Erik Kriššák
Ukrajina dospieva
Malá pocitovka o ohrození, čo sa na nás rúti. A o susedských vzťahoch. Po čase opäť s autorským komentárom.
Fanúšik komiksov, literatúry a hudby. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Texty, Básnické grify v praxi, Próza, Pre deti, Súkromné, O hudbe, Iné, Komiks, Jazerní básnici a iné preklady

Malá pocitovka o ohrození, čo sa na nás rúti. A o susedských vzťahoch. Po čase opäť s autorským komentárom.

Nie, nejde o hanblivú fóbiu obrábačov voľných akrov pôdy. Výraz akrostich označuje jeden z obľúbených spôsobov, akým sa do slov básne vkladajú písmená dávajúce dovedna iný, ďalší, nový význam.

Kedysi, keď som chodil do základnej školy, bola takzvaná teória literatúry súca akurát na to, aby ju človek odrapkal a dostal dobrú známku (alebo neodrapkal a bolo). Na strednej škole slúžila ako časť otravných faktov, ktoré treba k maturite (aj to si nie som istý, či na všetkých učilištiach). V dnešnej dobe sa radšej ani nesnažím zisťovať, či sa vôbec ešte vyučuje („učí“ som nepoužil schválne). Keď tak čítavam poetické blogy, mám o tom svoje pochyby. Ale aj v poézii takpovediac serióznej, sa niektoré javy postupne vytrácajú (ukazujem prstom na rýmy) a jedným z cudzích slov, na ktoré si dnes málokto spomenie a ešte menej ľudí z hlavy vyfabuluje jeho správny význam, je anticky znejúce čudo epifora.

Tri dni plné zážitkov, píšem na papier verš za veršom a nedáva to ani zmysel, ani hranie formy sa nedostavuje a vôbec, koľko slov sa stratí, kým sa zrodí báseň?

Voľakedy som sľúbil, že v krátkosti pripomeniem nejakú tú ženskú poéziu, ale aby to nebolo predvídavo gýčové, romantické a precukrované, povyberal som hrozienka, keď už nie hnevu, tak aspoň expresívneho a clivého razenia. O poézii sa píše tak málo, ako málo jej v dnešných časoch vzniká a počet jej čitateľov dávno podliezol (pod)priemerné IQ prezidentskej rezidencie, čo, uznáte, si nezaslúži žiadna umelecká forma. A preto hor' sa do pripomínania toho, čo mi je milé - žien, ehm, ich básnenia.

Pokus o jambickú tercínu s bonusom - papierový proces tvorby v praxi. Alebo - ako vzniká tretia strofa po štvrtej. Hádam nikoho neurazím, keď prehlásim, že to bola fuška...

Nedá mi, veľmi ma potešila (i pobavila) unikátna séria štúdií o slovenskej literatúre (takzvané Literárnokritické hodnotenia), predovšetkým o poézii, ktorú zverejnilo na svojich stránkach Literárne informačné centrum. Od roku 2002 po rok 2010 by sa podľa týchto textov mohlo zdať, že slovenské básnické črevo je nielen slepé, ale aj zapálené a vlastne ho už aj vyoperovali. Univerzálny vedecký názov tohto nášho úpadku sa nazýva nulová poézia. Básnici sa v našich končinách môžu tešiť hneď z dvoch skutočností, buď sú nuly alebo píšu s nulovou estetickou, literárnou, či nebodaj kultúrnou hodnotou, čo z nich vlastne robí svetový unikát bodu mrazu.

Som späť so svojim edukačným okienkom, ktoré dnes pravdepodobne nikomu nič nepovie. Keď sa povie madrigal, tak sa začnú diať veci.

Na webe sú dnes stovky, ba tisíce portálov, ktoré umožňujú každému človeku publikovať čokoľvek. Internet zmenil myslenie i nároky ľudí, čo kedysi podliehalo snahe o rozvíjanie talentu, vedomostí i zručností, dnes zaváňa stratou súdnosti, respektíve si rovnako (ne)obdarení myslia, že množstvo nekvality je vlastne cieľom a vrcholom snaženia. A básne tento jav, logicky, neobchádza. Rád by som predstavil niekoľko nežijúcich básnikov, ktorí nám dokážu, že na vine nemusia byť iba moderné spôsoby komunikácie a šírenia informácií. Nie, otázky kvality umenia sú staré ako ľudstvo samo a aj básnici v časoch vysokej negramotnosti nešetrili kritikou, pri ktorej bledne závisťou nejeden vulgárny diskutér.

Po dlhšom čase ponúkam opäť malý pohľad do mojej tvorivej kuchyne, ale pozor, nejde o gurmánsky zážitok! Našťastie nie som hypermarket a neviem polotovary a myšlienky po záručnej dobe predávať vo veľkom.

Aktuálna náladovka zaodená do pokusu o ritornel. Čože to je? Nuž, gúglujte, nech viete, čo je to polverš a ako by mali vyzerať trojveršia v schémach aba-cdc..., aab-ccd... a pod.

Dnes nepôjdeme z tanca do tanca, zvoní umieračik. Kam sa asi podeli naše detské sny?

Navzdory tomu, že osveta vo veciach poetických je dlhodobo vnímaná ako niečo odporné, si dnes neodpustím malú úvahu nad postavením gramatického rýmu (áno, to je ten, ktorý tak radi používajú autori, ktorí inak o gramatike nemajú šajn) v poézii vyznačujúcej sa mrzkým viazaným veršom. Chápem, že básnikov vie iba jedna otázka naštvať viac ako táto: „Čo (a prečo) si chcel povedať,“ a síce: „Ako si to naškriabal?“ Aj tak si však neodpustím mudrovanie o tom, že poznanie jazyka a suchopárnej „teórie“ prispieva k poznaniu a zušľachťovaniu budovania estetických hodnôt, ktoré sa inak pochovajú pod nánosom autorovej nevôle učiť sa. A poézia by mala vzdelávať, otvárať nové obzory, či dokonca rozvíjať myslenie i predstavivosť, nie iba opakovať slovné cvičenia z tretej triedy základnej školy.

Po čase zasa niečo o nápadoch, myšlienkach a nepoužitých témach, nečakajte žiadnu zmysluplnú poéziu (na to ste už snáď zvyknutí).

Rispet (rispetti) je v podstate lyrický útvar, pôvodne využívaný v talianskej ľúbostnej poézii. Je tvorený tromi strofami, prvá má striedavý rým a štyri verše, zvyšné dve majú združený rým a po dva verše (spolu je to osem veršov v písmenkovej schéme abab cc dd). Jeho výhodou je neobmedzená tematika, krátkosť a voľnosť metra (hoci „tradične“ by malo byť jedenásťslabičné a jambické). Mne tradície veľmi nejdú, takže zachovám tému ľúbostného odlúčenia, ale inak sa dá spievať do blues (pri jeho skladaní mi hral album Street corner talking od Savoy Brown z roku 1971, chytil ma hlavne refrén skladby All I can do).

Po čase sa vraciam k svojim tvorivo zachyteným netvorivým pochodom. Alebo – ako sa z veľa slov tvorí menej slov a ešte menej slov, až napokon ostane staré známe klišé, kde sa miesi botanika s fyzikou a počasím.

Každý poeta, čo má ambíciu stať sa pokračovateľom antickej veľkosti, prípadne má latinský syndróm učenectva, sa s desivou nočnou mórou už stretol. My, čo trpíme dostatkom pocitu menejcennosti, o nej veľa netušíme, bojíme sa zasa iných ďasov.

Rozhodol som sa pridať pár subjektívnych slov k tvorbe voľnoveršových útvarov, ktoré pod zámienkou častého stláčania klávesy enter vydávam za básne.