Fanúšik komiksov, literatúry a hudby. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Texty, Básnické grify v praxi, Próza, Pre deti, Súkromné, O hudbe, Iné, Komiks, Jazerní básnici a iné preklady
Krst poetickej knižôčky Jeseň s kľúčom od raja od dvojice Blanka Poliaková a Goran Lenčo som nenavštívil s úmyslom zadarmo sa občerstviť a nazbierať papier na podpal, takže mi dovoľte aspoň sa podeliť o dojmy z darovaného.
Básnické zbierky, na ktoré upozorňujem, si starostlivo vyberám. Ako knižku Kam z kanapy od Benjamína Škreka.
Písať rozsiahle traktáty o zbierkach básní sa míňa účinkom. Koho zaujíma, či je tam taký alebo onaký časomerný verš a pod.? Preto to skúsim troška inak.
Na pulty kníhkupectiev sa v týchto dňoch nenápadne votrela básnická zbierka Fragmety od Dany Janebovej.
Zaregistrovali ste, že vychádzajú hneď dve básnické zbierky od ľudí, čo sa v poetickej sekcii „Smečka“ pohybujú roky rokúce? Martin Chudík je prvým z vyvolených.
Názov najnovšej zbierky poézie, pod ktorou je podpísaný Ján Nagajda, znie pichľavo, ale aj hedonisticky vábne.
Hry na hrdinov sa k nám postupne dostávali po nežnej revolúcii, pričom mojej generácii, ktorá si užívala pubertu v 90. rokoch, je vlastné Dračí doupě od Altaru. O dve dekády neskôr je podobných produktov na trhu nadostač.
Neviem, ako vy, ale ja vždy rád spoznám niečo nové. Obzvlášť v poézii. Počiatkom tohto roka vyšla ďalšia kniha z edície Lyrika 20. storočia od Slovartu s názvom – Poetismus.
Bol som sa so ženou pozrieť na básnické čítanie neformálneho spolku mladých ľudí s priliehavým (a klamlivým názvom) BRAK. Stálo to za to?
Poézia je mŕtva. Aspoň z predajného hľadiska.
Poézia býva často označovaná za vznešenú formu literárnej činnosti, ba dokonca by ste v iných podobách písomného prejavu len ťažko hľadali majstrovskejšie narábanie so slovom než u nej.
Antológia viac-menej detektívnych poviedok Temná strana Švédska ponúka pohľad predovšetkým na súčasný literárny trend ťažiaci z popularity severskej krimi produkcie, čo sa rúti svetom ako konšpiračné teórie internetom.
Poľský spisovateľ Andrzej Sapkowski patrí k najlepším autorom fantasy. Právom. Jeho poviedkový cyklus o Zaklínačovi Geraltovi z Rivie, mutantovi, ktorý za peniaze likviduje rôzne rozprávkové príšery a sem-tam i nerozprávkové ľudské beštie, korunoval ambiciózny päťdielny román a padla. Už nikdy viac, všetko bolo povedané, napísané! Žiaľ, Sapkowski sa následne vrhal na kadečo, historickú trilógiu o Reinmarovi vynikajúco začal, slušne rozohral a totálne pochoval bezradným tretím dielom. Podobne jeho poviedky mimo sfér zaklínačovho sveta nemali tú správnu iskru, o nechytľavom románe Zmija nevraviac. A tu zrazu bác ho!
Aj dnes ešte existujú knihy, ktoré sa vymykajú masovej produkcii, a predsa by sa rady otŕčali na prvých miestach predajných rebríčkov. Jednou z nich je román Pod nebesami kanadského spisovateľa Guya Gavriela Kaya. Knihu vydalo čes
Pravdepodobne neexistuje jedinečnejšie poetické dielo, ako Spevy Maldororove. I keď ho dnes, okrem literárnych teoretikov, pozná málokto a číta prakticky nikto. Paradoxne, o jeho existencii som sa dozvedel vďaka strednej škole. Na knihovníckej sme svojho času mali taký predmet – Svetová literatúra. Učili sme sa z nejakých rovnomenných starých českých učebníc a v rámci romantizmu 19. storočia tam bezostyšne trónila kapitola „Satanizmus“. Hoci to na tínedžera pôsobilo šokujúco (i príťažlivo), asi by mi z toho moc v pamäti neostalo, nebyť povinnosti spracovať referát o akomsi Lautréamontovi. Všetky knižnice v Bratislave sa pýšili starým vydaním kdesi po prvej svetovej vojne, prípadne tým zo 60. rokov, ale reálne dielo žilo iba v katalógoch, nikde ho nevedeli dostať zo skladov, predpokladám, že si ho pobúrení alebo nadšení knihovníci dávno privlastnili do domácich zbierok.
Kto by nepoznal Mauglího alebo Knihu džunglí, však?
Alfred Hitchcock je pravdepodobne známy každému obyvateľovi takzvaného civilizovaného sveta. Áno, to je ten, čo na filmové plátna priniesol horor takého formátu, že sa dostal nielen do kín a do učebníc, ale i do kníh o troch pátračoch. Alfred je pravdepodobne aj vášnivým čitateľom brakovej literatúry, čo je sympatické, nakoľko sa k nej radia všetky tie skvelé knihy plné krvi, násilia, strachu, dobrodružstva a explicitnej, hm, romantiky. Preto nečudo, že v roku 1967 uzrelo svetlo sveta dielo Alfred Hitchcock Presents: Stories That Scared Even Me vydané "newyorkským" nakladateľstvom Random House. A, čuduj sa svete, v roku 1970 vyšlo v slovenskom preklade pod hrôzostrašným názvom Strašidlá najstrašnejšie. Že táto antológia hororových príbehov stojí za to, dokazujú napríklad aj nasledujúce riadky:
Vydavateľstvo Skalná ruža nám minulý rok pripravilo jednu básnickú chuťovku. Nesie názov Mávnutie krídel - 42 slovenských haiku (ISBN 978-80-970014-2-1) a z každej jej stránky na čitateľa dýcha skutočnosť, že bola vydaná sama sebe pre radosť. Na tejto knižke je netypické všetko. Formát je neuchopiteľný, nepestré farby podtŕhajú machule, ktoré majú honosné pomenovanie - výtvarný sprievod. Na svedomí ho má Ján Kudlička a paradoxne sa k textom hodí. Ale aby bolo jasné, toto nie je recenzia, skôr sa snažím prezentovať pocity, ktoré na mňa z tejto publikácie dýchajú.
Postarší semiotik, filozof, dosť možno i historik Umberto Eco fušuje rád aj do literatúry. Navyše, fandí komiksom, čím mi je ešte viac sympatickejší. Pravda, podozrievam ho z toho, že je pravý intelektuál, a teda persóna, na ktorú sa dnes hľadí s podozrením (vlastne to platí v každej dobe). Venuje sa pochybnému zaháľaniu, mysleniu, špekulovaniu, kompilovaniu a čmáraniu, čiže všetkému, čo mi je blízke a raz by som chcel byť ako on (nemyslím bradatý). Zatiaľ sa na to občas v záchvatoch pominutí sebaúcty aspoň hrám. Keďže som práve dočítal jeho posledný román Pražský cintorín, nedá mi nepodeliť sa o pár postrehov.
V rámci takého malého uvažovania nad etapami vo vývoji básnika, či tvorby som sa odvážil poodhaliť rôzne štádia svojho mrzačenia jazyka. Vopred varujem prípadného čitateľa, že príspevok obsahuje niekoľko naozaj hrôzostrašných literárnych nepodarkov a myšlienok na úrovni gibona po obojstrannej lobotómii (toto prirovnanie som nevymyslel, ale hodí sa).
