Štefan Vrátny
Nezávislý život
Volal sa John, bol z Anglicka a pre tých čo sa s ním stretli, sa postaral o pamätný zážitok. Svojou osobnosťou.
V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík: Inde v Európe, Ázia, Nepriateľská osoba, Britské ostrovy, Osudy, U nás na Slovensku, U susedov, USA, Kanada, Súkromné, Nezaradené
Volal sa John, bol z Anglicka a pre tých čo sa s ním stretli, sa postaral o pamätný zážitok. Svojou osobnosťou.
Na svadbu som dobehol len tak-tak. Naša dievčina sa vydávala za Taliana a ja som mal tlmočiť. Poslanec, ktorý mal na starosti občianske obrady, ma rýchlo informoval o čo ide, podobne matrikárka, a po niekoľkých minútach sme za slávnostných fanfár z reproduktorov vstúpili do obradnej siene.
O pragocentrizme a ako znechucoval nielen Slovákov, ale i Čechov, Moravanov, Slezanov, ba možno i samotných Pražanov i ostatné nemenované národnosti bývalého Česko-Slovenska, sa toho už narozprávalo veľa a ja by som chcel pripomenúť niekoľkými slovami a fotkami jeho čaro, lebo stará známa múdrosť hovorí, že všetko, hoci aj menej príjemné, má v sebe zárodok aj čohosi dobrého.
Že ma úrady budú chcieť po návrate spracovávať aj pre propagačné účely, som očakával. Tuším začalo to ešte na Československom veľvyslanectve v Londýne pred návratom. Vtedy mi už platnosť československého pasu dávno vypršala a napísal som si žiadosť o nejaký doklad k návratu. Na moju žiadosť mi najprv neodpovedali vôbec, čo ma až tak veľmi nemrzelo, lebo som čakaciu lehotu využil na krásny polročný pobyt v jarnom a letnom Škótsku, pracoval som na archeologických vykopávkach a rybárskych lodiach a veľa cestoval stopom po tejto rozprávkovej časti Britských ostrovov. Lenže blížila sa jeseň a mne sa už ďalšiu sychravú zimu v Británii tráviť nechcelo.
Vybehol som si podvečer na bicykli. Po šiestich kilometroch jazdy som si posedel na lavičke pri dedinskom kostole, prečítal ďalších štyridsať strán diania na Hlavnej ulici amerického malomesta Sinclaira Lewisa spred sto rokov, s množstvom momentov akoby vystrihnutých z nášho života, hlavne čo do postojov ľudí voči sebe.
Začnem svoj príspevok exkurzom do prednovembrových čias. V čom komunisti boli skutočne dobrí, bolo vymáhanie daní a odvodov. Tých dve-tri tisíc korún, ktoré sa priemernému pracujúcemu občanovi dostalo na výplatnú pásku, predstavovalo iba zlomok hodnoty, ktorú skutočne vytvoril.
Politici u nás i v EU konajú neuvážene a myslím si, že nie som jediný, koho si odpudzujú, keď pomoc Grécku zdôvodňujú argumentom solidarity. Solidárny možno byť s Haiťanmi, ale nie s fušermi z Grécka a ich poradcami, nech sú už odkiaľkoľvek.
Najprv záznam zo schôdzky s dôstojníkom ŠtB konanej 14.11.1984, v ktorom sa takto vyjadruje k mojej osobe prameň, teda kolega z pracoviska:
Bolo to na Prvého mája, čo som sa dostal k prvému nožíku v živote.
A potom tu bol záver slávnostného zhromaždenia. Dokončil sa nadšený, dlhotrvajúci a ako mi jeden blogger v reakcii pripomenul aj BÚRLIVÝ potlesk a skandovanie už spomenutých hesiel.
Námestiu trónila tribúna, ktorej zdvihnutá zadná stena bola pokrytá červeným plátnom, na ňom príkaz proletárom všetkých krajín, aby sa spojili, pod ním do oblúkov usporiadaná sovietska i československá zástava, obe zaranžované tak, aby nás naplnili pocitom rovnocennosti spojenectva Československa s magúčim Sovjetskym Sojuzom, ako sa to vtedy zdôrazňovalo a štyri desaťročia našej povojnovej histórie sme tomu navonok aj verili, lebo však nám nič iné nezostávalo.
Ráno sa preháňali po uliciach motorky, ktorým majitelia sňali tlmiče, aby svojim rámusom pozobúdzali pracujúcich do nadšenia prvomájového dňa.
V sobotu ráno v rádiu hovorili čosi o možnosti plavby z Hamuliakova cez gabčíkovskú priehradu do Čuňova ku galérii Danubiana a tak som sadol na bicykel, aby som si to všetko overil. Počasie bolo krásne, vietor dul, ale nie tak veľmi, aby vadil a výlet vydaril. Aj keď som prevoz cez priehradu nenašiel. Možno som dosť nehľadal.
Vidím, že články o Luníku IX stále majú svoj kurz a tak prispievam svojou kvapkou o pohľade zvonku vo forme krátkeho záznamu, ktorý som si poznačil pred niekoľkými rokmi.
Spomínal som vyťažovanie na eštébe v Košiciach hneď po návrate z nepovoleného osemročného pobytu v zahraničí. Nevadilo mi hovoriť o sebe, avšak akékoľvek reči o iných som považoval za nechutné a jednoducho som sa im vyhýbal.
Raz do týždňa, v piatok skoro ráno, sme mali na pracovisku pracovnú poradu odboru. Začínala politickou desaťminútovkou – prehľadom tlače. Pripravoval ho niektorý kolega alebo kolegyňa, aby potom prečítali niekoľko krátkych článkov z novín pre asi dvadsiatich až dvadsiatich piatich znudených podriemkávajúcich pracovníkov odboru.
V prísne tajnom pláne agentúrno-operatívneho rozpracovania objekta „FILOZOF“ č. 12199 sa objavili nasledovné poznámky: ... Sledovaním objekta boli získané poznatky, že tento často navštevuje kostoly v Košiciach a tiež aj vedeckú knižnicu, kde číta denník PRAVDA a sleduje inzeráty. Táto jeho činnosť doposiaľ nebola objasnená...
Pôvodne som takto nejako chcel zareagovať na niektoré najnovšie blogy, len potom som si povedal, že z toho urobím samostatný článok.
Od eštebákov sa mi ušlo krycie meno Filozóf. U starých Grékov byť filozofom znamenalo najvyššiu métu, akú vôbec mohla ľudská bytosť dosiahnuť. Človek, ktorý chápe ľudské vášne bez toho, aby ich sám prežíval.
Ešte za bývalého (rozumej komunistického) režimu som to v politike dotiahol, na príkaz strany, napriek zarytej nestraníckosti, do funkcie úsekového dôverníka odborov.