Osoba prozaická, duša poetická. V dave sama, v samote s Ním. Má rada úsmev. Žije pre deti. Zvláštne znamenie: vrodený zmysel pre iróniu (roky ho potláča - stále neúspešne). Zoznam autorových rubrík: Keď snívam, Keď padám, Keď kryštalizujem, Keď som, Moji autori, Do neba (môjmu Autorovi), Môj šuplík detskej logiky, Momentky, Ex libris, Komnata trinásta, Usmej sa
Možno už neoslepuje ale stále žiari. Včera zavítal do nášho neveľkého mestečka. Slávny Cirkus Humberto alebo Cirkus bratov Navrátilových. Bol pre mňa príjemným prekvapením. Po všetkých tých kvázi cirkusoch, ktoré som s deťmi absolvovala v posledných rokoch, bolo sa na čo pozerať. Chcem sa však s vami podeliť o svoje zážitky z trochu clivej nostalgie, ktorá ma počas predstavenia chvíľami prepadala a stále vo mne rezonuje.
Sme diametrálne odlišné. Ja - Tvoja dcéra a Ty - moja mama. To sa v živote stáva. Môj svet sa tomu Tvojmu začal vzďaľovať príliš skoro. Už v desiatich som mala na všetko opačný názor ako Ty. A moja ťažká puberta náš vzájomný vzťah takmer pochovala. Teraz mi je ľúto tých rokov, keď Ti MOJA HLÚPOSŤ tak veľmi ubližovala.
Salingerov čarovný román Kto chytá v žite asi poznáte. Jedna z kníh, ktoré nevedia neosloviť. Sonda do duše dozrievajúceho chalana, ktorý sa v reály pohybuje zdanlivo bezcieľne. Ale on presne vie, čo by chcel v živote robiť. Odpustite všetci, ktorí ste ho ešte nečítali, že vám tu bezohľadne prezrádzam pointu, ale práve z nej moja vízia vychádza. Holden mal celkom jasno v tom, čo od života chce. Chce chytať v žite deti, aby nespadli do priepasti na kraji poľa. A to je podľa mňa potrebná a zmysluplná činnosť. Problém je v tom, že v skutočnom bytí sa ňou človek neuživí. A tak zostáva iba večným snom, ktorý človek po celý život nosí v sebe a verí, že sa raz naskytne príležitosť ho prežiť. Od tohto zážitku sa do mňa zotrvačne vtierala vyzývavá myšlienka - čo by som chcela v živote robiť ja. Tak naozaj. Čo by ma naplno uspokojovalo tak, že by som nechcela robiť nič iné. Chvíľu mi to trvalo, ale prišla som na to. Konečne viem, čo chcem robiť. Je to činnosť, ktorá ma nikdy neuživí, ale aj tak by som ju rada robila.
Prichádzam často...k Tebe....zranená, ustráchaná, pomýlená, neistá... A často sa v tom svojom veľkom zmätku neviem na Teba sústrediť. No nechodím sa prezentovať. Chodím s Tebou byť.
Tri básne na nedeľu, tri básne do neba - básničky zmätené, básničky pre Teba...
- Mami, v kúpeľke je uterák a na ňom bola dierka. Ja neviem, kto ju urobil, ale ja som urobil väčšiu. Skúšal som, či tadiaľ prejde jablko.- A prešlo?- Už prešlo.
Objatie prázdneúdel boľavýdo sna mi vletelvietor vrtkavýchvíľočka šťastiamoment prchavý
Rovina medziľudská zrázovitela. Čosi sa s nami robí. Bytie v nás pomaly umiera. Zlákala nás pretvárka. Noblesná imaginácia žitia. Snažíme sa dobre vyzerať. Držať si imidž. Akosi nevieme dávať seba. Vidieť pod povrch. Upozorniť na detail. Všetko je mechanické. Predávame lacné žvásty. Konkrétno v človeku nevidíme.
Dostala som pozvanie od Boba Dydu a Katky Malikovej na Vašu nedeľnú selanku a tak sa rada pridávam... Jedna z mojej sladko-smutnej súčasnosti, ktorá snáď...už dlho nepotrvá...
Sedeli sme každý v opačnom rohu veľkej obývačky našej tety. Naše pohľady sa sporadicky, ale často stretali. Chvíľami som mala pocit, že ma pozoruje. V to popoludnie som asi vyzerala šťastne. On nie. Možno nad tým rozmýšľal. Či naozaj som. Poznal moju situáciu. Každý v tej miestnosti ju poznal. Aj jeho. No nikto o tom nahlas nehovoril.
Vždy keď ťa hľadám tam kde chýbaš nachádzam seba v previnilom smutne nemej výčitky
Tak som sa dnes pri čítaní môjho pravidelného cyklu Róberta Dydu LB Opus už desiaty dočítala až k včerajšiemu výročiu úmrtia Jozefa Cígera-Hronského - môjho obľúbeného autora mojich najobľúbenejších detských kníh. A nedá mi pri tejto spomienke nepodeliť sa o malý zážitok z rozhovoru verných bratov Budkáčika a Dubkáčika. Iba tak. Pre osvieženie, pre potešenie, pre uvoľnenie, pre úsmev, pre zábavu, pre infantilnú radosť z dospeláka čo poznal detskú dušu.
S pohárom studeného mlieka si vychutnávam únavu sobotného večera. Z týždňa na týždeň mám radšej sobotu s jej rôznorodými prácičkami, ktoré sa mi cez týždeň nakopia. Aj kopy špinavého prádla vždy počkajú na mňa. Sama sa čudujem, ako som dokázala rozmaznať päť detí, ale fakt som to dokázala.
Nie, že by som ignorovala ľudskú prapotrebu spoločenskosti, iba sa spravidla zaryto bránim potrebe typu ZARADIŤ SA. Nie som pravidlový typ. Pravidlá má dusia, pravidelnosť nudí, chaos zase vyčerpáva. Z čoho sa dá dedukovať, že som: človek nespokojný. Ale nie, nie je to celkom tak. Sú aj veci, čo ma bavia či uspokojujú. Napríklad zmena - ma baví. Alebo pohoda. Pohodu mám rada. Nemusí byť festivalová, dovolenková a už vôbec nie papučová. Stačí taká slovenská. Napríklad v záhrade, keď nechávam víťaziť motyku nad zelinou, nado mnou slnko, podo mnou vôňa hliny, svaly produkujú endorfíny, moja frustrácia si vychutnáva ich blahodárny účinok a myseľ? Chvíľu v nebi, chvíľu inde, chvíľu s Ním, chvíľu s ním... a moje existenčné problémy absolútne bez šance preraziť hrúbku takejto atmosféry. Tak, to je presne ono. Pohoda jak medveď. Stav: vy-ho-vu-jú-ci. Ale, zriedkavý.
