Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Učiť sa, učiť sa, učiť sa. Povedal vraj onehdy Lenin. Komenský takisto preferoval učenie, nie nadarmo ho prezývali aj Učiteľom národov... Učiť sa jednoducho treba. Neustále, po celý život. Tým myslím nielen na nasávanie vedomostí, čítanie kníh, pilovanie jazykov. Úplne najdôležitejšie zo všetkého je učiť sa žiť.
„Ani sa na nich neusmeješ?“ zachytil som dnes útržok z rozhovoru dvoch ľudí v jednej inštitúcii. Pýtala sa žena muža. Obidvaja boli v danej inštitúcii asi na rovnakej pozícii. Otázka dámy smerovala na vedľa postávajúcich troch (zrejme) mužových podriadených. „Nie, dnes mám zlý deň, dnes nie je deň na usmievanie sa,“ odpovedal muž. A tváril sa tak vážne, ako keď sa päťkorunáčka do banky nesie:-)...
Snažím sa síce byť v živote väčšinou pozitívne naladený a plný energie, ale priznávam, že nie vždy mi to ide. Napriek značnému úsiliu. Čo zvyknem robiť v snahe privolať pozitívnu, dobrú náladu a príval energie späť? Mám viacero tipov:-)...
„Ak nedáš pozornosť či všimné, väčšinou si Ťa nikto nevšimne,“ hovoria mi často na margo dnešnej doby niektorí priatelia a známi. „Nebuď naivný,“ prízvukujú ďalší. „Nesnaž sa cikať proti vetru,“ povedala mi raz (aj keď nie priamo k tejto téme, paralela tam bohužiaľ je) obrazne ako poučenie do života aj moja dnes už nebohá babička...
Neverím na náhodu. Náhoda podľa mňa neexistuje. „Každý z nás má svoj osud. Nič sa nestane len tak. Všetko je dopredu dané.“ (Forrest Gump)...Tri najväčšie „náhody“ v mojom živote?
Moja sestra mi to doteraz nemôže zabudnúť. Išlo o jednu slohovú úlohu na gymnáziu v Trnave...Ja som od profesora slovenčiny dostal jednotku. Sestra, o rok mladšia, písala u rovnakého profesora prácu na rovnakú tému o rok neskôr. „Vypožičala“ si tú moju, trošku ju upravila – a dostala z nej dvojku. Aj jej vtedajší frajer, ešte o rok mladší od nej, písal u rovnakého profesora prácu na rovnakú tému, ešte o ďalší rok neskôr. „Vypožičal“ si teda tú sestrinu, v podstate ale pôvodnú moju, pokračoval v úpravách – a dostal trojku...„Čo rozhodlo? Prvý dojem, to ako som sa na začiatku štúdia zapísal. Najmä Tvoj frajer, súčasný manžel bol zapísaný ako trojkár, a trojku aj dostal,“ hovorievam s úsmevom segre. Viem, že u mňa vtedy naozaj zapôsobilo čaro prvého dobrého dojmu...
Každý z nás pozná starú dobrú zaužívanú schému rozprávok. Keď dobro na konci príbehu, napriek strastiam a nebezpečenstvám, nakoniec predsa len vyhráva nad zlom. Nezáleží pritom na sile. Ani na veľkosti. Ale na ume a na srdci... Staré dobré rozprávky s dobrým koncom. Dobro víťazí, keď princ zobudí bozkom Ruženku. Dobro víťazí, keď Janko a Marienka prekabátia ježibabu. Dobro víťazí, keď kráľ pochopí, že Maruška mala pravdu. Že soľ je naozaj nad zlato...
Hádka v manželstve je jav asi stály a nevykoreniteľný. Občasné hádky v manželstve sa môžu stať aj jeho korením. Každý správny pár sa podľa odskúšaných manželských receptov vraj musí raz za čas pohádať, aby sa vyventilovala naakumulovaná negatívna energia, aby sa vyjasnili postoje... Pravá hádka podľa niektorých utužuje. Dokonca podľa niektorých je vraj najlepšie takzvané talianske manželstvo, kedy raz za čas lietajú vzduchom aj taniere a poháre...Ako však manželskú hádku zvládať?
Keď som bol dieťa, vkrádal sa pravidelne do mojich snov. Vždy večer, s tmou, potajomky prichádzal do nášho domu. A s radosťou sa ma zmocňoval. Strach mal v mojom prípade veľké oči. Objímal ma, ovládal – všade v dome bez výnimky. Bál som sa, keď ma otec posielal do záhrady po zabudnutý sveter. Bál som sa, keď som mal ísť do pivnice priložiť do kotla. Bál som sa ísť čo len na druhé poschodie nášho velikánskeho domu. Dolu som vždy po schodoch letel ako víchor. Sestra raz takto tiež napodobňovala víchor, až pritom narazila hlavou do steny a otec s ňou musel s vetrom opreteky do nemocnice...
Čo už, nikto nie je dokonalý. Každý máme svoje muchy. Vlastnosti, ktorých by sme sa radi zbavili. Ktoré nám naše polovičky tolerujú. Jednou z mojich negatívnych vlastností je roztržitosť. No – negatívnych ako negatívnych. Keď som 10 rokov dozadu spoznal svoju terajšiu (verím, že aj poslednú:-) manželku, tak na margo mojej roztržitosti poznamenala: „Je taká milá, že Ťa pre ňu žeriem...” Aby sme si rozumeli, „žeriem Ťa“ v našom ponímaní, v našom bednárovskom slangu znamená - milujem Ťa...:-)
Už od pondelka tohto týždňa som sám doma. Syna mám u svokrovcov, manželku v pôrodnici s novým prírastkom. Je mi síce v našom štvorizbovom byte samému trošku smutno, ale viem, že to bude trvať už len pár dní. A zase budeme kompletní. Tá krátkodobá samota potom až tak nebolí. Nechcel by som však bývať sám stále...
Dostali sme ho do vienka pri našom narodení. Vtedy, keď sme prišli na svet s plačom, nevinný a bezbranný... Bol nám daný do kolísky ako jeden z najcennejších vkladov do života. Čistý štít, nikým a ničím nepoškvrnený. Každý z nás ten svoj dostal. Každý ten svoj vždy dostane...
„Pán Bednár, máte už niekoľko šedivých vlasov. Nechcete, aby som Vás nafarbila?“ povedala mi cez víkend pri strihaní kaderníčka. Zahľadel som sa pozornejšie do zrkadla aj ja. Niežeby ma jej slová prekvapili, sám už niekoľko rokov registrujem výskyt prvých šedín na mojej hlave. Aj okolie si to už všíma. Ale práve od spomenutej „holičky“ (tak v Trnave kaderníčkam hovorievame) som to nejako nečakal.
Myslím, že môžem byť spokojný s mojím životom. Kríž, ktorý mi bol daný, a ktorý nesiem, v pohode zvládam. A to aj vďaka pomoci mojej rodinky, prípadne priateľov. Ale o tom je život. O tom, že raz pomôže človek druhým. A následne požičané dostane späť v podobe podanej ruky, keď padne...V prvom rade sa však snažím vždy si pomôcť najskôr sám. Až potom prosím o pomoc druhých, prípadne aj Boha. V duchu známeho „Pomôž si človeče, aj Boh Ti pomôže“...
Čítal som v jednej múdrej knihe, že otázky sú v živote dôležitejšie ako odpovede. Súhlasím, a zároveň si myslím, že minimálne tak dôležité ako pýtať sa druhého, je pýtať sa aj samého seba. Bez otázok ťažko prídeme k sebareflexii. Bez otázok môžeme uletieť. Bez otázok sa nám môže stratiť náš cieľ. Bez otázok nedostaneme odpovede. A tak sa zvyknem každodenne pýtať samého seba aj ja...
Nechcem sa tu venovať spoločenskému bontónu ohľadne vykania a tykania. Skôr sa tejto zvláštnosti nášho jazyka chcem venovať na základe postrehov z vykania a tykania vypozorovaných v mojom okolí. Tieto príklady potierajú spoločenské konvencie a sú dôkazom toho, že vzťah medzi ľuďmi, vzájomný rešpekt či dôvera nie sú postavené na vykaní či tykaní....
Včera som v Magazíne Dnes (štvrtková príloha českého denníka MF Dnes) čítal rozhovor so ženou českého premiéra Jiřího Paroubka Zuzanou Paroubkovou. Rozhovor to bol zaujímavý, ale nie o ňom chcem. Zaujala a príjemne prekvapila ma v rámci interview uverejnená fotografia pani Paroubkovej. Zo ženy vraj nevkusne oblečenej a s nemoderným účesom urobil štylista veľmi atraktívnu dámu. Paradoxne až potom som sa pozornejšie zahľadel aj na fotku pani Paroubkovej „pred štylistom“. A uvidel, či lepšie povedané zacítil som krásu, auru, vôňu ženy aj tam...
Každý z nás raz za čas „trpí“ pocitmi vlastnej nenahraditeľnosti. Bez nás sa vtedy nemôže nič udiať, do všetkého musíme pchať nos. Myslíme si, že len my dokážeme riadiť veci – v rodine, vo firme, v živote. Človek má vtedy pocit, že je minimálne riaditeľom zemegule...
Dostal som Vás do vienka pri narodení. Tak ako každý, kto je raz obdarený darom života. Odvtedy mi pomáhate ísť svetom bezpečnejšie.
Vstanem hneď? Alebo až o 10 minút? Oblečiem si to či ono? Pôjdem do práce cez mesto, alebo obchvatom? Urobím v práci ako prvé to či ono? Rozhodnem sa pre jednu, alebo druhú možnosť? Kúpim partnerke kyticu, alebo niečo sladké pod zub?
