V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík: Inde v Európe, Ázia, Nepriateľská osoba, Britské ostrovy, Osudy, U nás na Slovensku, U susedov, USA, Kanada, Súkromné, Nezaradené
Vo Vancouveri na letisko si ma prišla vyzdvihnúť Evička. Vlastne kvôli nej som sa vybral až tak ďaleko. Spoznali sme sa ešte v Košiciach, keď si založila vlastnú prekladateľskú agentúru, pre ktorú som tiež chvíľu robil. Potom sa rozhodla pre Kanadu. Nastúpili sme do Landroveru BMW a smerovali do mesta.
Pražské Stavovské divadlo mi zostane v pamäti predovšetkým ako Tylovo, lebo aj tam som skončil niekoľkokrát počas mojich služobných ciest do Prahy ešte za čias totality. Ako napríklad vtedy, keď som na podnet mojej kontaktnej osoby z Generálneho Riaditeľstva ta šiel na českú klasiku, Stroupežníckeho Našich furiantov.
Za synom matky a otca lekárnika, s ktorými som kedysi chodieval na turistiku, sa chystám už vyše roka. Niekoľkokrát som ho volal, niekoľkokrát z jeho popudu odložil stretnutie a niekoľkokrát mi telefón ani nezdvihol.
Ďalšia malá skúsenosť so všadeprítomnosťou chápadiel ŠtB, tentoraz ale z mojich poznámok, nie zo záznamov spisu ŠtB, lebo sa bavíme o období, keď síce už v Sovietskom zväze zúrila gorbačovská perestrojka, ale u nás sa žilo stále v duchu husákovskej normalizácie a spis z toho obdobia mi eštebáci tesne po nežnej stihli zničiť.
Prežíval som krásne októbrové babie leto, ako vystrihnuté z obrázka. Bolo iba neskoré popoludnie, a mal som času, aby som šiel do svojho bydliska v kanadskom Vancouveri okľukami. Najprv po niekoľkých uliciach a potom k pobrežiu a oblúkom mojim smerom.
Práce sa mi zrazu nahrnulo vyše hlavy a tak som presedel celý deň doma za počítačom. Podvečer som sa vybral na prechádzku. Nedošiel som ďaleko, keď sa ozval mobil.
Na kuse sme kráčali peši rozbitou cestou. Tim, môj hostiteľ a sprievodca sa spýtavo na mňa pozrel. Hodnotil, či to s ním zvládnem. Bol vyšportovaný, na dôchodcu vo veľmi dobrej forme, však ako archeológ trávil veľa pracovného času v teréne, ale ani ja som sa pri ňom necítil byť padavka.
V rodine sme s nezamestnanosťou mali skúsenosti. Môj otec bol rebelantskej povahy a vedel si narobiť nepriateľov na politických postoch vo svojom bezprostrednom okolí a tak sa ocitol mnoho mesiacov medzi nezamestnanými, až rodinnú existenciu sa rozhodol riešiť nástupom do uránových baní v Příbrame v Stredných Čechách.
Júnová sobota patrila pobrežnej ceste Antrim Coast Road tiahnucej sa pozdĺž veľkej časti pobrežia okresu Antrim. Veľmi malebná oblasť, na ktorú sú obyvatelia Severného Írska mimoriadne hrdí.
V parlamente sa začína búrlivá debata o dani a už počujeme v rámci politického marketingu vyhlásenia, ktoré ťažko brať vážne. Opozícia hovorí o atentáte na ekonomiku a pán Richard Sulík sa nechal počuť na dresu vládnuceho Smeru - Sociálnej demokracie:
Keď už hovorím o novodobej búrlivej histórii Belfastu nedá mi, aby som nespomenul Desieho, s ktorým som pracoval niekoľko letných brigád v Spojených štátoch ako čašník. Na pohľadnicu, ktorú som mu zaslal mesiac pred nedávnym odletom do Írska na starú adresu, čo som si uchoval v poznámkach, mi neodpovedal. Našiel som si teda jeho meno v telefónnom zozname, síce pod inou adresou, ale predsa. Nakoniec ani po niekoľkonásobnom zavolaní mi nik nedvíhal.
V najnovšej nedeľnej relácii Slovenského rozhlasu Na ceste k samostatnosti odznel rozhovor s predstaviteľmi Maďarov žijúcich v Slovenskej republike. Ako úvodnú perličku sme sa dozvedeli, že syn jedného z nich si počas štúdia práva v Bratislave našiel priateľa z dedinky pri Čadci, podotýkam ‚vynikajúceho priateľa ', ako zdôraznil diskutér. Dobre vychádzali a po troch rokoch priateľstva sa Slovák od Čadce opýtal svojho maďarského priateľa:
Tim, môj hostiteľ, historik, archeológ a univerzitný profesor na dôchodku, ma pozval na výlet za mesto, smerom k Obrovmu prsteňu, Giant's Ring. Pamätám si hmlisto, že som tam počas mojich belfastských štúdií bol a dobre mi padlo si to znovu obehať a nafotiť. Navŕšená hlina do kruhu o priemere stoosemdesiat metrov a v strede na seba naukladané ploché balvany. Takéto stavby som nachádzal aj inde v Británii. Na internete je o nich určite viac.
Stále sa šíria správy o tom, že v Čechách chorejú a umierajú ľudia po požití metylalkoholu, hľadá sa vinník, čo otravu dostal do obehu a pritom hlavní vinníci sa tvária akoby nič, že v tom prsty nemajú.
Kedysi, pred vyše pol storočím, prebiehala v Československu akcia utužovania bratských vzťahov medzi českým a slovenským ľudom. Tak sa tomu hovorilo oficiálne, a mojej sestre, vtedy študentke rožňavského gymnázia, sa ušlo družobné gymnázium v Uherskom Hradišti na Morave. Sestra bola na konci abecedného zoznamu a kamarátku si vybrala tiež z konca moravského zoznamu. Družba začala.
Hokej som nikdy nehral, ani nepamätám, či v dobách mojich štúdií pred štyridsiatimi rokmi mali v Írsku hokejové družstvá (teraz už vraj hej), zato korčuľovať som sa chodil. Do krytého štadióna v Belfaste.
Poobede sme šli na návršie nad mestom, kde sa týči rozsiahla budova severoírskeho parlamentu Stormont. Zase bezplatná túra pre niekoľkých návštevníkov. Vypočuli sme si sprievodné slovo a po odchode mi hostiteľka Pam čosi začala vysvetľovať.
Na Slovensku radi udržiavame a šírime legendy o našich mimoriadne krásnych dievčatách, prírode, vzdelaných ľuďoch, vynikajúcom pive... To isté som si vypočul, a veľakrát, aj od Írov. Aj neoficiálna hymna Dublinu začína slovami: In Dublin's fair city where the girls are so pretty - V ľúbeznom meste Dublin, kde dievčence sú také krásne... Môžem potvrdiť (až na to pivo, ktorému bez ohľadu na pôvod, neviem prísť na chuť), že máme pravdu, ale ani Íri sa nemýlia.
Historku Titanicu možno začať hoci aj belfastskou radnicou, azda najvýraznejšou budovou mesta. Rozsiahla stavba po vzore Svätopavlovskej katedrály v Londýne, práve po rekonštrukcii a vzorne udržiavaná. Na bezplatnej prehliadke sme mali za sprievodcu Arthura, vtipného Belfastčana, aj keď občas nebral do úvahy, že v skupine mal zahraničných návštevníkov, ktorí niektoré jeho narážky a skratky nemuseli rozumieť.
Slávime vyhlásenie zvrchovanosti, ako počúvam celý deň z rádia. A tiež počúvam názory tých, ktorí si privlastňujú zásluhy a robia posmešky z tých, ktorí sa k nim nepridali. Mňa sa nik nepýtal, čo si o vyhlásení zvrchovanosti myslím a teraz, keď už na tom nezáleží, azda predsa len sa vyjadrím, ako sa na udalosti spred dvoch desaťročí pamätám.
