Všetko, čo sa javí vo svetle tohto sveta ako prospešné: ľudská malichernosť, majetníctvo, potreba byť povšimnutý, túžba po úspechu, túžba byť milovaný, videný – alebo naopak nevidený, keď človek koná zločin... Od toho všetkého sa poézia odvracia ako kvet slnečnice od temnoty a funguje podľa celkom iného poriadku.
Hlboko reže nôž poézie. Reže až na kosť srdca, na dreň duše. Človek v nej stojí nahý pred Bytím, stojí bez akejkoľvek pretvárky pred Stvoriteľom a v prachu leží všetko svetské, čomu dovtedy slúžil. Zostáva jediné: „Tu som pred Tebou, Bože. Ja, úbohý hriešnik.“
Poézii prospieva bolesť. Poéziu zušľachťuje všetko trápenie, ktoré si básnik berie na seba. To všetko premlčané, tichá obeta srdca – ktorú človek vykonal, keď sa vzdal seba a nik na svete o tom nevedel. Poéziu zušľachťuje chudoba, okrášľuje ju poníženie, zázračným spôsobom násobí tichý trilok sýkorky a lúč slnka šikmo dopadajúci cez presklené okná rannej izby, na najväčšie poklady na svete. Akoby poézia prišla od Pána Ježiša z hory blahoslavenstiev a urobila presne to, o čom kázal Spasiteľ. Tešila srdcia smutných, dala dar múdrosti a pochopenia života utlačovaným a vyradeným z tohto sveta. A tých, čo boli trpiaci, prijala a zvelebila vo svojich rukách.
Aspoň ja tak rozumiem údelu básnictva. Ako obrovskému seba premáhaniu. Ako pozvaniu na život čestného a ponižovaného človeka, ktorý napokon nemá nič, celkom nič. Len v starých rukách lásku k Bohu. Chápem ju ako citové rytierstvo, ktoré sa ako každá ľudská činnosť snaží obracať k Bohu. A kým sa Ho filozofia snaží definovať myšlienkou a múdrosťou; poézia pracuje s myšlienkou a predovšetkým s krásou.
Ale čo je to vlastne krása. A čo ľudská duša. Lebo v istom okamihu sa poézia ukáže vo svojej veľkosti ako syntéza umení. Do svojho slávnostného sprievodu berie jazyk, ten nepochopiteľný Logos a zmysel vecí daný iba človeku, ktorý má v reči každého národa a v idiolekte každého človeka takú nezameniteľnú podobu. Do svojej družiny si berie hudbu, ten nebeský dar zahrňujúci všetko poznanie v tónoch. Berie si aj Sofiu, múdrosť. Berie si i matematickú presnosť, berie si tvar, berie si rytmiku, počet a ľahkosť slabík. Berie si harmóniu a berie si i ornament. A aj z výtvarného umenia si poézia berie farby hlások a obrazy – keď sa v nej jedinečne popisuje cez optiku ľudského srdca krajina. A odrazu sa zdá, že poézia je najdokonalejším vyjadrením ľudskej duše.
Akého veľkého povýšenia sa dostalo poézii. Aké veľké povýšenie dostali básnici, ktorí si dnes ani nie sú vedomí svojho údelu. Podobajú sa na slepých žijúcich na nádvorí najvznešenejšieho paláca. Nikdy nevideli jeho krásu.
V podobe žalmov kráľa Dávida – takých neprekonateľných, že na námet jedného verša by sa dali románmi zaplniť celé knižnice... Takých neprekonateľných, že už v staroveku zhrnuli celé citové poznanie ľudstva, ktoré sa už len variovalo a rozvíjalo v nasledujúcich storočiach... Takých neprekonateľných, že sekvencie z nich sa stali naveky súčasťou liturgie Svätej Cirkvi a jej učenia...
Ale poézii sa dostalo ešte vyššieho vyznamenania. V podobe žalmov si ju bral do úst samotný Spasiteľ. Záchrana, Nádej a Sudca tohto sveta, pred ktorého raz všetci predstúpime; považoval svätý verš žalmu za natoľko vhodný, že si ho bral na pery, i keď umieral na Kríži.
A to je okamih, o ktorom ani neprislúcha človeku uvažovať...
Aké povýšené je teda básnictvo! Akú úlohu malo už od počiatku ľudskej kultúry!
A zatiaľ dnešná poézia umiera – podobná na celý postmoderný svet.
Ak som uviedla, že základom umenia je mnoho milovať; poukazujem tým ešte na jeho evanjelizačné poslanie. Ukázať poctivo a predovšetkým krásne pomer vecí vo svete a lásku človeka k Bohu. Ukázať pravdivo aj najmenšiu vec na svete a ukázať, že je milovania hodná a hodná ľudského povšimnutia a obety. A zároveň sa má umenie skláňať v bázni pred Bohom a statočne obhajovať jeho farby – práve preto, že poznalo, čo je Krása.
A tak z diaľky zaznieva dávny hlas Cirkvi a ukazuje sa, že je najlepším vyjadrením človeka. Keď sa udierame do pŕs a uvedomujeme si: „Domine, non sum dignus“ – Pane, nie som hoden... A na tomto mieste sa začína pravé poznanie. A keď zaznieva: „Quantum potes, tantum aude, quia maior omni laude, nec laudare sufficis.“ („Koľko len môžeš, tak sa snaž, lebo je potreba väčšej chvály, než na akú stačíš.“ Z hymnu Lauda Sion Salvatorem od sv. T. Akvinského) A na tomto mieste sa začína básnictvo. A z veršov básnikov ako z Ábelových obiet stúpa láskavý biely dym.
