To bolo leto, ktoré zavolalo aj na nás. Ktoré prežiarilo Irán a ktoré nás volalo cez Maďarsko, Turecko a Balkán, cez čarovnú Anatóliu a Kurdistan, až nám napokon svoje údolia odkryl severný Irán a s ním listnaté lesy, mestá, more a púšť. A napokon nás po nekonečných dvojprúdových cestách privítal letný Teherán.
To leto prikrývalo všetkých ako milosrdný plášť. Padalo na tých, čo sa nazdávali, že svoju múdrosť majú od seba, klesalo na tých, čo žasli nad slovom „dané“. Prikrývalo spravodlivých a pridávalo im požehnania ešte viac. A prikrývalo i tých, čo mali málo a nemúdrym hospodárením prišli aj o to.
Zo starých iránskych hôr ku mne prehovárajú dejiny. A ešte viac sa ozývajú z hlbín minulosti, z mlčiacich úst mojich predkov a ešte viac z úst tých vzdialených, o ktorých vôbec netuším, akoby ukazovali, že život na druhom svete je najvyššou formou života. Prehovárajú ku mne odtiaľ z hĺbok, tam zo sfér, kde celkom mizne rod, kde hlboko korenia stromy a kde korení voda, aby jej napokon puklo srdce na našej strane zeme a rozliala sa do gejzírov, vodopádov a riek.
Potom sa dívam na dnešný svet a svoje vnútro a varovne cítim slovo: „mládež“. Tú stratu pamäti, to zamestnávanie mysle, to budovanie mládeže ako armády a masy nepripravených ľudí, nevzdelaných v pamäti, viere a cnostiach srdca. Mládež, ktorá slepo vletí do politických pascí. Mládež, ktorá uverí všetkým hlasom vo svojom vnútri, ktoré sú len klam, len klam, také vzdialené od pevnej viery veľkých pápežov ešte z prelomu storočia. A celé Sväté písmo, celé dejiny cirkvi, celé dejiny vojen a celá dráma v umení sa bude javiť novým ľuďom iba ako pekný text, len ako text, kým ich lode nevedomosti neunesú ešte ďalej.
Chce sa mi kričať – Pane, zachráň Perziu, ochraňuj Irán a odpusť nám celý náš hriešny život.
Kdesi tam, uprostred dní, uprostred okamihov, ktoré nechápem, ale ktorým srdce rozumie pridobre, si odrazu uvedomím: „Otec.“ Jediné slovo otec, ktoré je vlastne všetkým. Keď ma z ničoho nič celkom odzbrojí a hodí na kolená myšlienka: „Ale veď Otec ma miluje...“ A keď sa chcem modliť, ale zastanem iba celkom nemohúca a šťastná pri prvom slove: „Otče,...“ – lebo v tom slove je už vyjadrené všetko. Celý poriadok i celá láska zeme.
A je to práve vznešený a starobylý Irán, s niekoľko tisícročnou autochtónnou a kontinuálnou kultúrou, kde položili svoj život apoštoli svätý Šimon Kananejský a svätý Juda Tadeáš. Je to práve Irán, kde sa dohadovali o svojich plánoch Mordochaj a Ester. Je to Irán, kde po stáročia básnici spievali na slávu panovníckych dvorov, na slávu Božiu a krásu dejín, hrdinstva a prírody.
Pane, ochraňuj Irán a zachráň tento svet od zbytočne preliatej krvi. A aj od zla v našich vlastných dušiach, ktoré sa tak často, so srdcom tvrdým ako kôra vŕby, odvracajú od teba.
V článku boli použité niektoré fotografie z albumu J.T.
