Mesto bolo cudzie. Rozpoznávané po uliciach a stavbách pripomínajúcich domov. Zapálené ohňom tehál a nemeckých sakrálnych stavieb, poznačené vznešeným slohom Petra Veľkého, aby sa napokon nad ním prevalil ešte väčší čas, veľké dejiny a ešte väčšia večnosť, pohlcujúca všetky kniežatá a kráľov, aby napokon z tisícov ľudských skutkov zostali iba tie dobré, iba tie okamihy, keď sa človek prekonal, keď prekročil svoju vlastnú prirodzenosť tam, kde dáva ľudskej duši nový rozmer Kristus.
Električky zvonili, akoby okolo prechádzala procesia, autobusy mizli v diaľavách rovných dlhých ciest, zelené lístie sa dívalo na parky a ľudí z vysokých stromov, fontána šumela, ako keď sa penia rieky. A to bola Riga. Jej hranicu určoval záliv a baltská rovina, no hranicu jej vertikály dovidieť len zaťažko, lebo duchovný svet nemá hraníc. Tam, kde mesto strážia anjeli a radujú sa z každej odslúženej obeti svätej omše. Tam, kde je mesto ochraňované Božou matkou. A hoci sa v ňom lámu hranice nemeckej i ruskej sféry vplyvu so živelnou kultúrou Pobaltia, mesto je vznešené a vztýčené v kostolných vežiach do neba a ponorené do hĺbok zeme v krížových pôdorysoch kláštorných krýpt.
