Ľahké kroky, už cítia beh, v našich stopách sa roztápa sneh, už nič viac nepadá. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, outdoor, on the road, Súkromné, ...len tak...
Jedna z najväčších a najúspešnejších kapiel v Spojených štátoch. Niekoľko mesiacov dopredu vypredávajú obrovské štadióny, predávajú milióny nosičov. Zoskupenie okolo nenápadného chlapíka s gitarou a neuveriteľným hlasom svojou hudbou, čerpajúcou s najlepšej americkej tradície blues, country, soulu, folku a rocku, už dlhé roky hladí a fúka moje rany. Keď v mojich ušiach rezonuje saxofónové sólo v „Ants marching“, hovorím si – pre toto sa oplatí žiť.
Keby to tak môj zamestnávateľ vedel. Síce ma veľkoryso pustil na mesačnú dovolenku, no netuší, že duchom som minímálne týždeň pred odletom na ceste. A este dlhšie na nej budem, keď sa vrátim. Doteraz som si to až tak neuvedomoval, ale 7 dní pred cestou to na človeka príde.
Keď čítam na blogu články o politike, najmä pri sledovaní diskusíí levitujem 10 centimetrov nad stoličkou. Vyjadrovať sa k nim mi ale pripadá zbytočné a preto som sa prvý a posledný krát rozhodol napísať niečo na túto tému. Ako môj príspevok do diskusie, zhrnutý do pár viet.
Kalu Ram má okolo 30 rokov a neuveriteľne hlboký pohľad, ktorý ma hypnotizoval celú cestu z Jaipuru do Pushkaru. Keď ma pozval na čaj, hneď som premyšľal, ako uniknúť z pasce ďalšiemu indickému obchodníkovi. Mýlil som sa, Z Kalu Rama sa vykľul príjemný a múdry človek, ktorý mi ukázal miesto, ktoré miluje a život obyčajnej rodiny v suchom a vyprahnutom Rajastane.
Včera som si povedal, že počúvam dookola to isté a mal by som si aktualizovať „diskotéku“. Nečakajte žiadne horúce novinky a ani nejaký underground. Postupom veku sa môj vkus čoraz viac približuje mainstreamu. Občas sa v mojich ušiach síce ozýva nejaká metalová perla, ale Death ani Canibal Corpse to nie sú. Tu je zoznam a zopár mojich pohľadov na hudbu.
Každý má sny. Himaláje boli mojim snom, odkedy som vedel, že existujú. Miesto pre tvrdých chlapov, sneh, ľad a smrť na každom kroku. Netušil som, že aj takéto vzdialené sny sa plnia, a nielen tvrdým chlapom.
Pamätám si na ten pocit, keď ma pred šiestimi rokmi prvý krát ovanul ten horúci a suchý vzduch. Stále som nedokázal uveriť, že som tam - na prahu Himalájí, na dosah osemtisícoviek. Nevedel som, čo mám čakať, ale od prvých sekúnd mi moje srdce hovorilo, že sem patrím. Úplne iný svet sa mi nezdal cudzí. Všetkými zmyslami som vnímal nové zvuky, farby a vône, ktoré neúprosne zapĺňali okolitý priestor. Hlavné mesto Nepálu ale nie je láskou na prvý pohľad. Po prvom dni som mal pocit, že som presýtený a že si potrebujem oddýchnuť. Život sa na mňa valil príliš dôrazne, nedal mi šancu nadýchnuť sa a spracovať to množstvo informácií. S radosťou som ušiel do hôr. Odvtedy som strávil v meste a jeho okolí takmer mesiac. Počas niekoľkých návštev som sa snažil preniknúť mestu pod kožu. Snažil som sa hlbšie nazreť do duše tohto živého organizmu. Našiel som množstvo utrpenia, zápachu a špiny, z ktorých sa drala neuveriteľná túžba po živote. Pocity a ešte raz pocity. A city. Súcit.
Kto sa ma pred časom spýtal, kam idem na Veľkú noc, klepal si pri mojej odpovedi na čelo. Uznávam, že lyžovanie v Rumunsku nie je práve bežná činnosť, ale po predchádzajúcich skúsenostiach som vedel, že ma čakajú ľudoprázdne hory, milí ľudia a adrenalínové zážitky. Ako aj minulý rok, vybrali sme sa do národného parku Retezat, ktorý sa nachádza na juhozápade krajiny a tvorí koniec (alebo začiatok?) karpatského oblúka.
Nedeľné popoludnie. Vlhko a zima po krásnych dňoch plných slnka. Zima v duši. Žiadne dotyky, s láskou, so skalou. Smutné myšlienky. Prázdno. Je čas na malú arterapiu.
Naskytla sa mi možnosť vypadnúť do Rakúska. Na výbornej stránke bergsteigen.at som našiel malú oblasť pri mestečku Bad Fischau. Podľa popisu nás čakali krásne pohyby v zaujímavo štrukturovanej skale a bezpečné vzdialenosti medzi borhákmi - lezenie u našich susedov ma ešte nesklamalo. Zaujala ma však jedna informácia - oblasť je vhodná pre rodiny s deťmi. Bol som veľmi zvedavý, ako to bude vyzerať v praxi.
Veľakrát so sa stretol s názorom, že cestovanie je síce krásne, ale kým človek uvidí napríklad Taj Mahal, musí absolvovať nekonečné hodiny v dopravných prostriedkoch. Predstava ztuhnutého tela, čumenia na okolité polia alebo otravných cestujúcich občas odradí cestovaniachtivých jedincov od zámeru opustiť svoje teplé miestečko a vydať sa do neznáma. No predpokladám, že každý, kto zažil legendárny indický second class sleeper uzná, že aj hodiny vo vlaku môžu byť vzrušujúce a zaujímavé.
Sedím pred kláštorom pri stúpe Swayambu a vychutnávam si ostrý ranný vzduch. V ušiach mi rezonujú mantry a hrkotanie modlitebných mlynčekov, do nosa udiera vôňa vonných tyčiniek a maslových sviečok. Tisícky modlitebných vlajok sa trepocú v mliečnom vzduchu. Okolo mňa prechádza rozospatá opica a vychrdnutý pes. Spolu s budhovými očami pozerám na Káthmandú, vynárajúce sa z jemného oparu. V meste ešte nestihli postaviť výškové budovy a tak mám pocit, že som sa ocitol v inom storočí. Dokonca aj obchodíky so suvenírmi čakajú na prvých turistov a tak je zážitok autentickejší, ako inokedy. Z rozjímania ma vyruší hlas sympatickej blondínky. Svoje modré oči upiera do budhových a pýta sa ma, či neviem, aká stará je stúpa.
Ten rok bol celý akýsi nevydarený, miesto dobrodružného výletu na vlastnú päsť som strávil dovolenku v Chorvátsku, začal som pracovať v istej reklamnej agentúre a aj napriek tomu, že som o tom vždy sníval, práca ma vôbec nebavila. Cítil som, že s tým musím niečo urobiť. Pomohla mi náhoda - jedno sobotné ráno som otočil noviny na zadnú stranu (ako každý normálny človek, čítam noviny od zadu, teda od športu) a do očí mi udrel inzerát o akcii ku dňu študentov. Letenka do New Delhi 14000 Sk. Stačilo mať EURO26 a tých pár tisíc.
Rádio skoro nepočúvam, televízii sa okrem dokumentov a športových prenosov vyhýbam. Ale aj napriek tomu mám pocit, že na mňa zo všetkých strán útočí. Počujem ju ráno, keďže šofér počúva najobľúbenejšie rádio na Slovensku, ktorému hovorím telenovelové. Počujem ju na obede v reštaurácii, počas tréningu v bouldrovke. Začína sa nasamplovaným motívom zo starodávnej abbáckej hymny homosexuálov – Gimmi gimmi. Tlačí sa mi do hlavy nástojčivejšie, ako reklamy mobilných operátorov.
Sú rôzne závislosti. Našťasie som sa vyhol tým najbežnejším, ako sú cigarety, alkohol, drogy, nakupovanie, aj keď ľahké dotyky s nimi nepopieram. Ak nerátam závislosť na jednej pehavej osobe opačného pohlavia, myslím, že mojou jedinou skutočnou, je pohyb. Keď sa mi z pracovných alebo nebodaj zdravotných dôvodov nedarí behať, bicyklovať, lyžovať alebo liezť, cítim, že telo aj duša niečo postrádajú. Mama mi hovorí, že moje prvé kroky boli skôr behom, ako chôdzou. Zoskočil som jej z kolien a bežal. Aj teraz sa často pristihnem, ako bez príčiny zmením svoju „rýchlochôdzu“ na poklus alebo beh. Bežím do obchodu, bežím po schodoch do práce alebo ráno na autobus (aj keď to je skôr z donútenia).
Vo vyprahnutej krajine na rozhraní Dolného a Horného Mustangu leží ako zelený smaragd opevnená osada Kagbeni. Rieka Kalí Gandáki oddeľuje najhlbším údolím sveta Annapurnu a Daulágiri, ktoré si už milióny rokov posielajú vzdušné bozky. Jej dno, okolité vrchy aj neďaleký Tibet boli pred 60 miliónmi rokov morským dnom. Nad riekou sa týči 300 rokov starý budhistický kláštor s červenými stenami. Z jeho strechy vidno severnú stenu Nilgiri a červené pieskovcové bralá s meditačnými jaskyňami. V nich trávia mnísi 3 roky, 3 mesiace, 3 týždne a 3 dni bez akéhokoľvek kontaktu s vonkajším svetom.
Nemyslím to klasické do práce a späť, stereotyp bežného života. Chcem písať o cestovaní za neznámom. Dalajláma hovorí, že človek by mal aspoň raz do roka navštíviť miesto, na ktorom ešte nebol. Je to jeden z bodov jeho „návodu na šťastný život“. Spomeniem si na to, keď sadám do lietadla, ale aj keď prvý krát stúpam na kopec niekoľko kilometrov od domu. Prečo ho mám tak rád? Pomôžem si hlbokou otázkou z pesničky jednej nemenovanej kapely bratov z Košíc.: čím to je?
Vybehli sme si s priateľkou na Kolibu. Arktická zima pomaly strácala silu, slnko sa zubilo, do kopca fučalo zopár turistov. Pri bufetoch vládol ruch, príznačný pre krásny zimný deň, po ľadovej ceste sa šmýkala stará fiatka.
Príbeh ako z thrilleru - CIA na diaľku odhalila polohu Archy zmluvy
Marek Glodič bol ten najslušnejší človek akého som v živote stretol
Bohaté včelárske tradície Slovenska – od historických postupov po súčasné metódy odovzdávané z generácie na generáciu.
...alebo o Judei a Samárii, ako tomuto územiu niektorí hovoria, sa veľa rozpráva, ale oveľa menej naozaj vie.
Životný príbeh chalana, potomka slovenských prisťahovalcov do USA, ktorý napriek svojej chorobe šiel za svojím cieľom.
Spolu s "katastrálnym vírusom" skvelá kombinácia ako stráviť pracovný deň v nekonečnom cykle
Kradnú malí zlodeji aj organizované skupiny.
Kto ju platiť nechce, v žiadnej koalícii nebude.
V susedstve rušnej ulice chcú stavať byty.
Pravlk vyhynul pred viac ako 10-tisíc rokmi.
