A keď to tak sledujem na slovenských fotografických portáloch, nie každý vie aj konštruktívnou kritikou pomôcť. Buď napíše, že „fotka je shit“, alebo sa rozplýva nad totálnou „gýčovkou“, či priemernou fotkou horského hrebeňa.
Stačí krátka prechádzka po slovenských fotoportáloch. Netreba robiť žiadne exaktné štatistiky, ani byť absolventom VŠVU a postrehneme to. Mainstream dnešnej fotografie na internetových portáloch je gýč. Priam ukážkový.
Na viacerých fotografických web stránkach som si vyslúžil povesť „digitálneho skeptika“. Konečne, aj z mojich blogov tu, je to možné spoznať. Prečo je tomu tak? Prečo stále viac verím starej analógovej technike a uprednostňujem ju pred digitálnym fotením?
Možno sentimentálne, možno poetické. Svojské a iné ako hustá atmosféra rockových barov a diskoték. Dá sa tá vôňa zachytiť na fotografii?
Len tak sa prechádzať po meste s fotoaparátom na krku. Pozerať na svet okolo seba otvorenými očami a s pomyselným orámovaním hľadáčika. A hlavne, zabudnúť na emócie...
Fenomén HDR. Možnože vysnívaná technika mnohých amatérskych fotografov. Dobýja fotoportály slovenské i zahraničné a vyvoláva nadšené ovácie a nekritickú kritiku. A Daguerre, či Eastman sa v hrobe obracajú.
Obvykle fotografujem zrkadlovkou na klasický kinofilm. Až neskôr som si obstaral zrkadlovku digitálnu. Rovnakej značky, aby som mohol na nej používať tie isté skvelé staré sklá. Moje tvorivé ambície však začali byť limitované veľkosťou kinofilmového políčka, aj keď pri dobrom filme, vyvolaní a skene sa mu žiaden digitál dodnes plne nevyrovná.
Mnohí ma poznáte ako zástancu analógovej fotografie. Digitálne fotoaparáty akosi nemám v láske. Mám pocit, že človeka ochudobňujú o fotografické videnie a posúvajú fotografiu od kreativity ku štatistike. Navyše majú niektoré technické nedostatky, ktorými za klasikou zaostávajú. Tentoraz ale spravím výnimku. Budeme maľovať svetlom, a to digitálne.
Bežecké maratóny sú predovšetkým vytrvalostným športom. Pri fotomaratóne ide najmä o adrenalín. Neveríte?
Nie, nejde o žiadne bizarre fotky modelov v latexe, či priehľadných fóliách. To, čo vám chcem popísať sú staré známe triky z „predkomjúterových“ čias, poskytujúce veľmi zaujímavé výsledky na jediný cvak.
