Naposledy som takého chlapca zazrela medzi čakajúcimi na zastávke. Keď som zbadala ten dobre známy výraz očí, tváre a postavu, radšej som hneď uhla pohľadom. Pozerať sa dlho na "iných" ľudí sa predsa nepatrí. Chlapcovi sa dal ťažko odhadnúť vek, mohol mať od 7 do 16 rokov a ja som sa začudovala, či sa o neho rodičia neboja, že cestuje v pražskej doprave sám. Potom ma už chlapec viac nezaujímal.
Keď sa mi konečne podarilo nastúpiť do plného autobusu, inštinktívne som hľadala aspoň nejaké voľné miesto. Zazrela som jediné - vedľa akéhosi silnejšieho malého pána v šiltovke. Vydýchla som si, že sa to miesto podarilo uchmatnúť práve mne. Keď som sa však pozrela na svojho spolusediaceho, zamrazilo ma. Nebol to hnedovlasý nízky pán. Bol to "môj" chlapec zo zastávky...
Až vtedy som mala možnosť poprvýkrát pochopiť aspoň obrysy pocitu chlapca s "tou chorobou". Ľudia, ktorí nastupovali do autobusu, vždy najprv zdesene pozreli na naše sedadlo a vzápätí uhli pohľadom. Nepatrí sa pozerať. Ale jedným očkom sa pomaličky vracali k môjmu spolusediacemu a chceli si na vlastné oči podrobne pozrieť, ako postihnutý človek vlastne vyzerá. A potom sa čudne pozerali aj na mňa. Či mi nie je nepríjemné sedieť vedľa takého človeka.
Nebolo. Pretože vedľa mňa sedela najkrehkejšia bytosť, akú som za posledné roky stretla. Chlapček mal bielu, až priesvitnú pokožku a až vtedy som si všimla, aké majú ľudia s TÝM maličké ušká. A ruky. Vyzerali veľmi neobratne, ale v skutočnosti boli nežné. Nebolo z nich cítiť ako z väčšiny mužských rúk istotu, silu alebo žiadostivosť. Nebolo na nich vidno ani modré vystupujúce žilky, ktoré podvedome hľadám na mužských rukách. Tieto ruky boli maličké ako u bábätiek s vystupujúcim kopčekom mäkkej kože na zápästí. A vtedy mi začalo byť ľúto, že neviem, čo vlastne môžem pre tú drahú bytosť vedľa mňa urobiť. Chcela som sa mu prihovoriť, pochváliť mu šiltovku alebo opýtať sa ho, ako bolo v škole. Nevedela som však, ako začať, bála som sa, či ho nevyplaším v jeho krehkom pozeraní z okna alebo či, naopak, nebude reagovať agresívne. Nad cestou V Podbabě, ktorou autobus išiel, sú veľmi pekné skaly. Keď má človek šťastie a pozorne sa díva, môže na nich zazrieť stádo malých kozičiek. Chcela som ich môjmu spolusediacemu ukázať, urobiť mu deň krajším, povedať mu: "Chlapček, keď sa lepšie nahneš, tam v pravo uvidíš pasúce sa kozičky." Ale bála som sa osloviť ho, bála som sa, či by ich svojimi malými očkami videl. Bála som sa, že by bol smutný, keby ich nezazrel. Že by sa zľakol, že ho oslovuje cudzia teta. Že by bol smutný, že ho cudzia teta oslovuje len preto, že má TO. A tak som ako všetci ľudia v autobuse neurobila vlastne celkom nič.
Môj milý chlapček z autobusu 147... (myslím, že v ten deň bolo Antona, budem Ťa teda tak volať, dobre?) Toníčku, prepáč, že som bola príliš slabá na to, aby som Ťa v autobuse oslovila. Nechcela by som Ti ublížiť. Vieš, vlastne my "zdraví" ľudia, si zaslúžime poľutovanie, že sme, akí sme. Nie Vy. Nevieme prejaviť svoje city, keď sa nám niečo páči, nevieme sa tak bezprostredne radovať ako Vy. Keď sme na niekoho nahnevaní, nevieme mu to dať tak priamo najavo ako Vy. Prepáč nám ostatným ľuďom, že sme boli k Tebe nevšímaví. Nemáme až také zatvrdnuté srdcia, ako sa zdáme, len nevieme, ako sa vám vôbec máme prihovoriť.
Toníku, keď budeš nabudúce cestovať autobusom 147, všimni si na skalách stádo malých kozičiek. Ukázala by som Ti ich, ale neviem, či Ťa ešte niekedy stretnem. A či sa opäť nebudem báť. Vy "iní" sa nám totiž ukazujete veľmi zriedka a len niekedy, keď ste v našej blízkosti, zaklopete jemne ako zraniteľní nízki anjeli svojimi mäkkými rúčkami s kopčekmi na naše duše: "Hej, ľudia, zobuďte sa! Už ste zabudli z detstva, čo je to naozajstné pochopenie?"
