Raz som sa pousmiala nad starou fotkou malého chlapčeka sediaceho v kvetinovom kresle, s dreveným koníkom v ruke. Jéj, aké krásne dieťa..., neubránila som sa prvej reakcii. Po prečítaní komentára pod fotkou mi však prebehol mráz po chrbte. „Dvojročný Adolf Hitler“.
Tri slová, ktoré otriasli mojou predstavou o najhoršom mužovi sveta. Ten chlap, ten šialenec s fúzikmi a fanatický rečník, predsa nemohol mať podobu nežného dieťatka. Opak je však pravdou. Malý Adolf (všimli ste si, ako sa kvôli nemu zmenili asociácie s týmto menom?!) mal ako každé dieťa rád koníkov, páčili sa mu farebné kocky, smial sa, keď sa v cirkuse pošmykol klaun a keď videl vonku plakať kamaráta, láskavo si k nemu sklonil svoju hnedovlasú hlavičku. Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, aj Adolf Hitler mal dva roky, mal srdce, bol schopný milovať a čo je najdôležitejšie (pre našu mentalitu najzarážajúcejšie?) – mal ľudskú podstatu.
Raz žila jedna lakomá a zlomyseľná starena, ktorá nikdy neurobila nič dobré. Po smrti bol jej anjel smutný, pretože jej duša mala ísť do pekla. Zachrániť ju mohli iba dobré skutky, ktoré vykonala. Nič také sa ale v jej živote nestalo. Anjel si však spomenul, ako raz hodila žobráčke za plotom cibuľku. Celý rozochvený od šťastia zobral dávnu cibuľku a načiahol sa za starenou v pekle. Starena sa chytila cibuľky v anjelovej ruke a čakala na vyslobodenie. Keď sa jej však chytali iní zúfalí hriešnici, začala sa metať a kopať, aby z nej zliezli. Cibuľka nápor nevydržala a pretrhla sa. Anjel odchádzal s plačom, starene už nebolo pomoci.
Neexistuje miera na dobré skutky. Možno by Hitlera zachránilo pero, ktoré požičal spolužiakovi alebo popoludnie, keď zachránil psa na viedenskom nádraží. Je však tento muž vo svojej podstate horší, ako my všetci, ktorí ho posielame do horúcich pekiel? Alebo, o nič lepšie, my všetci, ktorí sme k nemu ľahostajní?
Kresťania sa často modlia: „Odpočinutie večné daj všetkým zomrelým dušiam...“. Nechcem znevažovať silu modlitby, to nie. Ale uvedomujeme si vôbec, čo je to slovo všetkým? To neznamená Ferovi, babičke, strýkovi Milanovi a deťom v Somálsku. Všetky duše znamená pojať do svojej modlitby naozaj všetkých. Aj Hitlera, Stalina, K.H.Franka, muža, čo ma pred dvoma rokmi znásilnil, aj kamarátkinu otravnú mamu. Práve oni potrebujú viac než našu nenávisť naše odpustenie. Nikdy by som sa neopovážila znevážiť obete 2.sv.v., ale tí si už „vykúpenie“ tichučko a bolestne získali svojím utrpením. Vojnoví zločinci, velitelia, riaditelia smutných KZL a vôbec, každý človek, potrebuje milosť od dnešnej generácie. V každom ľudskom srdci sa totiž nachádza tenká čiara, oddeľujúca dobré od zlého. Aj v tom najlepšom srdci sa skrýva jemne vyšrafované miesto zla a aj v srdci vraha čiara oddeľuje os zlého aspoň kúsoček dobra. (A. Solženicyn) A v našich mysliach by teda nemali existovať slová „pomsta“, „nenávisť“ alebo „keď trpeli moji, trp aj ty“.
Príbeh o starene môže mať teda celkom iný koniec. Keď anjelovi uschli slzy, zistil, že je ešte jedna možnosť, ako stareninej duši pomôcť. Začal sa za starenu veľmi silno modliť. A modlil sa tak úpenlivo, až ho začuli ľudia, ktorým starena ublížila. Pridali sa. A v anjelovej dlani vyrástla nová cibuľka...
A tak ostáva len veriť, že raz sa myslenie ľudí zmení. A aj keď to spočiatku pôjde ťažko a v hrdle uviazne malá hrčka trpkosti, budú raz možno naše prosby znieť: „Bože, odpusť svojmu dieťaťu Adolfovi.“, „Pane, nech v Tvojej náruči nájde milosť aj Jozef Visarionovič.“ Bože, daj odpočinutie večné Ce-tungovi, Caligulovi, Džingischánovi, Titovi či Bakuninovi... Pretože všetci sme pred Tebou rovnakí.
Nikto nie je taký veľký, aby sa nezmestil do modlitby. (B. Brecht) Ja len dúfam, že nikto nie je taký malý, aby sa stratil v ľudskom srdci. Omnoho ťažšie, než modlitba za dušu Führera či Duceho, sa totiž modlí: „Bože, prines pokoj a šťastie do príbytku suseda, ktorý mi včera rozbil okno.“
PS: Na tento môj názor mi jeden veľmi múdry (a na literárnej scéne veľmi vážený) starší pán povedal, že on by sa za Hitlera nemodlil. Že sa k tomu pri všetkej mojej snahe nemôžem vyjadrovať, pretože som to nezažila. A tí, čo zažili skutočnú bolesť (nie takú idealizovanú) by sa nemodlili tiež. Nuž, nemyslím, že hranica udalostí, ku ktorým sa môžeme vyjadrovať, začína naším narodením. Z najmladšieho Marxovho pamätníka by bol dnes 123 – ročný starec, a predsa sa k marxizmu vyjadrujeme jedna radosť. Ja by som len chcela využiť svoj status generácie, ktorá zatiaľ nie je zaťažená minulosťou. A to mi dovoľuje použiť ako meradlo k Hitlerovi a všetkým „zlým“ o d p u s t e n i e. Lebo neviem, aký iný prístup by ešte mohol (okrem poučenia) ľudstvo zachrániť.
