Vstala som do upršaného bratislavského zimného dňa. Po uliciach nachádzam zdesené pohľady okoloidúcich. Asi dúfali v „biele" ráno. A asi im tých pár kvapiek na hlave zničilo rannú snahu o účes. Alebo im moknú v kabelkách knihy z nového výpredaja. Skrátka vyzerali horšie ako to počasie.
V bloku v ktorom sme bývali žil jeden starší pán. Býval nad nami, a z jeho bytu sa často zvykol ozývať pán Mozart alebo Chopin, dokonca občas aj on sám zo sprchového kúta. Volal sa Jozef, no my sme ho volali ujo Joži. Ujo Joži nemal veľa kamarátov, a už bohužial ani svoju rodinu.
Utekala som pred tými démonmi doby. často. Snažila som sa chodievať domov pešky, aj keď to bolo ďaleko. A stále po ceste, som hladkala veľkých psov. Tuláckych psov ktorý nepotrebovali lásku. Potrebovali pohladenie, pretože na lásku už neverili. Už si nepamätali na časy keď sa naháňali a chvosty im nadšene vrteli, a oni boli šťastní.
V tie krásne nočné uzimené noci prichádzali. Oblaky na nebi ich plodili s takým tým malím úškrnom ktorý prezrádzal, že budú čarovné. A oni boli. Nechytali sa za ruky aby nestratili lesk. Ľudia v domoch pri krbe ich nevideli. Ale videli ich deti. Veľa detí, a možnože len pár. Sankujúc sa dole svahom, alebo len tak pri stavaní snehuliaka.
,,Guano Apes v Snine?": znela moja otázka keď som po prvý krát klikala na stránku sninského festivalu Rock pod Kameňom s prekvapením v hlase. Na festivale v Snine som totiž mala možnosť byť už pred tromi rokmi, no zďaleka program neobsahoval zahraničné mená formátu ako teraz. Keďže sa dátum prekrýval s ďalšími lákavými slovenskými festivalmi ako Terchovský budzogáň či Grape, nebola voľba spočiatku taká jednoznačná. Keďže som však druhý rok nezažila poctivú východniarsku zábavu, rozhodli sme sa s kamarátmi pre Sninu.
Keď som ako malé dievča vystupovala z našej červenej škodovky v nedeľu podvečer. V rukách som mala plyšové hračky a vo vzduchu visela vôňa farebnej jesene. Ľudia naokolo sa ešte neobliekali tak ako teraz a nedokázali mi ublížiť a tak som sa cítila nedotknuteľná. Kráčala som po chodníku a zakopávala o malé kamienky v tvare oválu.
Fascinujúci pohľad na tú hnedú fľašu od piva na stole lepkajúcom sa chmeľom Za ňou prázdno a ešte špaky po cigaretách starcov utíchnutých
občas je aj mne zle z týchto chvíl.. občas sama neviem kto som, kam chcem ísť a kam idem. Občas nechápem svoj život a nevidím v ňom svetlo,
Dnes som v rádiu započula notoricky známy pojem ,,usporiadaný život". Keďže bolo ráno, raňajky, káva a ticho, začala som sa nad týmto pojmom viac zamýšľať. Vlastne som ho v živote musela počuť pekne veľa krát, no nikdy mi to neprišlo ako niečo zvláštne. Zaujalo ma to asi preto, že to bolo použité v negatívnom kontexte.
Mala chuť na neho myslieť. Na tú noc po ktorej nevie zabudnúť. Noc keď on patril jej a ona jemu. Noc po ktorej on odišiel a všetko sa vyparilo. Jeho vôňa z paplóna, sen z jej hlavy, on z izby a jej života.
Dnes to už nebola ona. Bola on. On a on a boli dvaja. Len dvaja a ja. Končekmi vlasov sme zmietali podlahu a fúkali do kávy. Aby vychladla skôr než naše srdcia. A ona vychladla. Boli sme taký šťastný a semafor nám dával zelenú a občas červenú. Tú červenú len vtedy keď sme mali zastaviť a odklepnúť cigarety von oknom.
Chcela by som lietať tmou, nocou čiernou, a každým nádychom zabúdať. Zabudnúť na zlé, ísť ďalej, vpred. Noc by ma objímala láskou a ja ju tichom. Po tom tichu by som sa nadýchla, zavrela oči a začala kráčať ďalej po zemi.
Zvoní budík. Krátko pred deviatou, pondelok ráno. Znamenie na prebudenie, začatie dňa, semestra, nového života. Vonku sychravo, no vo vnútri príjemne teplo, a vo mne? Akoby som cítila, že dnes príde niečo, načo som čakala.
Bolo to pred štyrmi, možno piatimi rokmi. Tebe to možno príde dlhšie, možno kratšie, no ja som nezabudla. A nezabudnem.
Sedím v triede a na rukách ešte cítim jeho mne dobre známu vôňu. Včera ma už nepobozkal tak ako kedysi. Bozky slabé, bozky silné. Kto by to povedal, že sa stretneme. Už ma nechytil ako prvý za ruku a nepozrel sa na mňa tak nežne. Pohľad nežný, pohľad surový, pohľad mimo. Hovorila som to už skôr, nie som dosť dobrá. Videla som ten pohľad na ňu. Vraj kamoška. Kamoška milenka, kamoška priateľka. V očiach iskra a ku mne chlad. Nevolá. Myslí na mňa vôbec? Odpoveď tajná. Pokožka chladne, pokožka už nevonia. Tak ako jeho city...
Aj vám sa zvykne stávať situácia, keď sa naoko nič nezmenilo ale cítite, že už niečo nie je tak ako predtým? Nemyslím zmenu bydliska, školu, rozchody, príchody a odchody. Keď zrazu zistíte, že vám niečo chýba. Nič materiálne, ani pocitové. A asi to ani nie je bežné.
V sobotu 29. mája 2010 sa slovenskí fanúšikovia konečne po prvý krát dočkali. Na futbalovom štadióne v Bratislave sa nám predstavila s výbornou show americká legendárna glam rocková skupina KISS. V rámci svojho turné ,,Sonic boom over Europe" je Slovensko zatiaľ 14-tym koncertom v poradí. Množstvo plagátov, reklám a internetových stránok nám už polroka vopred s radosťou oznamovalo túto dlhoočakávanú novinku, a tak niet divu, že sa na Pasienkoch objavil obrovský dav fanúšikov.
Život bez problémov, život s budúcnosťou, cesta z ktorej sa zjavne nedá vybočiť. No nie je to tak. Na pohľad nevinná ukážka čo dokáže zmena vedomia. Veď je to len zábava, no meniaca sa na peklo. Zábava končí prvým absťákom, a tým aj pokora, čistota, rešpekt i slušnosť. Žiadne zábrany, a na dlani len cesta do pekla. Cesta, s ktorou by ste sa nikdy nevydali. Predtým.
