Pretože mi Grécko - až na jednu smiešnu tradíciu týkajúcu sa použitého toaletného papiera - plne vyhovuje, aj tento rok sa stalo cieľom našej dovolenky. Z tisíciek ostrovov, ktorých počet sa líši od Wikipédie k Wikipédii i od Saturu k Aeolusu, sme si vybrali Kos.
Pomaly sa zmráka, okná malých chalúpok pod poloninami blikajú do tmy ako svätojánske mušky. Ukolísaná monotónnou uspávankou vyklepkávanou kolesami vlaku odkladám rozčítaného Sienkiewicza a pozorujem krajinu. Premýšľam, čo ma v nasledovných dňoch čaká. Za posledných šesť rokov som tadiaľto prechádzala asi jedenásťkrát, ale tentokrát je to trochu iné. Ukrajinou dnes cestujem prvýkrát sama.
Začína druhý a zároveň posledný deň našej národne šmrncnutej misie. Nemáme žiadne konkrétne plány - ja som za prehliadku chrámu svätého Sávu, Jakub navrhuje návštevu národného múzea.
Načim mi pridať k reportážam štipku národneho ducha, povedala som si. V piatok ráno sme teda zbalili oštiepky, nasadli do vlakoch a smerovali na Budapešť.
Dva dni predtým, ako sme si vybrali dovolenku na Thassose, skončili firstmomentové zľavy. Pár dní po tom, ako sme zaplatili, v Aténach povstali noví bojovníci a v cestovných kanceláriách padali ceny gréckych zájazdov. Počas nasledujúceho obdobia sa na nás z televíznych obrazoviek škodoradostne škerili masy štrajkujúcich a z výkladov cestoviek polovičné ceny.
Cestu k 1800 kilometrov vzdialenému domovu začíname osobákom čiže električkou, ako to tu volajú, ktorá nás po dvoch hodinách dopraví do Simferopoľa. Ani tentokrát nezostaneme bez kultúrnej vložky. Po harmonikárovi a gitaristoch si vypočujeme Deň Pobedy v podaní huslistu. Znie to síce o čosi lepšie ako harmonikár pred dvoma dňami, ale hlavne preto, že huslista sa aspoň nepokúša spievať.
"Áno, určite budete rozčarovaní, ak prichádzate do Sevastopoľa prvý raz", píše v úvode Sevastopoľských poviedok Tolstoj. I keď on to myslel v inom kontexte, u mňa to platí doslova. A to dokonca aj teraz, keď som v Sevastopole už druhýkrát.
Ráno nás babuška víta otázkou, či sme nepomrzli a pozdravuje nás s Dňom Pobedy. Už včera som si všimla, že tento aktuálny pozdrav je tu častý vo všetkých vekových kategóriách - zdravia sa tak známi, ktorí sa stretnú na ulici, aj cudzí ľudia, ktorí si k sebe náhodne prisadnú v trolejbuse.
Tesne pred cestou som si zohnala Sevastopoľské poviedky, stránku mesta Sevastopoľ uložila do Obľúbených a denne si z mobilu púšťala Deň Pobedy a Sevastopoľskij vals. Myslím, že indície, ktoré som dala hneď v úvode, sú dostatočne jasné na to, aby ste bez väčšieho trápenia zistili, o čom to bude ďalej. Ale ak predsa chcete vedieť viac, pohodlne sa usaďte, o chvíľu odchádzame. Tento rok ideme opäť na Krym.
Keď sme strávili vlani stredu v Miláne, ľutovala som, že neostalo trochu času aj na Bergamo. Pretože letecká spoločnosť si zachovala svoje dobré zvyky aj v tomto roku, zainvestovali sme po devätnásť eur na osobu a leteli dohnať zameškané.
Asi poznáte ten, ako sa on a ona štverajú vysoko do kopca. Dorazia nahor a ona šteboce "pozri miláčik, aký krásny výhľad je odtiaľto, mestečko, dedinky, riečka - no povedz, nie je to tam dole nádherné?" a on jej nato naštvane "a na čo sme teda liezli sem hore?" Hore je však určite krajšie keď...
Pár týždňov od môjho posledného cestovania som pocítila abstinenčné príznaky a tak som sa rozhodla s tým niečo urobiť. V piatok popoludní sme s Jakubom nastúpili do vlaku Žilina - Zwardoň a vybrali sme sa k moru.
Posledné chvíle pobytu v kosovskej Peji využívame na prechádzku rannými uličkami, v ktorých sa začína nový deň. Majitelia kaviarní vyťahujú stoličky na chodník, úradníci kráčajú s diplomatkami pod pazuchami do práce a deti s batohmi na chrbte do školy.
Ráno sa naraňajkujeme, rozlúčime sa s majiteľom motorestu, oviec a polí, vezmeme batohy aj kilo cukru a nasadáme do "nášho" taxíka. Vezieme sa do Mojkovaca, odkiaľ chodia autobusy do mesta Rožaje, z ktorého sa budeme snažiť dostať do Kosova.
V tom týždni Maďari hodili na našu ambasádu v Budapešti molotovov koktejl, belehradskí fanúšikovia rozmlátili žilinskú reštauráciu a v hlavnom meste Kosova prevracali extrémisti autá EULEX-u. Akčnejšiu kulisu pre svoje balkánske putovanie po osi Budapešť - Belehrad - Priština - Skopje som si ani vybrať nemohla.
Nikdy som sa netajila tým, že Balkán patrí medzi moje srdcovky. Toto leto si ho užijem naozaj dosýta - vyšlo to tak, že v priebehu troch týždňov ho počas troch rôznych ciest navštívim trikrát. Práve som sa vrátila z prvej cesty. Balkánsky triplet som začala dovolenkovým pobytom na gréckom ostrove Korfu.
Ráno sa zobudím na to, ako mi sprievodca myká nohou, ktorá mi trčí spod plachty. Hovorí, že sa blížime k Odese a že o pol hodiny zatvorí WC.
Ráno si pozrieme v televízii to, čo sme včera nestihli naživo, zbalíme batohy a povieme dosvidania Brežnevovej pionierke. Fuj, aká som hnusná, tuším už na mňa začala vplývať tá Krmanova filantropia. Presúvame na avtovokzal, odkiaľ nám o jedenástej ide autobus do Poltavy. Niežeby vlaky v tento sveta kraj nechodili, ale autobusom uvidíme viac. Teda uvideli by sme, keby sme polovicu trasy neprespali.
Po troch tohtoročných výletoch, na ktoré ma pritiahli hlavne výhodné ceny leteniek, som sa konečne vypravila tam, kam ma ťahalo srdce. Do batoha som v duchu politickej korektnosti a ekumenizmu prihodila luterána a pravoslávneho a v predvečer Dňa víťazstva som sa vybrala prebrázdiť Ukrajinu od západu na východ.
Čestne sa priznávam, že hlavným motívom môjho najnovšieho výletu bola jeho cena. Vychovaná Babičkou Boženy Němcovej mám navždy vryté v mysli jej krédo, že dobrá gazdinka pre pierko aj cez plot skočí. Som presvedčená, že ak by Barunka objavila na internete letenky po päť eur, v stredu by skočila s nami do Milána.
