Blanka Ulaherová
Len tak si zaletieť ráno do Paríža
Keď som mala asi jedenásť alebo dvanásť, každé ráno som sedávala v kuchyni s malým prenosným rádiom, ktorému sa hovorilo tranzistor, a otáčaním veľkého gombíka som presúvala paličku po stredných a dlhých vlnách. Chrčiacu rannú výpravu som napokon vždy ukončila na rovnakom mieste. Znela odtiaľ francúzština a ja som si predstavovala, ako sa práve teraz pod Eiffelovkou ponáhľa do práce štíhly Parížan. Na tvári má úsmev Belmonda, pod pazuchou aktovku a pri uchu tranzistor, z ktorého rovnako ako mne v kuchyni spieva Mireuille Mathieu Acrrrrrrrrrrropolis, adieu.
