Život je skvelý a plný prekvapení... Zoznam autorových rubrík: Skutočné príbehy, Ako to vnímam ja, Súkromné, Nezaradené
Je sobota. Netreba skoro ráno vstávať, ale vysvetlite to deťom.... Tak čo, dáme les? Dáme. Mali sme si však vziať kosu namiesto nožíka... Pretože popri tom, ako mi drobci bežali naproti s jedným kúskom v oboch rukách, zašliapli ďalších pár. Šťastie by sa v tom momente dalo zhmotniť a naporcovať. Toľko ho bolo. Keby ma nečakala celá kopa na kuchynskom stole, domnievala by som sa, že to bol iba krásny sen...
„Mamka, mohol by mi prísť povedať rozprávku ujo Števo, keď už je u nás? Prosííím. Filip už zaspal a mne sa ešte celkom nechce.“ „Neviem. Musím sa ho opýtať. Chvíľu počkaj a pekne lež. Hneď sa vrátim.“
Prešlo presne päť rokov, odkedy sme si z Nemecka priniesli ojazdené auto. Prvé. To je ako prvá láska. Nezabudnuteľná, silná, neopakovateľná. Desaťročný, ale stále spoľahlivý golf za ťažko nasporené peniaze. Prešlo päť dní a ja som dostala dýkou sto rán priamo do srdca. Nejaký dobrák nám vyškrabal súvislú lajnu po celom obvode karosérie... Kľala som ako antikrist. Mala som chuť vraždiť a nenávidela som všetko okolo seba.
Čo s bocianmi a deťmi? A čo so smrťou? Kedy o tom s nimi začať otvorene debatovať? Ako to vezmú? Nepošliapem im ilúzie? Či ich pripraviť na realitu čo najskôr? Mohla som si ušetriť čas. Miško bude mať vo štvrtok päť rokov. Dnes je mi jasné, že mu je jasné. Skoro? Neviem. Neriešim. Vnímam ho ako osobnosť. Malého veľkého človeka so svojimi názormi pri uvedomení si, že otázku prečo nahrádza výzvou na rozhovor, čo si o tom myslím ja.
Na skúsenosti so životom v zahraničí nejestvuje šablóna. I keď, nájdu sa aj takí, ktorí sú o tom presvedčení. Dôvody na odchod z domoviny sú veľmi individuálne, čomu zodpovedá aj samotný priebeh procesu integrácie. Posledné týždne sa na mojej dovolenke na Slovensku táto téma pitvala doslova pod mikroskopom. Tak aké to je? Ako život. Zaujímavé, občas frustrujúce, no poučné...
Vždy cez prázdniny (rozumejte dovolenka na Slovensku) mávam deň s názvom Výmena. Celý rok som stereo (nonstop obaja milovaní zbojníci), no väčšinu času som na rodnej hrudi mono. Na Slovensku totiž trávi pár týždňov u babky a dedka na Spiši jeden, zatiaľ čo ten druhý je so mnou na juhu u mojich rodičov. Potom nastáva spomínaný deň, keď si ich vymeníme. Práve dnes. Štvorročného Miška som nevidela tri týždne. Totálne jasné, že mi pripadal zmenený, asi aj vyrástol a má nádhernú medovú farbu. Nešla som však sama, ale s dedkom. Cestou sme boli na kontrolu po operácii. Dedko chcel sedieť vzadu, aby si pokecali. Tak sme vyštartovali späť do Kapušian. Rozprávali sme o hocičom. Až sme napokon došli k téme, kde vlastne Miško býva. Začal dedkovi rozprávať. Seriózne. Sústredene. A ja som žasla...
Bola minulá doba fajn? Tá, pred kľúčami... Kamoš v mojom veku pred pár dňami skonštatoval, že bolo vtedy inak. Medzi ľuďmi lepšie. Keď sme lietali v pohode po vonku sami bez mobilov a panického strachu rodičov, s priateľmi sme sa stretávali výlučne osobne a polovica triedy sme mali rovnaké tepláky...
Krásnych právd a múdrostí o deťoch je obrovské kvantum. Každý rodič však vie veľmi dobre, že pohľad na spokojné spiace deti večer v ich vlastnej posteli niekedy stojí snáď aj posledné zvyšky energie. No...povedzme si pravdu, nie celkom až tak zriedka. :-) Presvedčiť týchto malých ľudí na spoluprácu chce nekonečnú trpezlivosť (prípadné prvé šediny, permanentne nevyspatý výraz v tvári, výbuchy hnevu...dopady sú individuálne od prípadu k prípadu). Alebo... Pri mojich vlastných empirických výskumoch som zistila, že to môže fungovať aj inak. Princíp je triviálny. A ním je ich neskonalá túžba podobať sa na dospelých.
Dnes sa musím pozrieť sa na poistenia kvôli daňovému priznaniu. Potom zájsť vybaviť niečo na poštu. A čo tak večer do pubu? Kdeže. Ten si dávam dlšie už iba teoreticky. Dvaja drobci nepustia a kedže nie som nemecký patriot, v chladničke tíško leží a čaká talianské suché.
Skúsili ste sa už učiť cudzí jazyk cez skype? Nie? Odporúčam. V novej dimenzii môže driemať prudko produktívne strávený čas. Chýba síce reč tela a takzvaný zero kontakt, ale výsledok na seba nenechá dlho čakať. Pred prvou hodinou mi to pripadalo dosť čudné. Bola som aj dosť nervózna, čo je u mňa celkom neštandardné. Predsalen, takmer celý svoj život som poctivo drela klasické drevené lavice, stoličky, stoly a podobné drevené pomôcky...a teraz toto. Kto to kedy videl. Aj ostych som cítila, aj sa mi káble pomotali, aj som skúšala pred kamerou grimasy a ksichty ako vyzerám v situácii keď nerozumiem, keď alles klar a keď sa zo všetkých síl snažím o humor. Proste trapas ako delo.
Niekedy sa mi šialene chce a niekedy totálna „maňáááána". Ale čo som si navarila, musím spraskať...Trochu som to tohto roku prepískla. Súhlasiť s prosbou škôlky a sľúbiť sa ako jediný dodávateľ medovníkov na adventný trh bolo minimálne trúfalé. Čo však človek neurobí pre svoje deti ... a najmä s vedomím, že sa Miškovi najviac páčia tie netopiere...dúfam, že to v evanjelickej škôlke nepovie po nemecky a nahlas...
Raz som na prechádzke s deťmi po lese v diaľke zbadala podivného chlapíka so psom, ktorého nebolo možné prehliadnuť. Vyzeral, akoby cvičil. Normálne pravidelne upažoval, vzpažoval, robil rukami veľké kruhy a mával. No, nebolo mi akurát jedno... Bola som v danom lesoparku prvýkrát a akože sa dôverne poznám, pri troche paniky by som s deckami určite pri úteku zablúdila. Operatívne som rozmýšľala, ako sa mu vyhnúť. Lenže chalani sa nechceli ani pohnúť, keďže ich zaujímali iba chrobáky, paličky a jediná mláka v okruhu dvoch kilometrov. A čím viac som sa snažila, tým oponovali hlasnejšie, čo bolo samozrejme kontraproduktívne. Tak som zaťala zuby a pre prípad núdze som si dala mobil na dosah ruky. Paranoidná hysterka.
Už to bude nejaký ten piatok, čo prežívame neskorší východ aj západ slnka oproti Slovensku. Zatiaľ som sa na žiadny futbalový zápas Frankfurtu nedostala, ale veď viete... naše srdcia bijú pre hokej. Šesť dní po našom príchode do Nemecka vyhrali slovenskí hokejisti striebo. Aj mi slza ušla, lebo aj keď sme ešte neboli vybalení a čakalo nás niekoľko týždňov práce pri zariaďovaní bytu, v dané dni mi to pripadalo ako pádny dôvod na dokonalé šťastie. O hokeji je vôbec v Nemecku tak trochu zbytočné hovoriť. Nemci milujú a hrajú futbal. A kopec iných vecí..
Asi mesiac po príchode do Nemecka som zaparkovala pred škôlkou a chystala sa vybaviť vstupné formality. Toho času som mala na aute slovenské evidenčné čísla, z čoho vyplynula milá príhoda. Pri vystupovaní z auta ma oslovil muž karamelovej pleti v stredných rokoch, ktorý bol podľa tempa chôdze a výrazu v tvári na prechádzke a asi sa mal chuť iba tak porozprávať. Vraj, či idem zapísať dieťa do škôlky a že akú sme museli mať dlhú cestu, keď sme prišli až zo Škandinávie. Opravila som ho, že sme zo Slovenska a konštatoval, že podľa SK na „ešpézetke“ bol presvedčený o svojej malej pravde. Chlapík nezabudol prezradiť, že je pôvodom z Indie a žije sa mu tu veľmi dobre... Bolo mi celkom do úsmevu, keďže je aj podľa fotografie zrejmé, že zo mňa severanka nikdy nebude... S tými štátnymi skratkami na autách je celkovo veselo. Jedna spolužiačka na kurze nemčiny smelo v triede poznamenala, že je tu veľa Číňanov, o čom ju presvedčilo na autách písmeno CH...
V Nemecku je trend začať pracovať čo najskôr po narodení dieťatka, takže náš Filip nie je v jasliach zďaleka najmladší. Materská dovolenka začína šesť týždňov pred termínom pôrodu a končí, keď dieťa dovŕši jeden rok. Rodičovská dovolenka v podobe, ako ju poznáme na Slovensku (tri roky s podporou štátu) neexistuje a trh práce je na danú situáciu prispôsobený. Nájsť si zamestnanie na čiastočný pracovný úväzok je celkom bežné. Mamičky sú tu doma s deťmi doma tým pádom kratšie ako u nás a motiváciou je aj fakt, že na celý deň do škôlky vezmú dieťa iba po predložení akejkoľvek pracovnej zmluvy. To je oproti Slovensku najväčší rozdiel, kde je celodenná starostlivosť do štvrtej, či piatej hodiny bežná vec bez ohľadu na pracovný status rodičov. Stačí získať miesto a platiť mesačné náklady.
Ak sa niekto pre život v zahraničí rozhodne, zvyčajne to spôsobí súhra mnohých náhod a skúseností. Keď sa začne nová etapa „vonku", treba rátať s novými životnými situáciami. Pravdepodobne sa široký okruh priateľov a dôverníkov v jednej osobe dočasne zúži na životného partnera a na nekonečné telefonické a skypové hlasy z rôzneho miesta zemegule. Neznalosť systému a pravidiel dokážu tiež mnohokrát prekvapiť. Presiaknuť inou kultúrou predpokladá otvoriť si myseľ pre nové obzory. Dôležité je nezabúdať, že všade žijú „iba" ľudia a že s kúskom pokory a pohody sa to dá v pohode naštartovať. V každej krajine sa nájde niečo, na čo si človek nikdy nezvykne a na druhej strane dokáže možstvo vecí život neskutočne obohatiť. Je to iba otázka prístupu.
Cesta zo škôlky, ročný drobec v bugine, trojročný Miško za ruku. Je hladný. Ráno vstával o piatej, takže otázky o jedle očakávam.
V maji sme si zbalili napln nasho utulneho bytu a vycestovali za novym zivotom. Manzel, nasi malicki drobci a ja. Pred nami velka neznama, ktorej vysledok sme si tuzili prisposobit svojim snom a predstavam. Ubehlo 6 mesiacov. Este stale sme nevystupili z adaptacneho kolotoca, ja sa zatial nedohovorim ani s kolotociarom...Moja nemcina sa prichodom do Bundesrepubliky iba zacala.
Kúpila som si zľavový kupón do salónu krásy. Mám dve malé decká, vonku z bytu sa dostávam akurát na prechádzku, nákup alebo do škôlky, tak som si dožičila trochu relaxu.
"Moje vnúčatá má pomstia". Konštatovanie, ktoré som od mojej láskavej a nekonečne trpezlivej mamky úspešne ignorovala už od čias mojej búrlivej a bratovej kľudnej puberty.
