Filip Jánoš
Najväčší adrenalín
Venujem sa adrenalínovým športom. Neviem, kto a prečo to tak nazval, ale pravdepodobne to znie cool. Vo mne však najväčší adrenalín vyvoláva niečo úplne iné - motocyklisti na lesných chodníkoch.
Ľahké kroky, už cítia beh, v našich stopách sa roztápa sneh, už nič viac nepadá. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, outdoor, on the road, Súkromné, ...len tak...
Venujem sa adrenalínovým športom. Neviem, kto a prečo to tak nazval, ale pravdepodobne to znie cool. Vo mne však najväčší adrenalín vyvoláva niečo úplne iné - motocyklisti na lesných chodníkoch.
Celý minulý týždeň som riešil závažnú dilemu. Piť či nepiť. To znamená ísť v piatok žúrovať na Bažanta alebo sa radšej v sobotu venovať sadomasochizmu s názvom Trnavská 100. Pre tých, ktorí nevedia, je to turistický pochod z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom. Non stop 100 kilometrov. Boj umienenej hlavy s unaveným telom.
Neznamená to, že som sám, ale jednoducho nemám priateľku, frajerku, partnerku alebo kohokoľvek, s kým by som tvoril pár. Nesťažujem sa, od 17 rokov sa presúvam zo vzťahu do vzťahu a pokiaľ si dobre pamätám, single som bol len raz a to asi pol roka a aj vtedy som netúžil po ničom inom ako po tom, aby som do niečoho takého ako vzťah vstúpil. No zúfalec.
Zopár myšlienok, ktoré mi prebehli v neurónoch dnešné nízkotlakové ráno. Usadený v prekúrenom autobuse, s popáleným lýtkom od radiátora, premýšľal som, čo mojim spolucestujúcim a šoférovi vadí na čerstvom vzduchu.
Včera som finančne vykrvácal. Zaplatil som dane a letenku. O tom prvom sa radšej nebavme, moj vztah k úradom a formalitám sa dá nazvať fóbiou. Cestovanie, ako iste viete, je predsalen téma zaujímavejšia, aj keď termín odletu je ešte ďaleko.
Vybehol som si na lyžiach na Ďumbier. V sobotu som nevidel takmer nič, len trápiacich sa skialpinistov, ktorí sa snažili vo vetre a hmle zdolať najvyšší vrch Nízkych Tatier a potom ho zlyžovať v ťažkom snehu späť na chatu. To, čo sme videli v nedeľu asi nepotrebuje komentár. Nech sa páči, v hlavnej úlohe Matka príroda v zimnom kabáte.
More ligotavého snehu mi ticho šuchoce pod nohami. Vdychujem svieži ostrý vzduch, vychutnávam si výhľady na vzďaľujúce sa údolie Váhu, ktoré sa začína zahaľovať do jemného oparu. Pred sebou mám výšľap na chatu pod Chlebom, na chrbát mi hľadí majestátna Kopa. Myšlienky nechávam za sebou a teším sa z krásneho dňa a samoty.
V pravidelných, asi 5 mesačných intervaloch sa mi ozýva môj kamarát Mišo, napriek svojej úctihodnej postave prezývaný „Decko“. V týchto intervaloch sa rozhodne prestať piť, fajčiť a zaháľať a nastane krátke ale intenzívne obdobie športovania. Inak tomu nebolo ani teraz a ku svojmu obľúbenému trojboju - lezenie, skialp a beh, pridal tentokrát aj posilovňu. A nahovoril na to aj mňa, človeka s postavou Osviečimského kulturistu.
S hrôzou som zistil, že som mesiace (presnejšie 2) nič nenapísal. Nič som nenamaľoval a aj foťák som držal v ruke iba keď som z neho zmetal prach. Chýba mi to vnútorné napätie, nepokoj a pretlak, ktoré ma nútia do tvorby? Alebo som len lenivý a vyhováram sa? Alebo neviem, čo chcem a plytvám energiou na veci nepodstatné? A tak som sa včera na masážnom stole pod jemnými prstami ešte jemnejšej Lienky rozhodol, že budem znova písať.
Všetkých, ktorých zaujíma fotografia a cestovanie, pozývam na dočasnú webovú stránku s mojimi fotkami z ciest, kroré som absolvoval za posledných 5 rokov. Adresa je filip.janos.szm.sk. Od februára bude bežať na doméne travelphoto.sk, ktorej registrácia práve prebieha.
Vybehli sme si s kamošom na víkend do Prahy. Len tak, zmeniť prostredie, zabudnúť, poprekladať balvany trápenia. Fotiek Orloja, Karlovho mosta či Hradčian ste už videli dosť. A tak pozývam na prehliadku turistickým panoptikom, ktoré sa potĺka po uliciah a námestiach tohto nádherného mesta... Pražákum těm je tu hej, ty nikam nezabloudej...
NIe, nechcem písať o penisoch ani vagínach a veciach s tým spojených. Black Holes and Revelations sa volá ostatný album skupiny Muse. Mal som to šťastie zažiť ich naživo 8. Decembra vo Viedni. S recenziou ich koncertu na blogu ma síce predbehol môj brat Adam, ale tento text nosím v hlave celý víkend, tak sa nenechám odradiť.
Niečo také som ešte nezažil, cítil som, ako je vzrušená každá bunka môjho tela, chtíč ovládal moje pohyby aj myslenie. Netúžil som po ničom inom, ako po divokom a bezuzdnom milovaní. Dostal som všetko. Vyčerpaný som si ľahol a začal som sa smiať. Zrazu som stuhol a prestrašený som sa spýtal: „Ľúbiš ma aj takéhoto?“.
Celkom náhodou a nečakane sa mi podarilo vypadnúť do Slovinska. Okrem primárneho dôvodu, ktorým bolo športové lezenie, venoval som sa záchrane raneného, červenému vínu, glutamanu sodnému a výdatnému spánku. Takto nejako vyzerá lezecký výjazd.
Nech sa páči, sľubované fotografie z Bangkoku. Tentokrát som prekonal svoju vrodenú lenivosť a napísal aj zopár komentárov.
Pred príchodom do hlavného mesta Kambodžského kráľovstva, som netušil, čo mám čakať. Pri predstave 30-ročnej občianskej vojny, ktorá sa definitívne skončila len nedávno, mi behali zimomriavky po chrbte. Čakal som, že s jej stopami sa stretnem na každom kroku, netušil som, ako poznamenala miestnych obyvateľov.
Nedávno som si jedno čakanie na stretnutie spríjemnil fotografovaním v Starom meste. Fotoaparát bol neustále v pohotovosti približne hodinu, počas ktorej sa mi podarilo vyfotiť jeden film. Fotiť ľudí u nás je trocha náročnejšie ako v Ázii, ale aj napriek tomu som prežil tento malý fotopríbeh bez újmy na zdraví. Nech sa páči, miniprehliadka sa začína.
Letiská su pre mňa vstupnou bránou do cestovateľských dobrodružstiev. Križovatky civilizácií a ľudských osudov. Každý národ či rasa vdýchne inak sterilným miestam nádych exotiky a tajomna. Pozerám sa na mužov v dlhých bielych košeliach, ženy v pestrofarebnom sárí či na množstvo detí poskakujúcich okolo a premýšľam odkiaľ sú, kam idú, aké sú ich osudy.
Bangkok je síce zaujímavé mesto, ale pri prechádzke po uličkách v okolí Khao San som začal mať pocit, že musím preč. Chcel som újsť pred turistami a všetkými, ktorí z nich žijú. Chcel som zažiť pravú necivilizovanú Áziu. A hlavne srdce mi hovorilo: choď za ňou čo najskôr Aj napriek tomu, že som vôbec netušil, ako to všetko dopadne...
Vychádzam z klimatizovanej letištnej haly. Ovalí ma dusné horko a reflexívne robím krok späť. Nie, konečne som v Bangkoku, v meste, o ktorom som veľa čítal a sníval. Určite sa aklimatizujem, veď aj tu žijú ľudia. O chvíľu prichádza autobus, ako inak, klimatizovaný a tak mám možnosť sa znova poriadne nadýchnuť a spracovávať prvé pohľady na hlavné mesto Thajského kráľovstva.