Vo štvrtok ráno o siedmej mi dcéra povedala, že má päť dní voľna. O deviatej som si vypýtala dovolenku a o jedenástej zavolala Natálii. Keď sa dozvedela o dcérinom a už aj mojom voľne, jej reakcia bola jednoznačná: "Prijezžajte!". A tak sme sa nasledujúci pondelok vybrali na východ do raja za novými zážitkami.
V plackartnom do Kyjeva oproti mne leží dievčina, ktorá celú noc presmrká a prekašle. Vyzerá, akoby mala vtáčiu chrípku. Celý ďalší týždeň sa cítim tak, akoby som ju od nej chytila.
Záporožie som si všimla vlani, keď sme s Jakubom cestovali autobusom zo Simferopoľa do Kyjeva. Zdalo sa mi veľké, v noci bolo krásne vysvietené. Práve som vtedy čítala Gogoľovho Tarasa Buľbu, ktorý sa stal atamanom v Záporožskej Siči, a tak som Záporožie zaradila do poradovníka našich ukrajinských cieľov.
Chvíľu som sa pohrávala s myšlienkou prežiť Prvý máj v Pervomajsku. Stránka tohto ukrajinského mesta však nesľubovala nič moc a navyše jeho názov nemá so Sviatkom práce nič spoločné, je to dátum jeho vzniku. Preto sme sa rozhodli Prvý máj stráviť o 440 km ďalej. Chcete vedieť, kde? Nasadajte, o chvíľu odchádzame.
Ak ste sa už spamätali z kultúrneho šoku, ktorý vám privodili verše v závere reportáže z Pisy, môžete sa so mnou vydať do krásneho mesta Siena. Nebojte sa, dnes žiadna lascívna básnička nebude.
Nie že by nebolo počas štyroch dní vo Florencii čo pozerať, ale byť len pár kilometrov od najslávnejšieho stavebného nepodarku na svete a nevidieť ho na vlastné oči, to by sme si neodpustili.
... bez Vesuvu Neapol, to bych byla bez tebe - takto spievala Inka Zemánková vo filme Hotel Modrá Hvězda pred viac ako sedemdesiatimi rokmi. Pravdepodobne nebola vo Florencii vo februári ako my. Zažili sme síce viac Florencie bez oblohy ako s ňou, na druhej strane je mesto v tomto ročnom období cenovo prijateľnejšie a turistoprázdnejšie.
Na cestu do Podkarpatia som sa vybavila Čapkovým Hordubalom, Olbrachtovým Nikolom Šuhajom a pevným rozhodnutím, že moja v poradí pätnásta výprava na Ukrajinu sa nezaobíde bez návštevy Koločavy.
Konzervatívci pocítia sklamanie hneď po príchode do Užhorodu. Stará Volga, čo stála pri stanici dlho a neochvejne ako Lenin na kyjevskom Chreščatyku, kamsi zmizla. Zmizla aj typická "stolovaja" na autobusovom nástupišti, namiesto nej je tu bar. Väčšina vecí sa však od mojej minuloročnej návštevy Podkarpatia nezmenila.
Ráno sa presúvame do chorvátskeho Dubrovníka. Okrem šoféra sa nás v minibuse vezie šesť. Cesta trvá necelú hodinu, veď je to sem z Trebinje len 30 kilometrov.
Ráno si pozrieme, ako sa prebúdza Mostar. Pekárne svojou vôňou lákajú ranných návštevníkov, ktorých je tu v tomto čase len zopár. Napriek tomu už obchodníci po krátkej nočnej prestávke znova pripravujú stánky a čakajú prvých zákazníkov. Upratovacie komando pod starým mostom zbiera do igelitových vriec odpadky, ktoré tam ostali po jeho včerajších obdivovateľoch.
Štyri dni po návrate z Grécka som usilovne prala, sušila a žehlila naše použité šatstvo, aby som sa mohla na piaty deň bez restov vybrať na Balkán znova. A tak som sa znova vydala po známej trase vedúcej metropolami na Dunaji.
Po tom, čo sa nám v priebehu desiatich hodín pokazil pár kilometrov od srbských hraníc už druhý autobus, záchrana prišla priamo z Budapešti. Do tretice všetko dobré platilo aj v tomto prípade a tak sme pod ochrannými krídlami vodičov Ferencza a Gézu dorazili do Pargy s miernym meškaním a čiastočne modifikovaným sloganom "Do Grécka s Maďarmi."
Bolo to ešte pred druhou svetovou vojnou. Do mäsiarstva Josefa Patočku v Uherskom Hradišti prišla z neďalekej dediny skupina jazdcov na koňoch oblečená v pestrých krojoch so slovami:
Cesta z Kerča do Simferopola trvá vyše štyroch hodín. Vedie miestami okolo mora a pláží plných slniacich a kúpajúcich sa ľudí. Závidím im tým viac, že podľa podľa pôvodného plánu sme sa na niektorej z týchto pláží mali kúpať aj my.
V plackartnom máme za susedky babušku s vnučkou, ktoré spolu lúštia krížovky. Mala by som spať na hornom ležadle, ale dvanásťročná Katuška chce, aby som sa s ňou vymenila. "Požálujsta, požálujsta", prosí s rukami zopnutými, a ja jej návrh s radosťou prijímam. Dole sa cítim bezpečnejšie.
V rovnakom čase, keď sa hlavy štátov nevedeli dohodnúť či áno a či nie, my s Jakubom sme v tom mali absolútne jasno. Ísť v máji na Krym? Samozrejme!
Po päťdesiatich piatich Silvestroch v kruhu rodiny som sa rozhodla oželieť štyridsiatu reprízu Rysavej jalovice a prijala som dcérin návrh stráviť prelom rokov v Paríži. Do batoha som vzala foťák, kus štedráka, pršiplášť a ešte zopár drobností a dva dni pred koncom roka sme vyrazili.
S Natáliou som sa zoznámila pred takmer štyrmi rokmi vo vlaku medzi Kyjevom a Užhorodom, keď cestovala s vnučkou za svojou mamou do Vonihova.
Kedysi som mala spolužiaka z Kysúc. Keď rozprával o živote v osade Trojačka, kde sa v zime namiesto Ein Kessela Buntesa bavili pri páračkách, trochu som mu závidela. On mi zas možno závidel, keď sme spolu vystúpili po takmer štvorhodinovej ceste na žilinskej stanici. Cesta rýchlikom z Bratislavy vtedy trvala dlhšie ako dnes, pretože sa v Púchove "prepriahalo". A tak kým ja som to mala domov peši asi päť minút, Janko musel čakať na vlak do Čadce, tam prestúpil na ďalší do Makova a odtiaľ sa ešte šplhal peši kamsi do kopcov k svojim.
