Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Pôvodne sa mi do klávesnice tlačil trošku iný titulok. Chcel som napísať – „čo nás autizmus naučil o živote“. Ale presnejšie je to s tým opakovaným učením. My ľudia sme totiž nepoučiteľní. Niektoré veci potrebujeme opakovane dostávať, aby sme ich pochopili. Potrebujeme opakovane niečo zažiť, aby sme si uvedomili hĺbku prežitého. Majko však má s nami trpezlivosť:)…
Je ťažké písať o vlastných deťoch bez toho, aby nebol človek zbytočne patetický. Ale práve to je ten rozdiel – medzi nebyť patetický, alebo nebyť zbytočne patetický. Ako rodič cítim (rovnaké pocity zažíva asi väčšina otcov a mám) k vlastným deťom takú veľkú lásku, ktorú nemôžem porovnať so žiadnou inou. Láska k mojim rodičom je iná. Takisto láska k manželke či láska k sestre. Každá má svoje čaro, svoju hĺbku, svoju neopakovateľnosť. Ale spomenutá láska k vlastným deťom je výnimočná. Až keď ich človek má, zistí a uvedomí si, čo všetko by pre nich, pre ich zdravie či šťastie dokázal obetovať.
Keď sa takto pred 17 rokmi schyľovalo k prvému (a čo som vtedy netušil, zároveň aj osudovému) stretnutiu s mojou polovičkou (naše pohľady sa stretli presne večer 1.apríla, čo je aj na zoznámenie sa s celoživotnou láskou samo o sebe dosť bláznivý dátum – ale na druhej strane sme príkladom, že to môže vyjsť aj ľuďom, ktorí sa stretli práve v tento deň:), ani mi nenapadlo, že si o niekoľko rokov začneme pripomínať aj deň nasledujúci. Nie preto, že by sme si druhého apríla dali prvú pusu či niečo podobné. Ale preto, lebo druhý apríl je Celosvetovým dňom informovanosti o autizme. A keďže aj autizmus sa stal naším osudom, mám občas pocit, že tie dva prvé aprílové dni sú tiež istým znamením osudu...
Paradoxom je, že v našich plánoch nefigurovala. Aj preto za ňu dostal jej vykonávateľ riadnu hubovú polievku. To, že škoda nebola veľká (presne 1 euro a 1 cent), nehralo úlohu. Apropos, tú škodu sme už uhradili...
Je tomu už 9 rokov. Nechce sa mi ani veriť. Pamätám si doteraz na ten manželkin telefonát. Plakala, takmer ani hovoriť nemohla. „Majko má autizmus, tatino,“ povedala vzlykajúc. Zastihla ma niekde v Bratislave na pracovnom stretnutí. Tušil som to. Tušili sme to obidvaja. Ale aj tak nás to prekvapilo a zrazilo na zem. Naše prvé dieťa má problém, ktorý sa podľa doktorov a špecialistov nedá liečiť...
Neviem, čo to presne je. Depka? Smútok? Melanchólia? Možno nezáleží na presnom pomenovaní spomenutého stavu. Ide o to, že napriek snahe o pozitívny prístup k životu a aj k synovmu autizmu, raz za čas sa ocitám „dolu“. Ako vybitý mobil. A vtedy mi napadá všetko možné a ´la prečo autizmus akurát u Majka, čomu nás všetkých má táto inakosť naučiť, čo bude v budúcnosti. Podobné otázky vtedy nemajú konca. Tieto myšlienky zvyčajne bývajú najhlbšie v čase Majkových narodenín.
Klasik by možno povedal, že podobné slová by bolo treba tesať do kameňa. Ja ako otec môjho chlapčeka som skromnejší. Ale minimálne som opäť raz žasol, čo za postrehy a múdrosti to dokážu vyjsť z hlavičky nášho autistu.
Už som si myslel, že Majo tiež spí. Keď som nakukol do detskej, Barča s maminou pod ním na poschodovej posteli už odfukovali. Potichu preto zatváram dvere...
„Zbohom, oci. Strašne ťa ľúbim,“ takto sa dnes ráno pred nemocnicou na Kramároch lúčil so mnou môj syn. Zajtra (síce piatok trinásteho, ale čo už – berieme to s nadhľadom...) ho budú operovať. „Majko, nie zbohom, ale dovidenia. Aj ja ťa ľúbim, a v sobotu sa vidíme. Povedali sme si, že to nič nie je, zvládneš to, hej?“ snažím sa o optimistické slová pri našej rozlúčke. Aj keď mám už tých v poslednej dobe nakopených operácií v našej rodine plné zuby.
Už mám toho plné zuby. Najskôr dvakrát ja. Potom dcérka. Nasledoval syn. Po ňom dvakrát manželka. Keď sme si už mysleli, že stačilo, dozvedeli sme sa tento týždeň, že pod nôž musí začiatkom novembra ísť ešte raz syn.
Každý z nás po niečom túži. Hmotnom či nehmotnom. Z nehmotných je to asi túžba byť najmä zdravý. Mať dobrý vzťah. Zdravú rodinu. Žiť pokojným životom. A z tých hmotných túžob? Tieto sa človek od človeka môžu, na rozdiel od nehmotných, asi líšiť. Čo nás však všetkých spája, je fakt, že svoje túžby vieme všetci aj presne definovať. Hovoriť o nich. Alebo aspoň som si to doteraz aj myslel, že vieme...
„Tati, ako sa volajú tí v modrých dresoch? A ako tí v žltých? Tí v oranžovom? A tí v čiernom?“ keď mi synátor položil na štadióne MŠK Žilina tieto otázky, veľmi som sa potešil. Po viac ako roku sme sa opäť, spolu so svokrom, vybrali na futbal, chcel som vidieť (ako inak) Nitru v Žiline. A Maja už dianie na štadióne chvíľkami aj zaujímalo.
Mal som slzy v očiach. Nehanbím sa za ne. Pred niekoľkými rokmi by mi pripadlo minimálne priveľmi optimistické snívať o tom, že môj syn raz bude v plnej sále tancovať čaču. Cez víkend ju zatancoval, spolu so svojou (zdravou) tanečnou partnerkou Mirkou. Ten potlesk ľudí bol niečo fantastické. Slzy šťastia sa tlačili do očí aj môjmu otcovi, sestre, švagrovi (trojročnej dcérke nie, tá sa ma len stále pýtala, kedy môže ísť tancovať ona). A samozrejme manželke.
Šesťdesiatka býva dôvodom na veľkú rodinnú oslavu. Keď okrem rodiny prídu ešte aj priatelia, je tých ľudí požehnane. Tento vek však nie je dôvodom iba na oslavy, ale aj na spomínanie. Stôl spomienok býva väčšinou bohatý, veď šesťdesiatka je už nejaké číslo. Bohatá však môže byť aj spomienka na oslavu. Podaná napríklad v skratke...
Včera sme sa v škole dozvedeli dobrú správu. V júni čaká Majka prvé sväté prijímanie. Už niekoľko mesiacov chodí v škole na náboženstvo, s cieľom pripraviť sa na túto veľkú udalosť. Ale o tom, že na prvé sväté prijímanie pôjde už teraz v júni (je druhák, mali sme za to že to bude až o rok), nám sám nič nehovoril. Informáciu nám tak musela prezradiť pani učiteľka.
Už niekoľko dní tu máme marec. Mesiac, ktorý je v našej rodinke zasvätený aj vzdávaniu úcty k svätému Jozefovi. To znamená, že každý večer pred spaním sa spolu modlíme Litánie k sv. Jozefovi, čítame si príbeh na konkrétny marcový deň z jeho života, k tomu dve – tri modlitby. Je to už taký rituál u nás. Zvyk, ktorý som si priniesol z detstva.
Už som o tom párkrát písal. Tieto zdravotné problémy, ktorým v rodine čelíme, určite nepovažujem za neprekonateľné. Sú rodiny, v ktorých sa osud inak, tvrdšie pohral s jej členmi a ich zdravím. Na druhej strane si ale viem predstaviť, že aj my by sme sa zaobišli bez tých zdravotných problémov, ktoré nám boli nadelené zhora. A to vôbec teraz nemyslím len na autizmus, s ktorým sa všetci pasujeme už takmer 7 rokov a ktorý sme za tie roky v podstate už prijali za neviditeľného člena našej famílie.
„No, dali ste mi zabrať. Narátal som tam už takmer 30 uzlových strúm. Najvyšší čas dať to von, keďže každá uzlová struma mohla byť potenciálne maligná,“ počúvam pána doktora na kontrole, týždeň po operácii.
Je sobota podvečer, vraciame sa z výletu zo salaša. V aute zábava ako vždy. Majo ma tlačí k predbiehaniu každého auta, ktoré sa ocitne pred nami. Len s námahou odolávam. Barborka si spieva a medzi jednotlivými sekvenciami náhodne pospájaných, aj vymyslených piesní, kričí, že na koníkovi bolo super a že aj ovečky boli super. Zrazu svoj pohľad zamieri na oblohu...
Na Silvestra ma Majo po čase vyľakal. Akoby zase na moment stratil pud sebazáchovy. Boli sme si pozrieť pohyblivý drevený betlehem v Rajeckej Lesnej. Kým si polovička s dcérkou, otcom a synovcom obzerali príbehy rozvíjajúce sa na drevenom betleheme, ja som išiel s Majom na poschodie, aby som aj odtiaľ vyfotil celú tú krásu. Zrazu vidím, ako má Majo jednu nohu už za zábradlím. A druhú ťahá za ňou. „Majo, zbláznil si sa? Chceš si ublížiť“? kričím, načo sa on vracia späť.
