Človek s niekedy iným pohľadom na tradičné hodnoty. Spoznáte ma aj pod nickom "commandcom". Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Fotografie, Všeličo, Zamyslenia, Potulky
Vopred upozorňujem, že textom tohto článku nechcem nikoho znevažovať, ani vyzdvihovať. Je ale potrebné pozrieť sa na kauzy bývalého arcibiskupa a potenciálneho banskobystrického župana tak trocha z iného uhla. Článok totiž nie je ani tak o nich, ako skôr o ich obdivovateľoch. A už vôbec ich nedáva do rovnakej kategórie. Prosím, čítajte pozorne...
Portfolio Review je úplne iný svet, iné spracovanie a úplne odlišný pohľad na fotografiu. Odlišný od drvivej väčšiny fotiek, ktoré vídame aj na známych fotoportáloch, či webových prezentáciách. Predstavené fotografické portfóliá na medzinárodnej prehliadke Portfolio Review, ktorú zorganizoval po pätnásty raz Stredoeurópsky dom fotografie, sú bizarné, sureálne, pochmurné, a niektoré až desivé.
Jeden starý kút starého cintorína kdesi v okresnom meste. Za kontajnerom plným odpadu, skrytý za radom honosných pomníkov je detský cintorín. Maličké náhrobky, niektoré zarastené trávou a burinou. Vyblednuté umelé kvety spred mnohých rokov, pováľané pomníčky. Každý cintorín má svoje detské hroby. Mnohé už opustené, označené a pripravené na likvidáciu.
Rod vyjadruje sociálne a kultúrne konštruovanú rolu, priradenú mužom a ženám. Je to súbor vlastností, činností a znakov, ako sa ako muži a ženy utvárame a prezentujeme. Rod sa formuje na základe výchovy, vzdelania, pod vplyvom prostredia, očakávaní, jazyka atď. a je časom a kultúrami meniteľný. V tejto súvislosti však rozlišujeme pohlavie ako biologickú charakteristiku a tzv. „sociálne pohlavie", ktoré je akousi nadstavbou nad samotnou biológiou. Toľko citát. A tu niekde vidím dôvod na zamyslenie sa, či kresťanský spôsob nazerania na sexuálne správanie a spolunažívanie muža a ženy v manželstve, neoprávňuje tvrdiť, že popri rôznymi písmenkami označených alternatívach jestvuje tiež „gender C", teda „sociálne pohlavie kresťanské".
Zdá sa, že sa čosi vo svete hýbe. Materiálny dostatok privádza človeka k túžbe dopriavať si stále nové a nové pôžitky. Aj také, ktoré neboli spoločnosťou doteraz prijímané. A preto treba všeobecný názor zmeniť. Slúži tomu aj „dženderová ideológia“.
Pôvodne som chcel použiť nadpis v takej "šťavnatejšej záhoráckej“ forme. Aby sa to rýmovalol a aby som sa priblížil úrovni diskusií pod článkami. No radšej som nakoniec volil spisovnú formu. Bude reč o tom, čo vadí postmoderným liberálom na základnom kódexe dvoch najväčších náboženstiev sveta, kresťanov a moslimov. O židoch ani nehovorím, tých je podstatne menej.
Šmejdi sú šmejdi a nič na tom nezmení ani to, že k nim môžeme niekedy aj cítiť súcit. Majú totiž poväčšine premytý mozog a sú na svojej „práci“ závislí nielen existenčne, ale často aj psychicky. Niekedy však si trocha súcitu zaslúžia.
Na tohoročné stupavské Dni zelá, ktoré prebiehajú do dnešného večera, nechoďte. Teda, ak nechcete riskovať žlčníkový záchvat, alebo byť ušliapaní davom. Ono to totiž toho roku nie je ani tak o kapuste, ale o „žrádle“. A o dave ľudí, ktorí veria, že tam nejakú kapustu nájdu, či niečo zaujímavé kúpia v jarmočných stánkoch.
A samozrejme laní. Jedna z tých krásavíc je predsa na fotke. No poďme k veci: Pred časom som zo dva - tri razy písal o veľkých čriedach jelenej a muflónej zveri, ktorá sa popása na pláňach blízko našej obce na Záhorí. O tom, ako ich chodievam pozorovať a fotiť, aj o tom, kde majú vodiči dávať pozor. Časy sa však menia a mám obavu, aby na tieto zmeny táto krásna zver nedoplatila.
Áno nuda. Nie pre „uhorkovú sezónu“, veď predsa z dovoleniek si obvykle privážame tie najúchvatnejšie zábery, ale preto, že takmer úplne vymizla kedysi bohatá a zaujímavá diskusia pod fotkami. Kedysi sa otvorene diskutovalo o technike, kompozícii, námetoch a žánroch a často sa debata pohybovala takmer na hranici diskusie odbornej. A často aj iskrilo, až musel „admin“ zasahovať. Dnes je tu mŕtvo. A to je škoda.
Tá okupácia bola rýchlovka. Perfektne zorganizovaná invázia, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani režiséri vojnových veľkofilmov. Všetko klaplo, napriek otočeným smerovým tabuliam a zopár mŕtvym civilistom. Vojenské straty nulové. Krásna akcia. Mne však vtedy nebolo všetko jedno.
Piatok podvečer, kdesi na Záhorí v krčme. Teda ako sa tu „vyprávja“ – v šenku. Na stene plazma, v kúte zo dva automaty. Výčap aj terasa sa zapĺňajú. Stavební robotníci v zacementovaných montérkach, družstevníci voňajúci obilím, štamgasti. Bieli aj „čierni“.
Toto treba zažiť. Pár týždňov trápenia s notebookom, ponocovanie a rôzne testy, trojnásobná preinštalácia operačného systému. Už som mal v úmysle ten noťas predať do Nay za „šrotovné“. A to všetko pre jedinú malú kravinu.
Bezák je aktivista. A až potom kňaz. Je to osobnosť, ktorá priam trpí, keď sa nemôže angažovať. A to je práve jeho najslabšia stránka. Z vlastnej skúsenosti totiž poznám, že takýto prístup k životu vedie niekedy do problémov. Najmä vtedy, keď je človek natoľko presvedčený o svojej pravde, že prehliadne súvislosti.
„Proste a bude vám dané“. Tento slávny výrok jedného múdreho muža, avšak vytrhnutý z kontextu, stáva sa akoby mottom ďalšieho post-new age ošiaľu. Áno, chcem hovoriť o ošiali okolo údajne novo odhaleného „tajomstva“ úspechu nielen slávnych ľudí, ale aj tých obyčajných. „Tajomstvo“, ktoré zmení váš život a ktoré bolo dlho ukrývané.
Záhorie. Malebná časť Slovenska vtesnaná medzi reťaz Malých Karpát a rieku Moravu. V podstate to však nie je jednoliate územie, ani z pohľadu charakteru krajiny, ani z pohľadu obyvateľstva. Niekde nájdeme nekonečné borovicové lesy, niekde otvorený pás krajiny, listnaté lesy na úbočí vrchov, niekde piesočnú púšť vojenskej strelnice. Niekde sa „ríká", niekde „mluví", inde „vyprávja".
Bezák zrejme nebol posledný a prekladanie kňazov na podnet „sťažností veriacich" je predsa zabehnutou praxou už roky. Smutné však je, keď ide o dobrého kňaza, s trocha „modernejšími" názormi. A ešte smutnejšie je, keď sa človek neskôr dozvie, že tieto názory sú takmer identické s oficiálne zverejneným názorom nového pápeža Františka.
Je to presný zásah. Trefa do čierneho. Nie, nemyslím tým nejaké prelomové odhalenie, ba ani novátorský námet. Trefou do čierneho je precízne marketingové nasmerovanie knihy Vojtecha Czobora „Potomkyňa" na skupinu čitateľov, ktorí by si najradšej odpĺuli pred každým kňazom. Trefou do čierneho je aj precízne dávkované násilie, krv, sex aj lesbická láska a dosť ezoteriky. No a navyše sa dej z podstatnej časti odohráva na Slovensku.
Opäť to bude o tom, ako vzniká pesnička v obývačke. Tentoraz to bolo naopak, prvý bol text. A to nie hocijaký! Nadiktovaný priamo anjelmi, teda ako tvrdí Lorna Byrne. Tí anjeli sa teraz určite čudujú, čo z toho vzniklo. Tak trocha ska, tak trocha santanovčina s tak trocha funky basou. S minimálnymi technickými prostriedkami, bez štúdia, v obývačke.
Tento článoček je kacírsky. Teda aspoň na prvý pohľad. Prieči sa bežnému klišé, že technologický pokrok napreduje exponenciálne a rapídne mení svet. Uvažujme spolu: Kedy naposledy uzrel svetlo sveta objav, či vynález, čo naozaj svet zmenil?
