Kupola Morského katedrálneho chrámu niesla na svojom vrchole kríž, pod ktorým sa klenul pás ornamentálnych kotiev. Základný kameň tohto chrámu posvätil svätý Ján Kronštadský a jednoduchí ľudia poznali tento ostrov v náručí Fínskeho zálivu nie pre pevnosť, ani pre vzbury námorníkov, ale práve pre svätca, čo tu žil. Dnes sa ich potomkovia s úctou klaňajú pred svätcovou ikonou. Steny chrámu sú obložené tabuľami s menami padlých v cárskej flotile od 18. storočia po rok 1918. Nespočetné vojny, bitky a nešťastia, v ktorých umierali vojaci, tu naberajú konkrétnu podobu v krstných menách, otčestvách a priezviskách. Severná vojna, Krymská vojna, vojna s Japonskom, Veľká vojna... mená dostávajú konkrétnu podobu pri popise udalostí, keď došlo k nešťastiam a keď svoj život v utrpení poručili Bohu tí, ktorých telá skončili pod morskou hladinou. Tie mená vystupovali z podoby zlatých písmen ešte v cyrilike pred boľševickou úpravou pravopisu a viali nad nimi svätoandrejské zástavy, také časté v meste Petrohrad. Tých, ktorých predtým niesla vojenská loď, teraz pojíma loď chrámová. Sále dominuje ikona svätého Sergeja Radonežského a vedľa je zobrazený krst Rusi, kde ktosi vložil za rám ikony papierik s modlitbou za vlasť. Chrámová kupola sa zbieha do svojho najvyššieho bodu, Krista Pantokratora, akoby tým vyjadrovala celé usporiadanie sveta, usporiadanie ľudského života, ľudských myšlienok a úmyslov, ktorým má dominovať Kristus a ktoré Kristus zachytáva ako svorník, aby človek neupadol do rokliny tmy.
V parku sa mihli čierne zimné uniformy kadetov, také typické pre Petrohrad a pre celú túto oblasť severného pobrežia. Teraz sú im podobné stromy – aj ony sú krásne a pevné, v tmavých uniformách kôry, pod ktorou už ustal život a pod ktorou život čaká, kým ho nepovolá opäť tajomný hlas jari, ako aj nás v najväčšom zúfalstve, prázdnote a vyčerpaní, opäť povoláva nádej a umožňuje nám žiť. K snehu sa zohýnajú deti a prstami sa dotýkajú toho, čo bolo ešte pred pár minútami v nebi, akoby sa deti vždy najväčšmi dotýkali nebies. To, čo sa rozprestieralo po tráve, na lavičkách a kamenných zábradliach, teraz nadobúda tvary gulí, aby z nich boli postavené snežné bytosti, akoby človek nielen v človeku, nielen v prírode a v tichu osamenia, ale i v snehu hľadal svoj obraz. Svoju tvár.
A tak tváre ľudí naďalej prečiarkoval zvislým ťahom sneh. V mori už ležali telá novonarodených krýh a v diaľke sa lode črtali na obzore, akoby sa na lúke hladiny páslo stádo veľkých tmavých kráv. Dnes nikomu nechýbalo slnko, lebo sneh premenil všetko na svetlo. Akoby všetko opäť prikryla beloba, akú sme poznali v detstve, keď nás vítal zasnežený les a jeho húšťavy odrazu neboli temné. Tak dlho som necítila túto omamnú vôňu snehu. Zdalo by sa, že všetko, celé detstvo, prostá radosť, život prekypujúci vo svojej vôli existovať – to všetko sa vracia a je odrazu tak blízko, stačilo by sa dotknúť jedinej jednej myšlienky. Ale čas už pokročil a celkom inou cestou sa uberá svet. A zlatý kríž na vrchole Morského soboru tak jasne svedčil o inom, vyššom zmysle života.
