Milan Čarňanský
Vianočná uniforma
Chcem písať o prežitých Vianociach. Je na to akurátny čas. Neviem si predstaviť, aby som v decembri písal o letnej dovolenke. To veru nenapíšem. Aj z dôvodu, že som na žiadnej nebol.
Venujem sa písaniu prózy a na živobytie si zarábam ako úradník. Zoznam autorových rubrík: Fejtóny, Súkromný dejepis, spoločnosť, Súkromné, Nezaradené
Chcem písať o prežitých Vianociach. Je na to akurátny čas. Neviem si predstaviť, aby som v decembri písal o letnej dovolenke. To veru nenapíšem. Aj z dôvodu, že som na žiadnej nebol.
Možno sa týmto odhalím ako úchylák, ale aj tak to na seba bonznem. Často rozmýšľam o živote a najradšej na pohreboch. Nehovorím, že preto chodím na pohreby s nadšením, no už keď som tam, neudržím sa.
Súrne som zháňal pero. Nemohol som žiadne nájsť. A pritom doma máme pier plno, no ani jedno nefungovalo. Nevdojak som si spomenul na školské časy, keď mi konečne dovolili vymeniť atramentové pero za večné.
Pred týždňom sa vo mne prebudili nostalgické žľazy. Prišla nečakane, ako len nostalgia dokáže prísť. Spúšťacím mechanizmom bol dátum v kalendári.
Mám rád 1. november. Nielen preto, že v tento deň je pracovné voľno. Mám ho rád aj preto, že nezačína sekundu po polnoci. Je iný, lebo sa rodí niekoľko dní dopredu.
Minulý týždeň som v jednom týždenníku narazil na článok, ktorý sa zaoberal situáciou s rozmáhajúcimi sa falošnými cigaretami.
Smelo môžeme o niekom, keď je šikovný, povedať že má talent. Pri sledovaní televíznych programov musí človeku až dych vyraziť, ako od napchaných talentov republika praská vo švíkoch. Ešte aj tí nešikovní ho v sebe objavujú.
V sobotu som sa hrnul na referendum. Ako rýchlo som ta vpálil, tak rýchlo som sa aj vypratal. Je logické, že som v tomto tempe nestihol vykonať ani akt demokratického vyjadrenia svojho názoru. A to iba pre jednu hlúpu otázku.
Čas a s ním i vývoj beží šialeným tempom. Hlavne v technike a samozrejme v myslení, inak by sme stagnovali. Ešte pred takými desiatimi rokmi sme ani nesnívali, že autá budú poháňané okrem benzínu, nafty, plynu a elektriky aj alkoholom.
Reklama je fenomén. No nie samoúčelný. Každý, kto sa chce presadiť na trhu, vie že bez reklamy to jednoducho nejde. Dobre urobená reklama je doslova výťahom k veľkým peniazom.
Neviem, či sa vám už v živote stalo, že ste na ulici skoro zakopli o mŕtvolu. Pravdepodobnosť narastá každým dňom, no keď sa vám to pritrafí prvýkrát, nie je čo závidieť.
Priznal som si to len nedávno, no to priznanie na mňa pôsobilo, akoby mi na hlavu vyliali vedro studenej vody. Je to strašné priznať sa k niečomu takému, no ešte horšie je, keď si pred tým zakrývame oči.
Neviem, či ste niekedy zažili ten pocit, keď vám z ničoho nič spadne do náručia hromada peňazí. Môj kamarát Fero to okúsil, keď mu v lone pristálo 1 267 342 nefalšovaných dolárov.
Takto pred mesiacom som na blog napísal článok Zápcha. Posledný. Nie, že by sa mi nechcelo písať, ibaže som sa k písaniu nemohol dostať. Kvôli zápche.
Neviem, či ste niekedy na vlastne koži pocítili zápchu. Aby nedošlo k omylu, radšej to spresním, mám na mysli dopravnú. Nie je to nič príjemné. Vlastne ako každá zápcha.
Minule sa na mňa ako kavka vrhla pesnička Ivana Mládka Zobali vrabce, zobali. Nie preto, že by som mal túžbu bliakať do sveta o nenažratých vtákoch, skôr preto, že sa mi pod nohy priplietol igelitový obal.
Naše stretnutie bolo vyslovene náhodné. Nezdržiaval sa ostychom, cudzou tvárou. Rozhodil predo mnou sieť, v ktorej sa zmietal jeho život. A ukázal mi ho tak prirodzene, že som sa do jeho rozprávania bez odporu prepadával.
Žijeme veľmi rýchlu dobu. Dokonca takú rýchlu, že nemáme ani čas si uvedomiť, čo robíme, ako to robíme a či naše snaženie má nejaký zmysel. Kto vie, koľkí by sme z toho zostali poriadne zaskočení.
Toho roku bola dlhá zima. V ľuďoch vyvolávala pocit, že sa čas zasekol medzi dverami a zima nám zostane na krku do konca sveta.
Ľudia sú presvedčení, že dobre poznajú svoje okolie, že vedia, kto je ich priateľ a že majú zopár nežičlivcov. Zvyčajne však nemajú ani páru o takých, ktorí sa vynoria z neznáma, aby pomohli v najťažšej chvíli.