PÁR SLOV NA ÚVOD:
MENO RODINY AKO ZNAČKA
126 - ročný cirkus Aleš je najstarším českým cirkusom, ktorý dodnes vystupuje pod svojím menom. Založil ho Jan Aleš, brat známeho maliara Mikoláša Aleša. Dnes cirkus spravuje už piata generácia Alešovcov: principál Antonín Aleš, jeho manželka Hana (robí manažérku, konferenciérku a artistku) a deti Hanička a Antonín. Okrem nich pôsobí v cirkuse aj rodina artistov Lánikovcov a krotitelia šeliem Rigelovci. Základným atribútom cirkusu je teda rodina, aj keď "Aleša" už pre istotu znárodnilo Ministerstvo kultúry ČR.
Pracovať v cirkuse znamená byť neustále na cestách. Alešovci zimujú v Plzni, ale prakticky celý rok bývajú v maringotkách s celkom moderným vybavením. Vstávajú o šiestej ráno a najprv nachovajú zvieratá, až potom prichádzajú na rad oni. Celý cirkus sa zmestí do 15-tich kamiónov: šapitó postavia za 8 - 10 hodín, demontujú za 5. Pri týchto prácach pomáhajú sezónni robotníci, ktorí sú na tom s výplatami z celého personálu najhoršie. Cirkus nie je až taký dobrý biznis.
KEĎ ZAÚTOČILI TIGRE, MUSEL SI ZANECHAŤ CHLADNÚ HLAVU
Za vstupné 120 Sk ponúkajú Alešovci pohľad na svojich miláčikov zo všetkých kontinentov: lamy, kozy, kone, poníky, dikobrazy, opice, veľhady, tigre, levy a populárneho 2,5-tonového hrocha Davídka. Tento "fešák" spotrebuje denne 200 l vody a 60 kg sena. Keď s ním nacvičovali nové čísla, varili mu za odmenu 40 l pudingu. Osobitnú skupinu drezúry tvoria mačkovité šelmy. Levy bývajú otupené a ľahšie sa s nimi manipuluje, ale nacvičiť tigra patrí medzi najťažšie úlohy. Neplatí na ne ani motivácia maškrtami - pri žrádle bývajú nepokojné, aby im niekto neukradol korisť. Cirkus už raz zaznamenal útok na krotiteľa, keď ho sibírske tigre napadli labou, nesmel však dať najavo svoj strach. Inak by stratil priazeň zvierat navždy.
6. generácia rodiny Alešovcov. Hanička (druhá zľava) bola veľmi milá a venovala nám chvíľku na rozprávanie o živote z pohľadu cirkusovej mládeže.
NETRADIČNÉ DETSTVO
Na jednej strane človek mladých ľudí v cirkuse ľutuje: rád by ich zobral medzi seba, ukázal im obľúbené miesta a všetko, čo u dnešnej mládeže letí. Na druhej strane je tu však miesto ľútosti obdiv: málokto z ľudí je totiž tak presvedčený o svojom poslaní a budúcom povolaní ako oni. O nepísanej cirkusovej sobášnej politike, netypickom školstve a o tom, či cirkus týra zvieratá, nám porozprávali stále viac profesionálnejší a rešpektovaní mladí artisti Lukáš Lánik a 18 - ročná Hanička Alešová.
Váš predok Jan Aleš bol bratom maliara Mikoláša Aleša. Cirkusové umenie zdedili celé generácie, čo však maliarske vlohy?
H: Nie, maľovať nikto z nás nevie. Asi preto, že sme vetva Janova, nie Mikolášova.
Už samotný Jan Aleš bol artistom a zabávačom alebo bol iba dobrý manažér...?
H: Všetko sa u nás dedí z pokolenia na pokolenie, už ani sami nevieme, u koho sa to presne začalo. V 19. storočí boli cirkusy veľká móda a Jan Aleš sa inšpiroval kúskami talianskeho cirkusu Koloseum. Chcel to skúsiť aj s českými ľuďmi a podarilo sa.
Nestalo sa vám za 126 rokov, že ste mali v rodine čiernu ovcu? Niekoho, kto nehodlal stráviť celý život v maringotke?
Stáva sa, že nás baví aj niečo iné, než cirkus. Napríklad môj brat miluje futbal. Ale z dlhodobejšieho hľadiska to jeho povolaním určite nebude, Antonín totiž zdedí cirkus a bude ho riadiť. Aj môj otec má sestru, ktorá vôbec nejazdí s cirkusom. Zostala doma, žije klasickým životom a jej dcéry študujú v USA.
Plánujete sa aj vy v budúcnosti venovať iba cirkusu?
H: Áno, určite.
L: Samozrejme.
A to nepociťujete úzkosť, že už máte takto dopredu rozhodnuté o budúcnosti? Že kvôli zachovaniu rodu bude musieť byť aj váš životný partner z cirkusu? Trochu to pripomína svadobnú politiku šľachty.
L: Ak by som sa zamiloval a mal by som pocit, že je to tá pravá, bolo by mi jedno, či zbiera zemiaky alebo je inžinierka. Určite by som sa s ňou oženil, s takými vecami netreba kalkulovať.
H: Ak by som si našla niekoho zvonku a išla by som k nemu žiť, nemohla by som si nájsť prácu, pretože nemám žiadne školy. Ja to beriem ako istotu do budúcna: zoberiem si chalana z cirkusu. Veď je ich napokon dosť. :-)
Hanička, a neobávaš sa, že podľa tradície sa budú musieť aj tvoje deti volať Antonín a Hana a byť cirkusantmi?
Nie, to nie, myslím, že rodičia nám zvolili mená iba náhodou. Neviem myslieť tak ďaleko, na svoje deti. Je ešte skoro.
Spomenula si vzdelanie... Ako vyzeral tvoj školský rok?
Ukončila som deväťročnú povinnú školskú dochádzku v Českej republike. Vždy som mala individuálny študijný plán. Veľkou pomôckou mi bol internet. V praxi to vyzeralo tak, že v každom meste v Česku, v ktorom sme sa zastavili, som chvíľu navštevovala základnú školu a dostávala známky. Bolo to však veľmi ťažké: lebo čo miesto, to iní ľudia. Niekde ma decká vzali medzi seba, ale inde si na mňa ukazovali prstom: „Jééé, cirkusáčka! Aha, pozrite na ňu, komediantka!". To mi prekážalo...
Dalo sa počas takého hektického života vobec nadviazať priateľstvo?Kedysi mi chýbal najmä triedny kolektív. Mala som možnosť študovať aj na strednej škole, ale už som nechcela ísť ďalej, nepotrebovala som to. Rozumiete, vyučiť sa za niečo by bolo pre mňa zbytočné.
Nikdy ťa ani nelákala možnosť študovať na vysokej škole?
Áno, lákala... Ale ja som už rozhodnutá venovať sa cirkusu a konkrétne vzdelanie by som v praxi nevyužila.
Keď ťa človek vidí na hrazde, pôsobíš, akoby si bola z gumy. Od koľkých rokov ťa rodičia angažujú do vystúpení?
Úplne od malička, preto trému ani nepoznám. Osemročná som mala s bratom prvé vystúpenie ako drezérka kamerunských kozičiek. Odvtedy sa venujem najmä drezúre, číslam so psíkmi a s koňmi, artistku nerobím špecializovane. Niektoré čísla som však musela vynechať kvõli problémom s chrbtom.
Ktoré číslo pokladáš za najnebezpečnejšie?
L: Každý kúsok v sebe skrýva určité nebezpečenstvo. Niektoré čísla zanechajú sami na človeku následky, napríklad, ak človek robí 20 rokov žongléra, skrátia sa mu šľachy na prstoch. Aj ja som mal zopár úrazov, aj operáciu kolena. Problém mal aj môj brat, ktorému sa odtrhla šľacha na ramene, keď na železných tyčiach na pleci držal vo vzduchu druhého brata.
Súhlasíte s tvrdením, že popularita cirkusov klesá?
Je to ťažké porovnať. Viac - menej máme svoju stabilnú divácku základňu, ale v niektorých mestách ľudia nemajú o tento druh zábavy záujem. Ale aj vďaka mediálnej reklame si na nedostatok popularity sťažovať nemôžeme Najlepšie publikum máme na Slovensku: v Prešove, v Nitre, v Partizánskom... Ale najlepšia atmosféra je na juhu: v Komárne, Tornali, Rožňave, Košiciach... Vlastne na celom Slovensku. :-)
Zmenil sa vám v priebehu rokov repertoár?
Samozrejme. Nebudem tajiť, že v generácii mojich starých rodičov boli omnoho nadanejší artisti, než sme my. V tej dobe sa ťažko zarábalo na chlieb a o to viac sa ľudia snažili, vymýšľali originálne čísla, len aby zarobili nejakú tú korunu... Najťažšie bolo uživiť zvieratá. Strava pre zvieratá bola na prednejšom mieste než pre samotných krotiteľov, pretože zviera zarábalo peniaze. Naši prarodičia mali aj ťažšie podmienky, problém bol už aj obyčajný dážď. Handrové šapito sa premáčalo, drevená konštrukcia sa rozpadávala.
Ako reagujete na obvinenia ochranárov, ktorí považujú cirkus za týranie zvierat?
L: Každý má na to iný pohľad. My s tými zvieratkami žijeme po celý rok a nezdá sa nám, že by sme ich týrali, no chápem, že zvonku to môže vyzerať inak. Zvieratá dostávajú trikrát denne žrať, majú výbeh, komunikujeme s nimi ako s našimi priateľmi... Pri presunoch na ne dávame pozor, jazdíme maximálne 60 km/h a dávame im prestávku na výbeh. Aj keď sa len škrabnú v maringotke o plech, voláme veterinára. Naše zvieratá sú odkúpené zo ZOO, vo voľnej prírode by neprežili. Aj teórie o drastických trestoch sú vymyslené. Najdôležitejšie je poznať povahu zvieraťa a vybudovať si u neho rešpekt. Nemôžeme ich telesne trestať, pretože zvieracia duša je veľmi citlivá. Keď zvieraťu ublížiš, bude to považovať za útok a vráti ti to pri najbližšej príležitosti. Snažíme sa zvieratá naučiť, že vystúpenie v manéži je len hra, preto sa na ňu tešia. Aj keď je pravda, že každé zviera má svoju hranicu a vie, čo si môže dovoliť a čo nie. Keď túto hranicu prekročí, musíme mu to dať najavo.
Nie je ťažké neustále zabávať druhých? Hovorí sa, že práve klauni sú v súkromí najsmutnejší ľudia.
L: Určite sú aj smutné dni. Ale nezáleží na tom, či má človek zlú náladu, alebo problém... Svoje remeslo si musím robiť, pretože si za to ľudia zaplatili a chcú sa smiať. Navyše potlesk a smiech publika dokáže človeka poriadne vzpružiť.
Nemáte niekedy ponorkovú chorobu? Predsa len, tí istí ľudia, manéž a predstavenia po celý rok...
L: Niekedy sa pobijeme, dolámeme si väzy... :-) Ale nie, to som len žartoval. Samozrejme, každý z nás má chvíle, keď mu niečo prekáža. Snažíme si to však rozumne vyargumentovať a fungovať ďalej. To je v živote dôležité. A čo sa týka maringotky, nežijeme v nej 365 hodín v roku. Alešovci zimujú vo svojom baráku a my máme zase byt. Je to ako s evolúciou: kedysi boli jaštery, ktoré žili iba vo vode, mali blany a šupiny. Až postupne vyšli na súš a prispôsobili sa. Takže aj my si v maringotke žijeme ako jaštery, a keď treba vyjsť do okolitého sveta, prispôsobujeme sa.
Nemrzí vás, keď ľudia používajú slová „cirkusant" alebo „komediant" v hanlivom význame?
L: Asi máme smolu, že sa na nás vzťahuje pomenovanie ľudí, ktorí žili pred sto rokmi, v zlatej cirkusovej ére. Mnoho ľudí sa pridávalo k cirkusom a napodobňovalo ich. A práve oni pokazili dojem z cirkusantov a dnes sa myslí, že sme to my. Pre Francúzov však cirkusant znamená umelec, rovnako vážený ako maliar či herec. Poznám českého artistu, ktorý sa zamiloval do dcéry starostu jedného francúzskeho mesta a nikto nemal voči ich zväzku námietky. Ale keď sa u nás dievča vydá za cirkusanta, ako napríklad moja mama, celá dedina z toho robí veľké haló.
