alebo každodennými starosťami a ideovým chaosom, ktorý je v Rusku nemenej citeľný než všade inde na svete, o podobné exkurzie záujem nemajú. Pravoslávnych veriacich zas zaujímajú pútnické miesta, a nie pietny symbolický cintorín. Niekoľko mesiacov sa nedokázal zozbierať potrebný počet záujemcov o exkurziu „Ruská Golgota“ spojenú s výkladom o petrohradských mučeníkoch komunizmu. Do Levašova som sa teda napokon vybrala súkromne spolu s ruskými katolíckymi priateľmi.
Levašovský memoriálny cintorín alebo „Levašovskaja pustoš“ sa nachádza na samom okraji Petrohradu. Za komunizmu bol vyše šesťhektárový priestor obohnaný vysokým zeleným plotom, nik presne nevedel, čo sa za ním nachádza, no podľa svedkov sa šírila z miesta negatívna energia. V skutočnosti sa za plotom nachádzal cintorín, resp. miesto masových popráv desiatok tisíc obyvateľov severozápadnej oblasti. Je tu „pochovaných“ približne 45 000 obetí zastrelených NKVD v rokoch 1937-1953. A nielen z toho obdobia. Kto kde leží, je neznáme. Zostal po nich azda len prach, podobný na to, čo zostalo z veľkého ruského básnika Nikolaja Gumiľova, zastreleného taktiež v týchto končinách. Strelný prach a ľudský prach. Kam sa len pohneš, všade sú hroby, všade niekoho zastrelili. Zdá sa ti, že kráčaš po chodníčku či po tráve, no v skutočnosti kráčaš po zemi bolesti, smrteľnej úzkosti a hrôzy.
Pojmy ako „obeta“, „zlo“ či „komunizmus“ tu naberajú konkrétny rozmer. Ak niekto skutočne zomrel za svoju vieru v Krista, tu je to citeľné a hmatateľné, miesta pripomínajú mŕtvych kňazov pravoslávneho či katolíckeho vierovyznania. Režimu sa však nikto nezavďačil ani konfesiou. Ležia tu popravení petrohradskí rabíni, ležia tu adventisti siedmeho dňa, ležia tu Karelovia, Fíni, Ukrajinci, Litovci, Nemci, Nóri, Taliani, Bielorusi, Lotyši, Poliaci, Židia, Aziati. Ležia tu bohatí i biedni, ľudia bez pozície, aj dôstojníci či generáli cárskej armády. Ale kto tie tisíce vymenuje a poráta? A tak len niektorým ich pozostalí pripevnili na stromy pamätnú tabuľku, zavesili kdesi na rameno kríža či na konárik stromu ruženec či stužku, prípadne im zástupcovia daných štátov postavili pomník. Ale zástupcovia akého štátu postavia pomník umučeným tisíckam Rusov? Akého štátu, keď sa ten dnešný k Sovietskemu zväzu hlási. Ako hovorí jeden nápis na pomníku: „Bojovali ste za Rusko. Zabíjali vás spolu s ním.“
V Petrohrade a okolí bolo v rokoch 1917-1953 zastrelených asi 70 000 ľudí, popravy sa konali na viacerých miestach (napr. Petropavlovská pevnosť, Rževský poligón či ďalšie cintoríny), najviac ľudí však skončilo svoju pozemskú púť práve v Levašove. Strana tu dala príkaz na splnenie plánu popravy 4 000 ľudí v období od augusta do decembra roku 1937. Režim už našiel dôvod na trest smrti. O popravách a zmiznutých ľuďoch sa muselo mlčať. Mlčanie sa prerušilo až roku 1989, keď sa začali na základe rôznych iniciatív zverejňovať miesta lokalizácie masových hrobov. Levašovo sa postupne premieňalo na memoriálny objekt, roku 1993 tu boli odhalené a posvätené pamätníky ruským pravoslávnym a poľským katolíckym obetiam, roku 1996 postavili pred objektom sochu Moloch totalitarizmu za účasti primátora A. A. Sobčaka. Roku 2015 bol objekt zapísaný do zoznamu objektov regionálneho kultúrneho dedičstva regionálneho významu. Bolo vydané povolenie postaviť pamätnú kaplnku. Dnes vedľa nej stojí i neveľké múzeum.
Popráv bolo tak mnoho, že by sa termín „poprava“ dal poopraviť na genocídu. Ale túto genocídu neberie nikto do dôsledkov vážne. S akou trpkosťou sa človek díva na to, keď sa v Rusku odhaľujú ďalšie pomníky s vyobrazením Lenina či Stalina, alebo vrcholní štátni predstavitelia chvália idey komunizmu.
A tak zostáva brať život zodpovednejšie a vážnejšie, keď sa človek díva aspoň na pomyslený prach tých, ktorí prišli o život pod gilotínou mučenia a revolverov. Koľko skutočnej oddanej viery v Ježiša sa prejavilo na týchto miestach. Koľko smrteľnej úzkosti, koľko zla a koľko bolesti, ktorá sa ani nepomestí do šiestich písmen slova bolesť. A zatiaľ sa vo vysvietených mestách ľudia náhlia za márnosťou márností, za chlebom a hrami. „Sujeta sujet“ – ako by zaznelo v Levašove ruských ústach.
