V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík: Inde v Európe, Ázia, Nepriateľská osoba, Britské ostrovy, Osudy, U nás na Slovensku, U susedov, USA, Kanada, Súkromné, Nezaradené
Tohto roku slávim štyridsiate výročie mojej promócie na univerzite v Belfaste a povedal som si, že patrí sa ta po toľkých rokoch znovu pozrieť. Odlietal som ráno z takmer letnej Bratislavy, v Dubline mi pršalo, typické írske počasie, ale na obed som už bol v slnečnom Belfaste.
Poznáte to. Máte obuv, čo vám veľmi vyhovuje a keď sa zrazu začne trhať, nemáte síl ju zahodiť. Stalo sa to aj mne. Moje najpohodlnejšie botasky zrazu začali vykazovať známky opotrebenia a ja som sa vybral s nimi do opravovne obuvi, ktorú som si všimol v podchode veľkej križovatky.
Počúvam v rádiu, ako predseda vlády vyzýva opozíciu, nech sa vyjadrí k návrhu na konsolidáciu rozpočtového deficitu, ktorý sám predseda za svojho predchádzajúceho vládnutia vytvoril. Výzvu formuluje ako veľkorysé dobro a príležitosť, ktorú opozícii preukazuje, pritom výsmešným podfarbením v hlase už ako keby dopredu dával najavo, že i tak všetky opozičné návrhy zmietne zo stola a urobí zo slovenskej politiky vlastné ihrisko a z opozície hlupákov. Prípadne hľadá niekoho, na koho by zvalil vlastné chyby.
V stredu ráno, 27. novembra, som šiel asi 35 kilometrov autobusom do Fatehpur Sikri, teda starobylého mesta ohradeného hradbami dlhými asi 4 kilometre. Má množstvo dobre zachovalých mešít, budov a palácov. Vybudoval ho v 15.-16. stor. mogulský cisár Akbar a malo byť jeho sídlom. Avšak pre nedostatok vody ho skoro opustili a Agra bola vybudovaná ako nové sídelné mesto cisárov. Má mauzóleá, paláce, budovy pre veľký hárem a dvorné panstvo a to všetko behom niekoľkých rokov sa stalo nepoužiteľné. V dedinke pod hradbami sa život za posledné stáročia azda vôbec nezmenil.
Večer som šiel k susede. Mala meniny. „Tak vám želám veľa šťastia, zdravia, peňazí a trochu lásky, pani suseda," vysúkal som zo seba meninový vinš. Suseda so znateľným uznaním prijala. Ako keby na mojich želaniach závisel jej osud. Jej reakcia mi dobre padla. Bral som to ako znak, že som prišiel vhod.
Utorok, 26. novembra, zavčasu ráno som vlakom opustil New Delhi. Na niekoľko hodín som sa zastavil v meste Mathura, kedysi slávneho centra Budhizmu a teraz jedného zo siedmych najposvätnejších miest Hinduizmu. Má veľmi pekné múzeum venované hlave sochám s budhistickými námetmi. Tiež som bol pri mešitách Jame Masjid a Katra. Mesto je veľké, avšak má úplne dedinský ráz. Chvíľu som sledoval svadobnú procesiu, či vlastne kŕdeľ detí šantiacich za bričkou so ženíchom, nevestou a niekoľkými družbami.
Zase som si vypočul sobotné dialógy v Slovenskom rozhlase, v ktorom sa vyjadroval predovšetkým budúci predseda vlády Fico a mal mu oponovať Fígeľ, ako predseda najsilnejšej opozičnej strany. Zdalo sa mi, že opozícia by mala a mohla byť dôraznejšia. Fico mal, ako zvyčajne, viacero momentov, s ktorými sa dalo ľahko polemizovať, len Fígeľ, ako v poslednom čase opozícia vôbec, mu ani tentoraz nedorástol.
Toto je dokončenie rozprávania mojej sestry o živote našej rodiny z čias pred mojím narodením. Hádam sa hodí do popisu mojich skúseností so štátnou bezpečnosťou, lebo môj spis zabieha aj do tohto obdobia. Však platilo, že bdelosti a ostražitosti nikdy nie je dosť.
Celú nedeľu, 24. novembra som strávil na predmestiach popri Qutab Minar, známym hlavne svojim 238 stopovým minaretom z roku 1206-1236, vraj jedna z najdokonalejších veží na svete. Nahor púšťali iba skupiny aspoň troch ľudí, aby tak zabránili samovraždám. Nie vždy sa to podarilo ustrážiť. Dočítal som sa v novinách, že toho istého dňa, keď som tam bol ja, z veže ktosi zoskočil. Ešte že som pritom nebol.
Ešte sa mi nestalo, aby som necelé tri týždne pred voľbami nevedel koho voliť. Aj keď to nepovažujem za moje osobné zlyhanie, ale skôr za dôsledok pomerov, ktoré zrazu na našej politickej scéne nastali.
Bol november, dosť chladno, hlavne v noci, avšak sucho a teda za prvých sedem dní v Indii ma netrápil pot a celkom úspešne sa mi darilo potláčať potrebu poriadne sa umyť či osprchovať. Prachu a špiny bolo všade síce nadostač, zdá sa však, že na to už bol každý zvyknutý. Prach sa vznášal nad zemou ako hnedastý opar a večer, hlavne tam, kde sa svietilo sviečkami či petrolejovými lampami, prach vo vzduchu zaujímavo približoval horizont.
„Deň, kedy sme sa presťahovali do hájovne na samote, si pamätám veľmi presne. Teda jeho dátum, lebo sa zhoduje s mojimi druhými narodeninami, 18. decembra 1934. Samotné okolnosti, ktoré nás sprevádzali, mi už samozrejme unikli. Na to som bola príliš malá, aby som si všetko zapamätala."
Egon Erwin Kisch, známy pražský novinár a publicista poznamenal raz o Indii, že keď ju navštívite na týždeň, napíšete o nej román. Keď v nej pobudnete mesiac, zmôžete sa iba na článok a po ročnom pobyte už nenapíšete o Indii vôbec nič.
„Samozrejme, prídem tlmočiť, len mi zariaďte, prosím, na Obecnom úrade, aby mi zaslali internetom prejavy, ktoré na svadbe odznejú. Mám skúsenosti aj so starostami, ktorí sa snažia byť veľmi poetickí a to sa ťažko tlmočí bez prípravy." Tak som reagoval na telefonickú výzvu nevesty úzkostlivo dbajúcej na to, aby všetko prebehlo v poriadku.
Znovu som sa s Vincom stretával a na rozdiel od predchádzajúcich razov, sme si konečne obohatili našu diskusiu aj o úvahy, ktoré by už mohli zaujímať aj samotných eštebákov.
Novoročné záväzky mám a jeden z nich hovorí o tom, prečo stojí za to ísť v marci voliť. Voliť chodím a to aj teraz, keď už nemusím z donútenia štátostrany, a vždy si nájdem pádny dôvod prečo. Dlho to bola úvaha o tom, že do vedenia štátu treba stranu, ktorá nás čo najskôr dostane do Európskej únie a vôbec pevne zakotví v západoeurópskych štruktúrach. Dielo sa vydarilo, strana, ktorú som volil, sa o to výrazne zaslúžila.
Nasledujúci deň, 28. decembra som sa ráno rozhodol neoddychovať a priamo som sa pobral autobusom na 7-8 hodinovú púť do mesta Bhairawa. Takéto putovanie ma unavilo viac ako chodenie po horách. Mal som síce dobré miesto vpredu po ľavej strane vodiča, takže som mal pekný výhľad pred seba i na stranu a tiež som si mohol vystrieť nohy, čo sa kvôli úzkym radám inde v autobuse nedalo.
Po prvýkrát som počul o Havlovi ešte za čias hlbokej totality z rádia BBC a Slobodná Európa. Zobral som ho na vedomie, ale správy, ktoré sa mi o ňom ušli, boli príliš kusé, aby som si vytváral vlastný názor. V českých a slovenských médiách platilo na Havla embargo, z tých zdrojov som sa dlhé roky nedozvedal o Havlovi nič. Bral som ho proste na vedomie a dosť, hoci to, že sa o ňom neskrývanými sympatiami vyjadrovali v BBC a Slobodnej Európe, som mu dával za plus, v ostrom rozpore s duchom vtedajšej oficiálnej propagandy.
V Ghorepani sme strávili štedrý večer. Pripojila sa k nám Angličanka Judith, mladík z Izraelu Yedin a potom ešte dvaja Japonci. Hlavne tej šumnej Angličanke som sa divil, že sa nebála vybrať takto sama do hôr. Neskôr som osamelé cestovateľky z Európy i Austrálie v Ázii stretával hojne.
Prvú noc sme strávili v osade Dhampus. Mali sme nad sebou jasnú oblohu, však sme boli v značnej nadmorskej výške, hmla v tomto ročnom období nad nami bola minimálna, o prachu a znečistení, ktorého sa nám ujde v našich bežných nadmorských výškach, tam nebolo ani chýrovať.
