Čierna Hora ako jeden z južných koncov Európy, Čierna Hora ako miesto záujmu Benátčanov i Osmanov, Čierna Hora ako vytrpené dejiny Balkánu a jeho odboja, kde sa spolu s ľuďmi bránili aj tieto strmé kopce obkolesujúce obzor.
Stúpala som, no zdalo sa mi, že klesám. Že všetky moje kroky, že moje pohľady, že môj pomer k svetu sú Judášove bozky, čo milujú len navonok, no v skutočnosti je duša vzbúrená a zradná... Nepokojná a stratená, kým sa v pokání nenavráti k Bohu. Koľkokrát sa takto prihovárala temnota duši: „Nepokloň sa. Nepremôž sa. Nie, ešte dnes nie... Ešte chvíľu sa odvracaj od Boha, choď ešte ďalej, skús ešte viac, pokiaľ sa to len dá.“ A duša váhala medzi pohodlím vedúcim ku skaze a medzi pokorou, kde zaniká „ja“, kde sa duša podriadi a naplní ju toľká harmónia a láska, že už dokáže milovať naozaj, lebo sa nedíva na druhých z výšky, ale zdola, aby ich dokázala objať v plnosti. Aby sa dokázala dívať. Z pamäti zaznievali slová Jana Zahradníčka z listu Jakubovi Demlovi: „...jsem hrdý na to, jak Vás vidím, neboť vidět, toť milovat, toť být obdařen.“ Áno, všetko treba vidieť. Vidieť vnútorným zrakom. Ľudí, dejiny, zvieratá a stromy. Každému týmto vnútorným pohľadom dodávať vážnosť. Láskou, pozitívnym pohľadom, ho vynímať z ničoty a z nebytia. A obohacovať tým zároveň samého seba, lebo ľudská duša sa stáva bohatšia o poznanie druhého, o bolesť druhého, o spolusúcit, o spolubolesť, o sústrasť, o spoluradosť. Stáva sa bohatšia o hory, lúky a stromy, o hmyz, vtáky i obyčajného psíka... Keď už nie je „iba“ niečím, o čom si namýšľame, že sme nad ním... Ale je plnou bytosťou, na ktorú nazeráme. Ale nie neutrálne. Stáva sa bytosťou, ktorú milujeme.
Všetko navôkol mňa žilo a ožívalo. Pavúky, jašteričky šuštiace pod nohami, hady, ktoré som nezazrela, no vedela som, že sa kdesi blízko vyhrievajú na slnku, ovce, ktoré som poznala podľa kamenných ohrád, motýle hýriace čiernohorskou pestrosťou a stromy, ktoré sú živé. A ak sa hovorí, že architektúra je skamenenou hudbou, práve tak aj strom je zhmotnenou hudbou, je koncentrovanou múdrosťou, túžbou po živote, láskou a melódiou stvorenia, ktorú vysiela Boh.
A tak som vystupovala ku kláštoru. Na miesto, kde je pochovaný svätý Vasilij Ostrožský, kde je pochovaný aj svätý Stanko, mládenec, ktorému Turci uťali obe ruky, pretože z nich nechcel pustiť kríž. Aj tak vnímam Srbsko. Ako toho statočného chlapca držiaceho kríž. Aj tak vnímam to najvznešenejšie v ľudskej bytosti.
A tak z balkánskeho ticha upevneného horúcim poludním vystupujú svätí. Podobne ako Stanko sa pevne držali Krista, hoci ich za to čakalo utrpenie a smrť. A všetko zlé v duši odrazu pominulo, až som sa hanbila, aké úbohé a slabé je ľudské vedomie – raz sa nechá naplniť pokušením a považuje ho za svoju identitu. Inokedy je naplnené milosťou a považuje to za svoj vlastný, neotrasiteľný a nemenný stav. Aká slabá je ľudská duša. Kým ju pevne ako skala držiaca po stáročia kláštor Ostrog nepodoprie a nevdýchne jej život Božia milosť.
