reklama

Pomoransko

Za zlobou všetkých dní je lúka. Za zlobou všetkých dní je zmier. A lúka. Dlhá, dlhá, zelená močaristá lúka, na ktorej kvitnú trávy, ktorej sa vo vetre ohýbajú steblá; ako sa nad nimi ohýba staré tiché nebo a ako pod ním vonia Pomoransko.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Ja som len hosťom v tomto kraji. Ako som hosťom v živote. Občas ho hladím ako hladím kvitnúcu lipnicu alebo haluz pred objektívom fotoaparátu vo vetre. Vravím jej: „Zostaň...“ Vravím jej: „Zostaň tak...“ Aby sa nehýbala, keď sa má zvečniť na fotke. Tak vravím chvíľam: zostaňte. Tak vravím chvíľam: nie, nepohnite sa... Lebo to ja chcem ako kmeň višne vytrvať v láske. Vytrvať v tom, o čom sa mi včera ani nemohlo snívať a dnes to je. Vytrvať v nádhere, že odrazu mám v hrudi srdce a že to ja som tým steblom. Že to ja som tým močiarom, oblakom, aj zatúlaným listom... Ktorý len sotva tuší, že je. Ale ako vietor na širokých lúkach v Pomorí cezo mňa čosi prešlo. A už je ticho. Dnes slaný morský breh odzrkadlil obraz človeka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Nad Poľskom vejú oblaky. Chodia po nebi ako biele pávy, sadajú si na konáre stromov a rozprestierajú chvost. A vravia: „Sláva dnešnému dňu!“ A vravia: „Dnes je nedeľa.“ Potom sa pobozkajú ako sa v sútokoch bozkávajú rieky, preskupia sa a splynú navzájom.

Po nebi chodí štíhly mesiac ako artista na tenkom lane medzi úzkosťou a nádejou. Po nebi chodí a svetlou polkou tváre sa díva dole na mestá. Díva sa na statky, díva sa na majere, na domy opustených i trpiacich. Díva sa na domy šťastných, ktorým sa dnes po dlhej dobe ozval ktosi blízky a spieva: „Aj taký je život.“

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Na vlhkú zem na severe Poľska padajú lupene. Kvitla tu višňa, kvitol tu gaštan a kvitol tu aj orech, brest a javor, o ktorého zelené deti má len máloktoré ľudské oko záujem. O niekoľko týždňov zas na zem padajú poolamované konáre v dravej letnej búrke, padá štrk, ktorý sa zdvihol ako ruky prorocké. Padá aj blesk, úzky ako kríž svätého Jána Krstiteľa a pred júlom na ňu padá prvý plod. Na jeseň si k nej zložia telá hrušky, spadne sem gaštan, aj malá bukvica. Zletia sem listy ako kŕdeľ vrabcov z vedľajšieho dvora. Zletia sem vločky, krúpy a dážď. Ó, čo všetko sa opäť schádza v zemi ako za stolom v dome u mamy. Čo všetko vychádza znova z poľskej zeme. Tak ako z matky a ako z úst svätých ako z rany na duši vyletovali anjeli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu

 

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Och, Polska, Polska, ešte si nezahynula, ešte v tebe statné koníky na juhu pri Pieninách ťahajú vozy po kosení. Ešte si nezhynula, kým nad tebou ako Božie medenáky lietajú včely a kým sú včely, sú aj kvety, sú aj plody, trávy a zvieratá. A je aj človek. Ktorý ako nemôže existovať bez druhého, neprežije ani bez prírody.

Po Pomorí chodím, dívam sa na Gdaňsk a ukazujem prstom: Łeba, Sopoty... A mávam do diaľky, lebo tam niekde je nádej a ja ani neviem, či ma cíti a ja ani neviem, či ma počuje. Ale čím je ďalej, tým viac v ňu verím. A rozpletám si náruč ako vrkoč, rozpletám si náruč ako morské pobrežie Nebo vynáša oblaky ako biele plachty lodí Théseových, pod širokým obzorom stojím. Loď príde, určite raz príde. A ja som šťastná a spievam.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Katarína Džunková

Katarína Džunková

Bloger 
  • Počet článkov:  257
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu