Pozorujem. Počúvam. Píšem. Celým srdcom i dušou. Na plný úväzok. ____________________________________Informácia je bezodná studňa, do ktorej môže každý priliať alebo sa iba napiť. Je voľne prístupná. To je fascinujúce.Ak sa prostredníctvom novinára stáva informácia impulzom pre vyriešenie problému, mení apatiu na reakciu. To je satisfakcia. Panta rhei Zoznam autorových rubrík: Čo som zažila, Pocity nad city, Fotografie, Mixér - úvahy a iné, Seriály článkov, Poézia, O Blogu
Práve som sa vrátila zo Stredoeurópskeho domu fotografie. Dnes sa tam koná Deň otvorených dverí fotografie. Akcia trvá od jedenástej a posledná prednáška je o 18:30, takže kto má záujem, ešte to stihne:)
Na chvíľu zabudnite na politiku a hnusné počasie ! Vydajte sa so mnou do môjho "príručného vreckového leta", ktoré nosím stále so sebou.
Únik: Odchádzam. Presnejšie utekám. Nedobrovoľne dobrovoľne. Vietor mi bije do tváre, ostávam rovnako chladná. Mám pocit, že viac neochladnem. Ľudia sa okolo mňa míňajú. Sama v dave. Telo prepnuté na autopilota. Nohy kráčajú, GPS v hlave.. len to prázdno.. akoby ma napĺňalo. Čakám. Nastupujem. Pozerám von. Pre istotu. Vnútri sú všetci čierni - ovešaní kvetinami. Idú na hroby. Ja som našla ten svoj.
Chcela by som napísať o tom, že dospelosť nie je taká ako som si ju vysnívala, keď som bola malá.. že dni plynú rýchlejšie, ako ich vnímam a čas pomalšie, keď chcem, aby ubehol.. že ľudia sú rôzni, ale zistila som, že dokážu byť ešte sprostejší, keď som začala pracovať.. že nad niektorými kreatúrami sa mi až rozum zastavuje.. že mimo práce je svet, o ktorom netuším (lebo som v práci).. že by som si mala viac vážiť samu seba a nenechať si skákať po hlave.. že by som si mala viac vážiť druhých a neskákať po hlave im.. že nemusí všetko ísť podľa mojich predstáv.. že za sny sa tvrdo platí realitou..
Slzy zmyvajú celú tvár do špiku kostí. Ponáram sa do hlbín svojho ja.. Čo tam vidím? Špinu, klamstvá, podvody, vykorisťovanie duší.. a miliardu spomienok, ktoré som zahodila za seba bez mihnutia oka. Myslela som si, ako všetko zvládnem a prepnem sa na inú líniu. Kdeže, len klamem samu seba. Som zúfalec, čo plače nad vlastným osudom. Viem, že som si to zavinila sama, nikoho neobviňujem.
Jeden pohľad na podguráženú dievčinu opretú o múr. Odoláva dlaniam druhého pohlavia. Ani nevie čo robí. Šluk z cigarety. Teraz ho potrebujem. Bratislava vie byť občas na zvracanie.
Často sa pýtam sama seba, prečo sú ľudia také komplikované bytosti. Vedia potešiť, zraniť, vzlietnuť do výšin, ale aj padnúť na dno. Navzájom si ubližujú, kopú si zem pod nohami a dokážu sa pritom aj usmievať. Slovami pohladia dušu, krikom ju kúšu. Pýtajú sa prečo? Odpoveď sú schopní hľadať aj do skonania sveta. Zatiaľ, čo tápajú v neznámych hlbinách, okolo nich sa dejú veci. Ujde im posledný vlak a vtedy si uvedomia, o čo všetko prišli.
Ahoj. Na úvod vám chcem povedať o sebe pár slov. Zrodil som sa na Vianoce okolo piatej ráno. Bolo to veľké prekvapenie a radosť. A zároveň šok. Po takej dlhej dobe sa to predsa len podarilo. Som tu. Iba pre ňu. Miluje ma od prvého pohľadu. Bodaj by nie, veď na mňa čakala tááááááák dlho.
Už žiadne depresie, žiadne dobrovoľné strpčovanie si života, žiadne znechutené pohľady na nové ráno. Je čas dať zbohom trýzneniu duší, ktoré si spôsobujeme sami. Nebudem si predsa kaziť dobrú náladu, len preto, že je kosa jak na Sibíri, v škole písomky, doma stres a u frajera závislosť od Call of duty. Nenechám si zabiť to slnko, čo je vo mne.
Stretávame sa na chate. Pár známych ľudí a jedna neznáma, ktorá hľadá partnera pre svojho psa. Stretli sme sa cez noviny. Martina povie:Viete o tom, že Oto skočil z 5. poschodia? Všetci sú zhrození. A zabil sa? spýta sa niekto v pozadí. Nie. Vraj to takto skúšal už veľakrát. Minule skočil zo štvrtého. Chce oslabiť svoje telo, tak mi to vravel. Každý zmeravie. Je to vôbec možné?
Už dlho som nič nepísala. Veľa ľudí sa ma pýta prečo. Ťažko hľadám odpoveď. Výhovorky typu nemám čas sú od veci, pretože ak človek chce, čas si nájde. To, že ma písanie už nebaví, by bola lož. Píšem stále, lenže v hlave. Slová sa nepremietnu na papier ani na monitor. Ostávajú vo mne a sprevádzajú ma vrúcnejšie ako tieň. Pretože nie vždy svieti slnko.. za to moja myseľ nikdy nespí.
Zdvihnem telefón. Ozve sa mladá slečna. Oznamuje mi, že sa síce nepoznáme, ale mám u nej darček, ktorý mi zanechala kamarátka. Vraj treba priplatiť len 199,-SK. Vravím si, no dobre, raz tam pôjdem, veď dve stovky ma nezabijú. .
Rozhodla som sa postaviť nový dom. Domček z karát. Ale použijem asi silnejší materiál. Viem, že to nebude ľahké, ale musím to urobiť. Už nemôžem stále padať, plakať a podkopávať si zem, keď nevládzem. Nie! Už nie.. Je čas vstať a pozerať smerom dopredu.
Možno tento článoček bude v očiach druhých pôsobiť narcisticky, ale chcela som len zosumarizovať, ako to tu na mojom blogu kedysi vyzeralo. . Vysvetlite si to akokoľvek :) zlé úmysly v tom nie sú.
Rozmýšľam nad vecami. Rozmýšľam nad súvislosťami.. Ale niektoré veci mi proste nedávajú zmysel. Prečo sa ľudia berú, majú deti, keď o pár rokov/desaťročí (doplň podľa potreby) sa aj tak rozvedú? Dlhé roky som bola taká naivná, verila som v lásku a spolužitie až do smrti (nepozerám veľa rozprávok, jednoducho som verila, že také niečo ešte stále môže existovať).. No dnes už neverím ničomu. Stratila som všetky ilúzie.
