Ja som len hosťom v tomto kraji. Ako som hosťom v živote. Občas ho hladím ako hladím kvitnúcu lipnicu alebo haluz pred objektívom fotoaparátu vo vetre. Vravím jej: „Zostaň...“ Vravím jej: „Zostaň tak...“ Aby sa nehýbala, keď sa má zvečniť na fotke. Tak vravím chvíľam: zostaňte. Tak vravím chvíľam: nie, nepohnite sa... Lebo to ja chcem ako kmeň višne vytrvať v láske. Vytrvať v tom, o čom sa mi včera ani nemohlo snívať a dnes to je. Vytrvať v nádhere, že odrazu mám v hrudi srdce a že to ja som tým steblom. Že to ja som tým močiarom, oblakom, aj zatúlaným listom... Ktorý len sotva tuší, že je. Ale ako vietor na širokých lúkach v Pomorí cezo mňa čosi prešlo. A už je ticho. Dnes slaný morský breh odzrkadlil obraz človeka.
Nad Poľskom vejú oblaky. Chodia po nebi ako biele pávy, sadajú si na konáre stromov a rozprestierajú chvost. A vravia: „Sláva dnešnému dňu!“ A vravia: „Dnes je nedeľa.“ Potom sa pobozkajú ako sa v sútokoch bozkávajú rieky, preskupia sa a splynú navzájom.
Po nebi chodí štíhly mesiac ako artista na tenkom lane medzi úzkosťou a nádejou. Po nebi chodí a svetlou polkou tváre sa díva dole na mestá. Díva sa na statky, díva sa na majere, na domy opustených i trpiacich. Díva sa na domy šťastných, ktorým sa dnes po dlhej dobe ozval ktosi blízky a spieva: „Aj taký je život.“
Na vlhkú zem na severe Poľska padajú lupene. Kvitla tu višňa, kvitol tu gaštan a kvitol tu aj orech, brest a javor, o ktorého zelené deti má len máloktoré ľudské oko záujem. O niekoľko týždňov zas na zem padajú poolamované konáre v dravej letnej búrke, padá štrk, ktorý sa zdvihol ako ruky prorocké. Padá aj blesk, úzky ako kríž svätého Jána Krstiteľa a pred júlom na ňu padá prvý plod. Na jeseň si k nej zložia telá hrušky, spadne sem gaštan, aj malá bukvica. Zletia sem listy ako kŕdeľ vrabcov z vedľajšieho dvora. Zletia sem vločky, krúpy a dážď. Ó, čo všetko sa opäť schádza v zemi ako za stolom v dome u mamy. Čo všetko vychádza znova z poľskej zeme. Tak ako z matky a ako z úst svätých ako z rany na duši vyletovali anjeli.
Och, Polska, Polska, ešte si nezahynula, ešte v tebe statné koníky na juhu pri Pieninách ťahajú vozy po kosení. Ešte si nezhynula, kým nad tebou ako Božie medenáky lietajú včely a kým sú včely, sú aj kvety, sú aj plody, trávy a zvieratá. A je aj človek. Ktorý ako nemôže existovať bez druhého, neprežije ani bez prírody.
Po Pomorí chodím, dívam sa na Gdaňsk a ukazujem prstom: Łeba, Sopoty... A mávam do diaľky, lebo tam niekde je nádej a ja ani neviem, či ma cíti a ja ani neviem, či ma počuje. Ale čím je ďalej, tým viac v ňu verím. A rozpletám si náruč ako vrkoč, rozpletám si náruč ako morské pobrežie Nebo vynáša oblaky ako biele plachty lodí Théseových, pod širokým obzorom stojím. Loď príde, určite raz príde. A ja som šťastná a spievam.
