HERECTVO AKO TAKÉ, O HERECTVE NA SLOVENSKU
Ste veľmi uznávaná herečka. Stretávate sa napriek tomu s ľuďmi, ktorí považujú herectvo za neplnohodnotné povolanie, za „komediantstvo"? Titul MgrArt predsa len neznie tak „in" ako JUDr. alebo MUDr. Narážam tým najmä na pozíciu mladých ľudí, ktorí sa obávajú študovať tento odbor pre jeho neperspektivitu v spoločnosti.
Je pravda, že aj v histórii bolo herectvo viackrát podhodnotené. Kedysi boli herci šašovia na šľachtických dvoroch alebo kočovníci na zábavu dedinčanov. Divadelné herectvo má však v ľudskom pokolení silné korene, lebo ho nezrušila ani televízia, ani kino, ani internet, pretože je živé. Keď človek vidí iného človeka smiať sa alebo plakať, chce sa mu radovať a smútiť tiež. Dojať môže aj príbeh z monitoru alebo plátna, nikdy to však nebude také bezprostredné ako živé divadlo. Keď prišla televízia, báli sme sa, že divadlo zanikne - nestalo sa. Ktovie, možno nový pán riaditeľ STV dostane na obrazovky viac umenia, pretože televízia by mala ľuďom poskytovať aj vzdelanie. A teraz tým nemyslím vedecké programy, ale umenie, ktoré múdrosť interpretuje ľahučko, cez emócie...
Vám sú bližšie divadelné dosky alebo film? Sú herci, ktorí sa hodia iba na jedno?
Ja to o sebe povedať neviem, pretože som bola od mlada naučená účinkovať vo filme aj v televízii a prispôsobiť tomu výrazové prostriedky. V súčasnosti však môžu vo filme účinkovať aj neherci, pretože ich prípadné nedokonalosti zakryje a doplní technika. Ale naopak to nejde. Divadlo je ťažšie a to mnohé mladé filmové hviezdy robiť nevedia, nie je to tak, ako keď prejdú z modelingu pred filmové kamery. Vynikajúci filmoví herci sa obhája aj v divadle, ale na ostatných vie divadlo odhaliť slabiny. To je možno trošku prípad Julie Roberts, ktorá sa teraz snaží otvoriť si vlastné divadelné štúdio...
Aj keď sa v poslednej dobe dali veci do pohybu, ešte stále sa kritizuje slovenská filmová produkcia. Nie je to však náhodou aj divákmi a producentmi, ktorí akoby zleniveli a odvykli si od pôvodnej tvorby?
Nie je to tak, ale čo môže herec robiť, keď sa netočí... Predtým neboli peniaze, preto sa netočilo. Potom peniaze boli, ale investovali sa do Big Brother a VyVolených. Ale vidíte, zvedavosť držala divákov iba chvíľu, potom sa reality show presýtili. Podobne to je aj s akčnými thrillermi, psychothrillermi, horormi... Najprv sú pre človeka zaujímavé, ale keď je ich veľa, presýtia sa nimi. Tak, ako sa človek presýti každým pokrmom, keď mu ho ponúkajú každý deň, nech by bol už akokoľvek lákavý.
Myslíte, že keby sa televízne pondelky obnovili, mali by o ne ľudia záujem?
Áno. Samozrejme, museli by byť dobré. Možno prvé dva týždne by ich pozeral len málokto, ale keby ľudia zistili, že sú naozaj kvalitne spracované, na ďalší pondelok by si ich pozrelo viac divákov a o týždeň ešte viac.
Ministerstvo kultúry patrí k často pretriasaným štátnym orgánom. Myslíte, že na čele rezortu by mal byť skôr umelec alebo dobrý manažér? Mali sme asi možnosť zažiť oboje.
Nemusí to byť práve herec, kultúra je veľmi obsiahla. Mal by to však byť človek, ktorý sa v kultúre vyzná. Napríklad tento pán minister pôsobil v televízii ako dramaturg, rozumie sa literatúre, televízii a snáď je aj dobrý manažér. Uvidíme. :-)
Ako to vníma herecká obec, keď niektorí ich kolegovia prejdú do politiky alebo podnikateľskej sféry? Nepokladajú ich za „čierne ovce"?
To je každého slobodná voľba. Ale niekedy je škoda, keď talentovaný herec zavesí divadlo na klinec. Možno však mal vtedy naliehavý pocit, že môže byť osožný aj v inej oblasti, alebo, po pravde, že potreboval viac zarobiť. Omnoho smutnejšie však je, keď sa dajú herci na politikárčenie: povedia si, že budú podporovať iba tých a tamtých nie. To sa nedá, veď aj lekár musí ošetriť všetkých, bez ohľadu na politickú príslušnosť. Umenie má byť nad politikou, má slúžiť všetkým ľuďom a má vychovávať spoločnosť k lepšiemu. To neznamená, že človek nemá mať vlastný názor, ale nesmie byť posluhovačom strán. To je totiž veľmi prchavé...
Vnímate to aj vy tak, že scénografia už nemá na verejnosť taký vplyv ako kedysi? Myslím tým inscenácie a televízne programy, ktoré boli svedomím národa.
Je to asi tým, že vtedy tu bola doba, keď sa niektoré veci nemohli povedať. Pre ľudí bolo dôležité, že sa povedali práve v divadle. Preto potom chodili na generálky kontrolóri, ktorí diktovali, čo sa má v predstavení škrtnúť a čo upraviť. Malo to však svoje čaro, že ľudia videli skryté významy a tešili sa, ako „tým hore" prešli cez rozum. Teraz už taká situácia nie je, o všetkom sa môže hovoriť voľne, niekedy až príliš voľne. Tým vznikajú drobné ľudské tragédie a naštrbujú sa medziľudské vzťahy. Práve o tom sú hlavné témy súčasných hier.
HEREČKA S VEĽKÝM HÁ
Zmenil sa váš postoj k herectvu v porovnaní s vašimi začiatkami? Pripravujete sa na predstavenie kratšie?
My sme boli ako mladá herecká generácia veľmi trénovaní. Veľa sme hrali v divadle, v televízii, v rozhlase, a tak som bola naučená na veľkú záťaž za málo času. Človek by si myslel, že dnes zvládnem prípravu na vystúpenie ľahšie, rýchlejšie, ale opak je pravda. Dnešní mladí herci nemajú, žiaľ, toľko príležitostí. Na druhej strane sa zase môžu o to intenzívnejšie venovať divadlu. Je večná škoda, že sa nenakrúca, lebo na Slovensku máme veľa šikovných a múdrych mladých ľudí nielen v herectve, ale aj vo vlastnej tvorbe, počítačoch alebo vede... Ja teraz hrám v Ženskom zákone preloženom do záhoráčtiny. Celá hra je ľudová, veselšia, veľa sa tam spieva, tancuje. A na našich tanečníkoch asi najviac vidieť, ako beží čas. Nedávno ešte hrali malých chlapcov a teraz už obsadzujú roly, kde chodia za dievkami...
Podobnú výmenu rolí ste museli spozorovať aj vy na sebe. Asi každá herečka hrala postupne úlohy od princeznej až po kráľovnú.
Ja som hrala v televízii všetky možné princezné, od laponskej až po japonskú. Potom prišli úlohy kráľovien a matiek, ale dúfam, že ježibaby neprídu nikdy.:-) Herec však musí vedieť hrať aj zlé postavy.
Napríklad Smrť v inscenácii Na skle maľované?
To je zvláštne, ale Smrť tam bola kladná postava. Napriek tomu, že pre smrť nás znamená smrť čosi negatívne.
Ako ste zareagovali na takú ponuku? Už samotné slovo SMRŤ má v sebe čosi osudové, nie je v ňom ani jedna samohláska...
Vtedy som bola ešte veľmi mladá. Teraz Na skle maľované naštudovali znova a Smrť hrá moja dcéra Katarína. Ale už je to iná smrť: ja som bola v bielom ľudovom kostýme a Katka je v čiernom rockovom.
Ubránili ste sa porovnávaniu novej verzie inscenácie s pôvodnou?
Do divadla som išla s tým, že predstavenia budem porovnávať. Ale keď ma pohltil dej, hneď som prestala a povedala som si: „Naše bolo dobré, áno, ale toto je čosi iné. Je to výpoveď novej generácie, ktorú pán Ďurovčík spracoval veľmi akčne."
Nebáli ste sa vo svojej profesii toho, že keď hráte zlú postavu, budú vás aj diváci považovať za zlú? A vôbec, stotožniť sa s konaním postavy, s ktorým nesúhlasíte, chce asi veľa tréningu...
Hrať záporné postavy je vyčerpávajúcejšie. Ja som ich hrala, našťastie, málo: v Rekviem pro panenku, macochu v Perinbabe a sestru v Prelete nad kukučím hniezdom. V Prelete som hrala aj v divadelnej verzii, tam som cítila priamo negatívne reakcie publika, vo filme nie. V hre som viedla s pacientmi stále skrytý boj, v ktorom boli kladnými postavami všetci okolo mňa. Tak to vnímali aj diváci, pretože na klaňačke po predstavení bolo asi pol sekundy rozpačité ticho, kým mi zatlieskali a uvedomili si, že to bola len hra. Ja som sa s postavou sestry vyrovnala tak, že som na nej našla aj niečo pekné: napríklad, že sa celou dušou venovala práci, keďže nemala vlastnú rodinu.
ŤAŽKO PRED TÝM UJSŤ: BULVÁR
Možno pôjdem touto otázkou sama proti sebe, keďže som vás poprosila o tento rozhovor, ale neprekáža vám niekedy, že si vás ľudia všímajú všade, kam sa pohnete, aj v súkromí? Že sú niektorí ľudia, žiaľ, veľmi zvedaví a ukazujú si na hercov prstom: „Aha, ten ale pribral!" , „Aha, ako zostarla..." alebo „Vieš o tom, že mu to v manželstve nevychádza?..."
Ja som bola prakticky celý život medzi ľuďmi. Rodičia stratili cez vojnu dve detičky, a tak som vyrastala ako nedobrovoľný jedináčik. Maminka mi chcela moju samotu niečím vynahradiť, a tak som mala veľa kamarátov, bola som v spoločnosti a nerobilo mi problém vystúpiť na tanečný parket. Vždy som tu bola pre ľudí a to sa ešte umocnilo cestou umenia. Neprekáža mi, keď ma ľudia oslovujú, dnes je to dokonca menej, ako kedysi. Zvláštne, ale niektorí moji kolegovia majú s verejnosťou aj negatívne skúsenosti, častokrát im aj ľudia vynadali, keď sa napríklad plietli do politiky. Ja som to nezažila. Mám dobrý pocit, keď so mnou ľudia hovoria. Utvrdzuje ma to, že moja práca má zmysel. Umenie je totiž akási nadstavba, ktorú sme dostali od Boha. Jesť, piť, spať, milovať - to dokážu aj zvieratká, ale premýšľať, preciťovať, vzniesť sa akoby nad zem, to je práve darom umenia.
Ťažko nespomenúť to, že ste mamka Katky Hasprovej. Nie je vašej druhej dcére ľúto, že sa o nej nevie toľko, ako o jej sestre?
Okrem Katky mám ešte staršiu dcéru Natáliu. Aj ona sa niekedy venovala herectvu, hrala v Prípade poručíka Seeborna, v Modrých deťoch alebo divadele. Potom však odišla na dlhší čas do cudziny a keď sa po dvanástich rokoch vrátila, nebolo jednoduché nájsť si opäť miesto na scéne. Teraz sa tiež venuje kultúre, ale v inej sfére. Možno jej aj ľúto je, ale doteraz mi to nepovedala. Ale určite konala tak, ako to pre seba považovala za najsprávnejšie.
Nemala Katarína niekedy pocit, že nie je úplne docenená, lebo sa o nej hovorí: „Aha, Valentovej dcéra!" ?
Možno práve preto, že mala taký pocit, nešla študovať herectvo. Študovala v muzikálovom ateliéri na JAMU v Brne. Potom pôsobila v Prahe, teraz sa vrátila do Bratislavy, aj keď ju mrzí, že na Slovensku sa nehrá toľko muzikálov ako v Česku.
Nechali ste si dievčenské meno Valentová. U nás je známe, že váš manžel je Pavol Haspra, ale nestalo sa vám napríklad v zahraničí, že vás k sebe nevedeli priradiť?
Našťastie nie, ale stali sa iné príhody. Mladí ľudia to už asi nebudú poznať, ale niekedy bol nedostatok vecí, ako sú pomaranče alebo banány. Ako herečka som bola známejšia ja, a tak sa stalo, že keď išiel môj manžel do obchodu, predavač zvolal: „Pán Valenta, mám tu pre vás odložené banány!" Ale niekedy mám kvôli môjmu priezvisku pocit, že ani neexistujem. Oficiálne som sa zaregistrovala ako Hasprová, aj v občianskom, tu som zase známa ako Valentová. No ja by som si najradšej písala obe priezviská: Valentová-Hasprová. Nepovolili mi to, aj keď som si to po smrti manžela veľmi želala. Snáď sa to v najbližšej dobe podarí.
TO NAJKRAJŠIE NA KONIEC: LÁSKA
Pani Valentová, vy ste sa raz veľmi pekne vyjadrili na tému láska, že v živote človeka jej figuruje viac druhov. Môžete nám to priblížiť?
V slovenčine poznáme na tento cit len jedno slovo - láska, ale gréčtina má štyri výrazy. Agape je láska k najvyšším zákonom, k Bohu, k jeho výtvorom, je to najobsiahlejšia láska. Človek ju môže mať aj k nepriateľovi, podľa prikázania „nezabiješ". Potom je filia - nežná náklonnosť, priateľstvo. Storge je zase láska v rodine, rodičovská alebo detská. A existuje ešte láska Eros, láska medzi mužom a ženou. Najzaujímavejšie na týchto štyroch názvoch lásky je, že ak človek nemá tú najvyššiu, agape, tak nie je schopný ani inej lásky.
