Takto vyžarujú emócie aj predmety. Schovávajú v sebe všetok cit ako batérie, aby sa v nich akumulovaná láska mohla prejaviť, keď ich opäť berieme do rúk. A ako predmety a miesta v sebe môžu nosiť aj negatívnu, deštrukčnú energiu, tak v sebe nosia i lásku.
Takýmto predmetom, ktorý v sebe nesie spomienku na jedno podivuhodné moskovské stretnutie, je pre mňa čierny dáždnik. Dostala som ho od dievčaťa, Rusky, ktorá miluje Slovensko, a tá dobrota, ktorej sa mi v jej rodine dostalo, ma potom sprevádzala už v celej Moskve.
V ten deň sa nebo nad Moskvou zatiahlo. Počiatočné vločky snehu nahradil dážď a bol to on, kto nás sprevádzal cestou, keď sme kráčali z Katedrály Nepoškvrneného počatia Panny Márie a keď sme na cintoríne hľadali hrob Mariny Cvetajevovej a keď sme sa pri hrobe rodiny toho dobrého dievčaťa modlili spolu po latinsky, po rusky a po slovensky.
A práve ja, ktorá tak často neviem prijímať, som bola pozvaná domov – na miesto až podivuhodne obklopené spomienkami na Slovensko, ktoré si táto rodina ctí a ktoré miluje väčšmi, než mnohí Slováci samotní. V časoch, keď sa stalo moderným pohŕdať vlasťou. V časoch, keď je moderné byť úspešným a nehľadať krásu v obyčajných veciach, nehľadať veľkosť v malom a najmä nehľadať vo veciach dušu, ľudské srdce a prostý, prirodzený ľudský život, ktorý môže byť životom najušľachtilejších kniežat, keby sme dokázali vnímať vznešenosť, ku ktorej je pozvaná ľudská duša.
Keď sme sa lúčili, dostala som čierny dáždnik.
Ten dáždnik som potom držala v rukách ako najvzácnejšiu relikviu. Nechcela som, aby mu ublížil vietor, ba ani aby mokol, hoci to bol práve on, kto má chrániť pred dažďom mňa, a nie ja jeho. Rozprestieral sa nado mnou ako sa rozprestiera asi Božia milosť, keď nás chráni od všetkého zlého. Alebo naopak, ako sa rozprestiera ľudská pýcha a ľudská zatvrdnutosť, ktorá neumožňuje, aby na človeka pôsobila milosť, aby na neho nepôsobila krása a nepôsobilo ani uvedomenie, že človek smie žiť, že je živý, že zázrakom jeho kosti spočítal a stvoril Boh a zázrakom sa mi do žíl vlieva krv a vnáša do nich život.
Ten čierny dáždnik, „zont“, je symbolom ľudskej dobroty a všetkého, čoho sa mi v Moskve dostalo. Je symbolom skromnosti, ktorá by ma v tej rodine nebola tak udivovala, keby nepochádzala z Boha.
Nech Pán Boh ochraňuje Moskvu a dobrých ľudí, ktorí mi tento dáždnik darovali... Lebo najvznešenejším znakom Ruska a aj ľudstva samotného je práve dobrota.
