Mám rád život s Bohom a 7777 ľudí. S obľubou lietam v dobrej letke, no nerád lietam v kŕdli. Som katolícky kňaz, pochádzam z dediny Klin na Orave. Nemocničný kaplán v nemocnici v Poprade............................................ Zoznam autorových rubrík: BIRMOVANCI, ŠTIPENDISTI, 7777 MYŠLIENOK PRE NÁROČNÝCH, Aké mám povolanie?, Akú mám povahu?, Cesta viery, Duchovné témy, Fejtóny, Fotografie prírody, Fotografie Rómov, História mojej rodnej obce, Kniha o Rómoch, Lunikovo, Mladí vo firme, Náčrt histórie slov. Saleziáno, Nezaradené, Pastorácia Rómov, Poézia, Pokec s Bohom, Rómovia, Sociálna práca, Sociálna náuka Katolíckej cirk, Spoločnosť, Súkromné, Vedeli sa obetovať, Vzťah je cesta cez púšť, Zábava
Nie je jednoduché prijať a pochopiť znaky, ktorými nám Boh chce dávať svoje milosti. Určite nám ich dáva aj bez znakov, priamo, v hlbokej modlitbe, v zjednotení sa s ním. Je naozaj nutné, aby sa medzi neho a nás postavil nejaký prostriedok, ktorý nám dá jeho silu, jeho milosť v zrozumiteľnom znaku? Mnohí ľudia, ktorí odmietnu sviatosti si ani neuvedomia, že práve podľahli najstaršiemu pokušeniu človeka. Aké je to pokušenie?
Musí to byť veľmi nepríjemný pocit prísť na svadobnú hostinu a tam si uvedomiť, že zubná protéza zostala doma. Zatiaľ ešte nepatrím medzi nositeľov tejto vymoženosti doby, viem však určite, že niečo podobné by som nechcel zažiť. Poznám vo svojom okolí ľudí, ktorí si nielenže protézu na hostinu zabúdajú vziať, ale neberú si ju zámerne. Zúčastnia sa celého obradu a keď príde chvíľa zahnať hlad, zostanú nezúčastnene sedieť a tvária sa, že takto je to v poriadku. Je to fikcia? Nie!
No predsa vtedy, kedy by to bolo pre všetkých výhodné. Keď by každý jeden z toho čosi mal bez svojej snahy, bez úsilia o zlepšenie svojho života. Taký kráľ by sa páčil mnohým. Veď ľudia vo všeobecnosti aj tak najviac túžia po dvoch veciach, po chlebe a po hrách. Mať tak kráľa, ktorý by to dokázal zabezpečiť bez námahy v dostatočnom množstve pre všetkých! Po takomto kráľovi netúžia iba Rómovia, prípadne voliči v čase predvolebnej kampane. Aj tí rozumnejší, ktorí vedia, že ak sa niečo dobré objaví, je za tým námaha niekoho, by nezahodili opasok Majky z Gurunu, ktorý z jedného pudingu ľahko urobil dva. Už tušíte, kedy chceli všetci Ježiša za kráľa?
Ľudia sa pre hladovku rozhodnú obyčajne z nejakého veľmi vážneho dôvodu. Nerobia to mnohí a nerobia to často, lebo si až príliš dobre uvedomujú nebezpečenstvo, ktoré hrozí telu pri neprijímaní potravy. Je ťažké pochopiť jednotlivcov, ktorí sa rozhodnú hladovať aj napriek tomu, že to, čo chcú dosiahnuť sa zdá byť opodstatnené. Keby sa na hladovku podujala skupina ľudí, bolo by to ešte nepochopiteľnejšie. Telo potrebuje pravidelný prísun potravy. Ak hladovka trvá príliš dlho, prichádza smrť a nie je možné vrátiť sa k životu. Existuje aj duchovná hladovka. Nepodstupujú ju iba jednotlivci, z času na čas si ju "doprajeme" všetci. Naše dôvody však nebývajú opodstatnené. Najčastješí je úplne neprozaický. Naša vlastná lenivosť. Potlačíme v sebe pocit duchovného hladu, pozabudneme na to, že sme aj duchovné bytosti. Pri tejto hladovke pocit hladu nie je taký pálčivý ako pri normálnej. Viem o čom hovorím, tiež som si raz hladovku vyskúšal...
U kresťanov sú ohlasovateľmi Božieho slova všetci pokrstení. Najlepšie je to vidieť u rodičov, ktorých úlohouje priviesť svoje deti k takému stupňu poznania Boha, aby týmto deťom Boh mohol darovať vieru. Rodičia si často na pomoc prizývajú ľudí, ktorí majú viac času venovať sa rozjímaniu a uvažovaniu nad Božím slovom. Využívajú pomoc katechétov, kazateľov, kňazov, a rôznym spôsobom týchto ľudí za vykonanú službu odmeňujú. Keď Ježiš posiela ohlasovateľov Božieho slova do sveta, posiela ich nezabezpečených. Nerobí to preto, aby ich moril hladom a núdzou, vie, že robotník si zaslúži svoju mzdu...
Smrť, naša konečná zastávka na tejto zemi. Čaká na každého a nikoho neminie. Niektorí ľudia unavení životom, starobou a chorobou ju síce vítajú ako dávno očakávanú priateľku, pre ostatných je strašiakom. Desí nás preto, lebo je v nás túžba po večnom šťastnom živote a úloha smrti nám do týchto plánov nezapadá. A je to správne. Smrť je pre človeka skutočne niečo neprirodzené, niečo čomu sa usilujeme vyhnúť, niečo, čoho podstatu sa svojím rozumom márne pokúšame pochopiť...
Čo má najväčší vplyv na rast Božieho kráľovsta? Viacerí si asi myslia, že je to moc a vplyv a rozhodujú počty. Aj z toho dôvodu sa stáva, že sa jednotlivé náboženstvá a sekty prdháňajú v tom, aby získali čo najviac členov. Často sú ochotní robiť úskoky doprava aj doľava, len preto, aby sa počet členov Božieho kráľovsta zväčšil. Je zaujímavé, ako jednotlivé náboženstvá vnímajú príslušníkov Božieho kráľovstva. Mnohí vylučujú z neho príslušníkov iných náboženstiev a sú ochotní tvrdiť, že práve ich členovia sú vyvolenými príslušníkmi tohoto Božieho kráľovstva. Najlepšie to je vidieť na Jehovistoch, ktorí sa usilujú vytvoriť elitu 144000 vyvovelých. Keď ich počet prekročil toto číslo, už aj u nich začali byť vyvolení a nevyvolení členovia Božieho kráľovstva. Nechá sa Boh obmedzovať koho zaradí a koho nie medzi členov svojho kráľovstva?
Tieto dva biblické príbehy veľmi pekne poukazujú na to, o čo väčščinou ide ľudstvu, ako to dopadne a teiž, ako sa to dá riešiť. V Babylone sa ľudia rozhodli, že postavia vežu, ktorá bude siahať až k Bohu. Chceli mu ukázať, čo všetko dokážu, na čo všetko majú. Boh sa na nich pozeral s úsmevom asi tak, ako sa rodičia pozerajú na svoje malé deti, ktoré ručičkami ukazujú, že presiahnu rodičov. Tento úsmev dáva deťom pochopiť, že s rodičmi sa merať nemôžu a obvykle to končí detskou hádkou. Deti skončia nafučané každé v inej izbe...
Túto otázku dostali ľudia, ktorí sa prišli rozlúčiť s Ježišom. Pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. Určite to bol pre nich šok. Síce menší ako vtedy, keď ho videli zomierať na kríži, ale predsa len šok. V takýchto chvíľach človek zostane stáť ako ochromený. Bojí sa pohnúť, aby v tejto neznámej situácii niečo nepokazil. Najhoršie na tom bolo, že Ježiš sa rozlúčil a nepovedal, kedy sa opäť vráti. Koľko času im ešte dal? V každom prípade ho nemajú využiť tak, že budú stáť a pozerať do neba. Čaká ich veľa práce...
Dokáže to vôbec bežný človek? Biblia ukazuje, že človek sa počas histórie takejto láske učil postupne. Vyzerá to tak, že ani Boh si nedovolil od človeka hneď také niečo vyžadovať. Človek predtým, než dokáže milovať ako Ježiš, musí prekonať určité stupne. Podľa všetkého sa to dá, lebo Ježiš neodporúča, aby sme sa milovali navzájom, ale prikazuje. Neprikázal by nám predsa niečo nemožné. Aké sú vlastne stupne, cez ktoré sa človek musí prepracovať? Prvý stupeň lásky je oko za oko, zub za zub. Že to nie je láska? A že to nie je stupeň? Stupeň je totiž niečo, čo býva zdvihnuté nad okolitý terén. Čo vlastne bolo predtým, než Boh začal vyžadovať prvý stupeň?
Obraz o dobrom pastierovi a ovciach je dnes už akoby zastaralý a mnohým sa zdá málo účinný. Možno to bude preto, lebo ovce sú všeobecne považované za hlúpe zvieratá a pasú ich často ľudia bez vzdelania a často aj bez kultúrnej úrovne. Kto si predstaví ovce zatvorené v košiari, ktoré obeháva brešúci pes a pri nich prepitého hrešiaceho baču, nebude chcieť byť ani ovcou, ani pastierom. Ako to vlastne myslel Ježiš, keď hovorí o tom, že on je Dobrý pastier?
Takto otvorene to Peter vyčítal starším, zákonníkom aj zhromaždenému ľudu. Otvorene im povedal, že namiesto prepustenia Ježiša si vyžiadali prepustenie zločinca. Pilát chcel prepustiť Ježiša, no nakoniec sa poddal strachu. Židia túžili po Mesiášovi, no poddali sa svojím predstavám o ňom. Peter im nič nevyčíta, ospravedlňuje ich. Vie, že to urobili v nevedomosti. Veľa chýb v živote robíme z nevedomosti. Nemala by sa však stať pre nás neprekonateľnou. Naše predsudky a výhovorky by nemali stáť v ceste rastu poznania. Aj apoštoli hneď nechápali, že nevstal, no boli ochotní sa učiť...
Niektoré slová preložením do iného jazyka získajú nepresný, neznámy, alebo úplne iný obsah. Aký je milosrdný? Ten, čo je milo nasrdený, milo srdnatý, alebo ten, čo má milé srdce? Nie je to ani jeden z týchto významov. Dnes, na nedeľu Božieho Milosrdenstva by nebolo od veci zamyslieť sa nad tým, aký je to vlastne milosrdný...
Takto opisuje svoj pocit apoštol Ján po nahliadnutí do hrobu. Bol to pre neho šok, rovnako ako pre Petra. Veď ešte včera sa zdalo, že Ježišovo ohlasovanie evanjelia je už ukončené. Nevyzeralo to na nejaké pokračovanie. Zabili ho. Zomrel na kríži presne tak ako zomierali vtedy najhorší buriči a zločinci. Ježiš však zločinec nebol. On bol "dobročinec", burič však bol a buričom zostal. Mnohých už pobúrila jeho smrť a najmä jeho zmŕtvychvstanie, pretože je to niečo neuveriteľné...
Existujú rôzne vysvetlenie tohto názvu, ktoré sa väčšinou pokúšajú vychádzať z etymológie prastarých názvov tohto dňa. Jedným z nich je napríkled staronemecké "greinen" nariekať nad hriechmi. Má to vychádzať z toho, že v tento deň sa v Cirkvi zvyklo konať zmierenie kajúcnikov. Mne osobne názov Zelený štvrtok pripomína horké zeliny a olivový olej. K tomu, aby ste pochopili, prečo je to tak, je potrebné ísť až do Egypta, do čias Mojžiša, kedy bola prvá Veľká noc...
Nedávno v médiách prebehla široká diskusia o tom, či Judáš bol zradca, alebo iba plnil úlohu, ktorú mu zveril Ježiš. Postava Judáša býva mnohokrát vykresľovaná ako postava človeka, ktorý nemal na výber. Najnovšie ho chcú predstaviť ako niekoho, kto najlepšie pochopil Ježišov zámer a preukázal mu veľkú službu, alebo dokonca až láskavosť. Možno by na tých argumentoch aj niečo bolo, nesmieme však zabúdať na fakt, že nemusel zradiť priateľa za peniaze a že to nemusel byť práve on, kto by ho zradil. Príbeh jeho zrady budeme v týchto dňoch počuť niekoľkokrát pri spievaní pašií. Jeho veľká zrada bola iba dovŕšením predchádzajúcich menších...
Ľud - populus je nadšený zo slávnostného, populárneho vstupu. Ježiš vchádza na osliatku do Jeruzalema ako kráľ. Ľudia túžia po dobrom vládcovi niekedy viac ako po slobode. Preto toľká radosť. Ak máme slobodu, neznamená to, že si slobodne vyberieme dobrého vládcu. Ak však máme dobrého vládcu, zaručí nám slobodu. Človek túži po milovanej autorite. V ten deň ľudia Ježiša ešte nemohli milovať. Iba ho obdivovali a tešili sa na chvíľu, kedy prevezme moc. Milovali ho tí, ktorí ho poznali, lebo poznať znamená milovať. Už o pár dní pod krížom sa ukázalo, koľkí ho poznali, koľkí ho milovali...
Niekto by mohol tvrdiť, že najviac priateľov majú zábavní ľudia. Človek sa predsa v ich prítomnosti cíti tak príjemne. Hlavne vtedy, ak si nikto neuťahuje z neho. Niekto by povedal, že najviac priateľov majú múdri, ak sú však naučení neustále poučovať, strácajú svojich priateľov. Ja tvrdím, že najviac priateľov majú mŕtvi a mám na to dokonca dôkaz. Ten dôkaz je v Biblii...
Často uvažujem nad tým, prečo je vo svete toľko nenávisti voči Ježišovi a voči ľuďom, ktorí sa usilujú žiť vo svetle. Nie je to iba hnev. Nahnevaný človek nesliedi za ľuďmi, ktorí by ho hnevali. Usiluje sa im vyhnúť. Ten, ktorý nenávidí, potrebuje mať objekt svojho záujmu stále pred očami, alebo aspoň v mysli. Najviac nenávidia svetlo tí, ktorí milujú tmu, tí, ktorí chcú žiť inkognito život aký sa im páči - život vo tme. Keby boli na Ježiša, na jeho učenie a na tých, ktorí ho ohlasujú iba nahnevaní, stiahli by sa. Nenávisť im to nedovolí. Chcú nielen milovať tmu, chcú od druhých uznanie takéhoto života. Sami vedia, že ich svedomie s takým životom nesúhlasí, preto si chcú vydobiť súhlas, chcú mať zákonom potvrdené, že to čo robia nie je síce dobré, ale je to zákonné...
Pripomíname si to práve dnes. Na sviatok Zvestovanie Pána. Nie náhodou. Je 9 mesiacov pred Vianocami. Taký dlhý čas bol Boží Syn pred narodením pod srdcom Márie ako človek. Vo chvíli, keď povedala Mária svoje staň sa, stala sa matkou, mala pod srdcom dieťa - Ježiša Krista. Tento sviatok si v Cirkvi pripomíname už od roku 550. V v mnohých farnostiach nám to pripomína trikrát denne zvuk zvonov. Toto zvonenie sa najviac rozšírilo v období ohrozenia Turkami na podnet pápeža Kalixta III. Je dobrým zvykom na tento zvuk odpovedať modlitbou: Anjel Pána ... zvestoval Panne Márii a ona počala z Ducha Svätého. Odkedy bol Ježiš Bohočlovekom? Od chvíle počatia, alebo až neskôr?
