Človek s niekedy iným pohľadom na tradičné hodnoty. Spoznáte ma aj pod nickom "commandcom". Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Fotografie, Všeličo, Zamyslenia, Potulky
Nechcem sa sentimentálne rozpisovať ani o bahniatkach, ľudových zvykoch, ani o slávnostných liturgiách kresťanov. Ba ani o tradíciách jarného slnovratu, či paschy. Pre mňa je Veľká noc sviatkom života a smrti. A možnože ich večného kolobehu.
Načo toľký cirkus. V dnešnej dobe fejsbuku a gúglu niet predsa dôvod sa zaoberať akýmikoľvek vecami okolo náboženstva, veď o morálke nás dostatočne poučí „šéfka“ a Šehrezáda. Ba vlastne hej, treba tvrdo zatočiť s pedofilmi v kláštoroch, ako odporučil jeden z účastníkov v diskusii pod mojím predošlým blogom.
Kopnúť si do kresťanov sa stáva čoraz populárnejším športom. Na šťastie iba symbolicky, novinovým článkom, či blogom. Sú časti sveta, kde sa do kresťanov nielen kope symbolicky, ale sa zabíjajú v reáli. Tak ďaleko tu ešte nie sme. Každopádne kopať do kresťanov je účinná metóda na budovanie si vlastného liberálneho pí-ár a zvyšovanie blogerskej karmy.
Kalvária. Obvykle si pod týmto slovom predstavíme kopec za dedinou, či mestom, so serpentínou lemovanou kaplnkami, ktoré zobrazujú jednotlivé zastavenia Krížovej cesty. Ich zvláštna atmosféra sa však dá iba ťažko zachytiť objektívom fotoaparátu. Ak nemá byť výsledok iba prvoplánovo dokumentárny.
Miro Kocúr nie je kontroverzný bloger. Ba dokonca nie je ani čierna ovca, ako tvrdí Lucia Piussi vo svojej narýchlo spísanej recenzii na Mirovu knihu theoBlogy, ktorá sa pred pár dňami objavila na pultoch kníhkupectiev.
Kdesi som na internetovej diskusii čítal názor, že dnes je fotografia na omnoho vyššej úrovni, pretože je dostupná pre každého. Argumentoval tak vcelku dobrý krajinkár, ktorého fotky slovenských hôr by boli istotne ozdobou nejedného interiéru. Jeho oponentom bol rovnako dobrý fotograf, a debata sa viedla nad veľmi zaujímavou fotkou spred tridsiatich rokov.
Vypukla jar a fotoportály sa začali plniť všakovakými snežienkami, predjarnou prírodou, šantiacimi detičkami a podobnými emotívnymi motívmi. Vlastne nič mimoriadne, pretože tak je tomu v podstate po celý rok.
Na včerajšej „dvanástke“ v jednom z bratislavských kostolov ma oslovila zaujímavá myšlienka: Človek je tu na to, aby našiel Boha v sebe, aby dospel k „osobnému premeneniu“. Nie, toto nie je gnóza. Je to hlboká františkánska spiritualita. Spiritualita túžiaca nie po stigmách na rukách, ale na duši človeka.
Čudná otázka. Veď slovo „láska“ patrí asi k najfrekventovanejším v ich slovníku. Hovoria o tom, ako oni milujú, ako Boh miluje, ako milovať treba a ako treba milovať aj svojho nepriateľa. Robia skutky lásky, často veľmi potrebné a zachraňujúce. Či už je to polievka pre bezdomovca, alebo obetovanie sa za druhého v koncentráku.
„Počkaj, zabijem ho“, ozýva sa prítmím. Dve tri rany a krvavé škvrny sa rozpíjajú ako rozliaty kečup. „A zober mu aj pištoľ, keď ho zabiješ“, odpovedá druhý hlas chvejúci sa vzrušením. Ďalšie rany a kečup strieka na celú obrazovku. Kreslená postavička padá za kreslený plot. „Chlapci, a prečo ich zabíjate?“, pýtam sa od vedľajšieho kompu v počítačovej kaviarni. Sedem a desaťročné oči s rozšírenými zrenicami sa s údivom otočia na mňa: „Neviem. Musím ho zabiť...“
Začalo to celkom nevinne. V jedno nedeľné popoludnie. Vonku asi mínus päť a ja som sa rozhodol ísť niečo fotiť na Záhorie do prírody. Poznám tam pekné zákutia, kam sa dá dostať iba po rozbitých lesných cestách. Pred odchodom mi prišla SMS, že by sa rád pridal aj brat, s ktorým sme tam chodievali ako chalani na ryby.
Téma náboženského konfliktu medzi kresťanmi a židmi sa vinie dve tisícročia. Vo svojej podstate prešla z militantných období vrcholiacich či už križovaním a kameňovaním, alebo genocídou do latentnej podoby diktovanej geopolitickou situáciou. Podstata problému sa však nezmenila. Židia zavrhli Ježiša.
Novinové titulky a blogy prinášajú informácie o tom, že cirkev, presnejšie Rímskokatolícka, je v kríze. Či vlastne najradšej pred definitívnym zánikom. Autori hromadia štatistiky a fakty a fabulujú rôzne teórie o finančných machináciách a zámernom tutlaní sexuálnych škandálov s posvätením z najvyšších miest. Rímskokatolícku cirkev prirovnávajú ku stredovekej monarchii a veriacich ku slepým ovciam.
Nech sa na to človek pozerá z tej, či onej strany, duša je v tom nevinne. Teda je nevinne v živote a telo jej spôsobuje len príkoria. Možno práve preto bola kedysi každá telesnosť považovaná za čosi zlé, čo treba potlačiť. Svet sa však mení. Môže teda duša napríklad za to, keď človek cíti nutkavé pocity, keď zhliadne polonahú modelku na reklamnom bilborde?
Každý z nás, amatérskych fotografov, fotografuje v určitom štýle, či smere. Chtiac, či nechtiac. Nahrubo by sa to dalo napríklad deliť na dokument, portrét, krajinka, LOMO atď. Keď ideme hlbšie, zisťujeme, že naše fotografie pripomínajú možno zábery toho, či onoho fotografa, alebo ten, či onen umelecký štýl.
Také obyčajné vytrhnuté tabule. Možno niesli meno nejakého dejateľa, či významnej osoby, možno iba obyčajný názov firmy. Možnože skončili v zberných surovinách. Ostali po nich holé miesta, ktoré svedčia o tom, že tu pretrvali generácie.
Správny titulok zvyšuje čítanosť, správny názov podporí obsah obrazu, či fotografie. Kedysi som tomu neveril. Až raz ma presvedčil starý bradatý vtip.
Nie, nechcem týmto článkom ani propagovať zlo, ani žiadne diabolské rituály. Každý normálny človek považuje zlé za zlé a dobré za dobré. Ale, je tomu naozaj tak?
Nielen v Pakistane, či Iraku, a nielen pred dvetisíc rokmi, ale dnes. Sú údajne najprenasledovanejšou skupinou vo svete. Vlastne zabíjali ich vždy, odkedy táto pôvodne židovská sekta vznikla. Snáď okrem období, kedy zabíjali kresťania. A zaslúžia si to?
Evanjelium podľa Jána. Začiatok tohto starobylého textu patrí k Vianociam. Tento mystický text tvorí zásadnú protiváhu ľudovým koledám a populárnym rozprávaniam o jasličkách, Betleheme a narodenom dieťati.
