Naveky je v nej uložený všetok doteraz úplne nepoznaný život. A načreli potom do nej ako do studne, ktorej nedovidieť dna – a zrno vzklíčilo. A ako oráč prechádzal po krehkých zelených byľkách ľudský zrak a obdivoval ten tajomný zázrak. Niečo čakalo štyritisíc rokov iba na to, aby žilo ako jednoročné obilie, kým si ho tmavá kreolská ruka zeme nezobrala späť.
A kde bol predtým? Ale kde bol predtým život? Kde a v akej forme sa vznášal v tajomných vláknach nad zemou a presne vedel, že raz bude; ako aj to, že sa raz po tajomnej ceste, ktorou odchádzajú z tohto sveta štíhle stromy a rastliny, poberie naspäť.
Už to vyzeralo, že chodníkov sa už-už, každú chvíľu dotkne štíhlou rukou sneh. Prejde po zemi ako po piane – ale klavír nezaznie, sneh sa roztopí, len chodníky zanechajú vlhkosť a voda na noc ustelie na tvrdom lôžku ďalším dňom. A aj sneh, ktorý v týchto novembrových dňoch ešte nedozrel – niekde je, ako sú niekde nenápadné svetlé kvety javorov, do ktorých sa tak rada dívam, až príde jar.
Pomedzi všetko to, ani nevedno ako, letela pieseň. O nej tiež nevieme, ako sa zrodila, kde bola predtým a nezachovalo sa ani to, v akých bolestiach vznikla – ako sa v bolestiach rodí prosba a v ešte väčších pokora. Kto ju pozval na svet a práve v takej forme. Kto dal vzniknúť obrazu, spojeniu slov, kto básni prvej a kto druhej. Kto básni trinástej a kto všetkým ďalším textom, až z nich vznikla literatúra, ktorá neustále v každom novom pokolení stavala ako sa z nových buniek stavia plást – nové a nové poschodia.
Zhora si vravel sneh – aha, aká krása, ako sa tamtí ľudia smejú, ako tá pani od únavy zaspala, ako sa tamto dievča háda so životom, ako chce tamten človek súdiť a s akou láskavosťou si v tomto chráme plní svoju povinnosť spovedník.
Zošerilo sa. Štyrikrát obletel obzor kŕdeľ holubov – tak sa hnal vietor v hlbokom jesennom mesiaci, a v ňom ľudia, ktorí sa naučili používať slovo „zajtra“ a pritom nikto z nich nevlastní budúcnosť a k tomu slovo „včera“ - a ani minulosť im už nepatrí. Možno len čosi nám jemne naznačí pamäť. A snaha o ňu. Tá, ktorá ukazuje na to, čo je nezmazateľné. A básnik ako génius spomienky, ako ho nazval S. Kierkegaard.
Ani sa nechcem prestať dotýkať tejto klávesnice. Lebo viem, že len keď píšem, vtedy sa modlím, vtedy je život naozajstný, akoby to bola jediná záchranná loď, ktorej palubu nechcem, nesmiem a nemôžem opustiť. Vtedy sa skláňam k Božím nohám a bozkávam ich, vtedy skrotnem a milujem. Vtedy žasnem nad zázrakom života, vtedy sa skláňam pod krížom. A nebo počalo betlehemskú hviezdu a čiasi ruka vlastní zajtrajšok. A čiasi ruka má spravodlivo uchované „včera“ a iná sa zase snaží rozbiť človeka.
Za oknom uteká ešte dvojzáprah dňa a noci a v mäkkej hmle sa vznáša dážď. A do lôn žien potichučky vchádza život z presvätých rúk, kde bol predtým.
