Ujo Števo rozprávku povedať chcel. Deti zatiaľ nemá a tak kým došiel do detskej, horúčkovito rozmýšľal, či ho vôbec nejaká napadne. Mal šťastie. Ľahol si k nemu do postele, urobil si pohodlie a začal....
Poviem Ti rozprávku o Jankovi Hraškovi. Kedysi dávno žil jeden starček a starenka a mali veľké pole. Na to pole chodili každý deň obrábať pôdu.“
„Čo je to pôda?“
„Pôda je hlina, zem, do ktorej sa sejú semená alebo sadia priesady a z pôdy vyrastie úroda.“
„Ahá, viem. Môžeš hovoriť ďalej.“
„No a ten starček a starenka mali jednu kravu a na tú kravu zavesili pluh a museli tú pôdu najprv poorať.“
„Čo je to pluh?“
„Pluh je taký veľký nástroj na obrábanie tej pôdy, ktorý sa dostane hlboko do zeme a pôdu poobracia.“
„Okej.“
„A keď pôdu pripravili, zasiali tam pšenicu.“
„Čo je to pšenica?“
Ujo Števo sa začal potme smiať a už tuší, ako sa veci majú...
„Pšenica je taká zvláštna bylina, z ktorej vyrastú klasy, z nich sa oddelí zrno, to zrno sa pomelie na múku a z múky sa upečie chlieb.“
„Ako sa pečie chlieb?“
„No zmiešaš múku, vodu, kvások, soľ a najprv sa musí vymiesiť cesto.“
„Čo je to kvások?“
„Kvások sú také malé baktérie, akoby guľôčky, ktoré cesto zväčšia. Potom to cesto vložíš do rozžeravenej pece alebo rúry.“
„Aká je to rozžeravená pec?“
„Rozžeravená znamená veľmi horúca. Veľmi páli, ale pre upečenie chleba musí presne takáto horúca byť. Vloží sa cesto do tej rúry, počká sa niekoľko minút a potom, keď je chlieb upečený, tak ho vyberieš.“
„Ako to? Vyperieš? Chlieb sa predsa neperie. Perú sa veci na oblečenie.“
„Vyberieš. Nie vyperieš. No a potom si ho nakrájaš, natrieš maslom a zješ. Takže to bola rozprávka o pečení chleba.“
„To je všetko?“
„Áno.“
„Tak dobrú noc, ujo Števo.“
