Ó, Pane, ako veľmi musí bolieť to, že ťa opúšťame. Že hľadáme náhrady namiesto Teba, že spútavame vášne do vriec ako antický vietor, že chodíme za hranice našich kultúr a hoci pôvodne sme sa chceli i pobiť za pravdu, dnes pre nás neznamená nič. Zvlažneli sme a pochybujeme o pravde, momentálna nálada sa stala smerodajnou v duši. Na cestách po svete sme stratili bratov, stratili sme aj sami seba a na tú, o ktorú sme prosili v mladom skrúšení – na lásku; na tú sme už ani nepomysleli.
More pokojné, vznešené, prisilné a primocné, že aj keď vie o svojej prevahe, neubližuje ľuďom. Na konci pláže sa mi dotkne členkov ako indický náramok a vysiela ďalej vlny smerom k plážam, k oblastiam Astrachane, Azerbajdžanu a nepredstaviteľným stredoázijským stepiam, ktoré sa vynárajú, keď sa dívam do zelených plání mora. Iránci na pláži sa rozprávajú o kultúrach, o štátoch, o filmoch a o rozdieloch – a odrazu tu vystupuje kultúra ako identifikačná karta národov, ako sprievodný jav každej ľudskej činnosti, aj celého ľudského bytia, akoby bola vlastne kultúra najvernejším z koní, ktorý sprevádza a nesie život človeka od narodenia až po smrť ako dych. A odrazu je nepochopiteľné, že sa ľudia začali tejto súčasti samého seba vzdávať, akoby tým sami rezignovali na zázrak žiť.
Pane, lebo sme zabudli prosiť... Lebo sme zahodili skrúšenosť, bázeň a obetu ako starý trpký chlieb... A potom si nám dal život, rozprestrel popred zrak bytie a popod nohy Kaspické more... Lebo sme zabudli na fakt, ako je v skutočnosti tak málo toho, čo naozaj môžeme...
Pozerám sa na iránsku krajinu s obdivom a zatajeným dychom a skúšam si predstavovať, aké by to bolo, ak by som o tejto starobylej zemi mohla povedať: „Toto je moja vlasť, to je môj milovaný domov...“ A miesto toho stretávam množstvo mladých ľudí, ktorí chcú emigrovať, ktorí nekriticky obdivujú západ, ktorí čakajú, kedy arabské revolúcie a prevraty a zmeny dorazia aj k nim, len aby mohli zvrhnúť nenávidený režim. Akoby sa na tých miestach myslenie celkom zredukovalo a videlo iba jeden, myšlienky magicky priťahujúci bod: „Zvrhnúť režim!“
Učím sa odznova ako malé dieťa alebo ako naši predkovia v pravom starom zákone šepkať: „Bože, požehnaj dom tohto hostiteľa... A týchto spravodlivých a ich potomkov!“
Na poliach pod ochranným náručím tieňov sa drží srieň a rozjasnené jesenné dni volajú – oslavujte ma, lebo ja som život; radujte sa zo mňa, lebo ja som predzvesť druhého, večného života. A chce sa tak radovať z dní ožiarených novembrovým slnkom a chce sa tak radovať zo spomienok na Irán, na dobrotu jeho ľudí, na toho zvláštneho genia loci sálajúceho aj z naoko neupravených domov, špinavých rohov ulíc a ciest... Ale smie sa to? Patrí sa to vôbec – radovať sa, žiť si vo svojom drobnom blahu a práci; keď v tom istom okamihu a v tej istej dobe naša civilizácia pácha neodmysliteľné zločiny, fyzicky aj na rovine ducha – a zatiaľ my... My sme so sebou spokojní?
A celkom prirodzene, ako sa prirodzene drží v chladných ránach na listoch srieň; rastie nová generácia, ktorú naučili usilovne pracovať a vzdelávať sa na univerzitách podľa doktríny „demokracia vzor 1989“. Táto generácia síce ešte počuje svedectvá posledných žijúcich starých ľudí, ktorí zažili komunistické väzenie, ešte počuje svedectvá tých, ktorí zažívali zákaz viery v minulom režime a ktorí vkladali takú nádej v režim nový... Ale už sú to len slová, slová, dvadsiate prvé storočie si pýta inú daň. Tejto novej mladej, slušne vychovanej generácii je už náboženstvo zbytočné. Nie, nie je na obtiaž, kostoly sú akiste umelecky hodnotné a v „niečom zvláštne“ pamiatky, Biblia je isto veľmi múdra a stará kniha. Ale keď do nás v školách vštepujú ten od prirodzeného poriadku taký vzdialený, meštiacky, právnici, špekulatívny a taktický rozum... – načo vlastne treba náboženstvo? A načo má byť v našich konkrétnych srdciach bázeň pred Bohom? Oddaná láska? Trápenie?
A dni idú... A mládež silnie... A starne a prichádzajú ďalší. Potreba prosby o milosť, potreba sústredeného života, v ktorom sa stráca hranica medzi životom a smrťou, ako o tom píše Pavol Strauss, potreba kontemplácie, v ktorej sa otesáva ľudská duša a v ktorej sa rodí Boh – nie, ani tá tu nie je.
A miesto toho si satan berie celkom iný oblek – ak je vyslovená nenávisť už celkom nápadná... Oblieka sa do pasivity, do kochania sa vo svojich malichernostiach, oblieka sa nápadito a rád do toho pocitu, že všetko sa dá pochopiť čestným rozumom a náboženstvo predsa netreba, svet môže predsa žiť aj bez mučeníckej krvi a aj bez večných rozdielov medzi národmi a ľuďmi...
A to sú časy, v ktorých triumfuje.
Na tejto fotografii vidíte študenta technického smeru z mesta Hamedán, ako na moju prostú prosbu úplne prirodzene recituje verše súfijského básnika Mollanu (v tureckom prostredí známy ako Rúmí). Nie je to v Iráne nezvyčajný jav. Ľudia tam svoju literatúru poznajú, každý, i posledný taxikár je na svoj národ hrdý a aj tí, čo už vyrástli na satelite a pocite, že chcú prináležať k postmodernému duchu západu, majú v sebe podložie, základnú vrstvu dobra a kultúry svojho národa; hoci sa tvária, že s ňou už nemajú a nechcú mať nič spoločné.
A ako je tomu v Iráne, i v Rusku, aj v mnohých iných krajinách a pevne verím, že ešte aj na mnohých miestach u nás – keď je ľudská duša od detstva vychovávaná literatúrou a presnejšie poéziou, je potom v dospelosti citlivejšia, náchylnejšia na vnímanie krásy a ušľachtilosti, je aspoň o čosi viac odolná voči meštiackemu spôsobu života a namiesto vecí „čo na to povedia druhí“, sa snaží konať skutky pre ich pravú podstatu.
A aj keby tohto rysu u Peržanov nebolo... Aj keby to neboli Indoeurópania ako my, aj keby to nebol taký vyspelý, hrdý a dobroprajný národ... Aj keby toto všetko nebolo, nik nemá právo a pre Izrael a USA to platí detto, uvažovať o útoku na túto krajinu, pretože v nej žijú rovnakí ľudia ako naši milovaní... A pretože je si dôležité klásť otázku, PREČO vlastne niektorá z krajín jadrové zbrane vyvíja, ak by bol svet na ceste k takej božskej demokracii...
Na týchto obrázkoch vidíte fotografie toho, čo sa vôbec nie nepodobne od farebných sklíčok a zrkadielok, na ktoré nalákali kolonizátori juhoamerických indiánov; predkladá východnému svetu ako ten lákavý „západ“. A podobne, i keď nie v takých ľahko prehliadnuteľných obrázkoch hercov, sa plody doby bez Krista ako nášho Pána, predsúvajú aj nám. A tie plody chutia, tak veľmi chutia, až ich nazývame každodennosťou. A tie plody chutia, až celkom zabúdame na duchovný život a aj na to, že sme svedkami doby, kedy niekto čosi vraví o jadrových zbraniach a okolo srdca sa chveje bezmocnosť a strach – ó, Irán...
V článku boli použité niektoré fotografie z albumu J.T.
