Róbert Flamík
Očarujúca ľudskosť
Neviem, či sa z tej operácie vrátim... Slová jednej staršej pani, ktorá má naozaj dobré srdce. To bola jasná výzva. Zobral som jej prijímanie a šiel som za ňou, ale nie sám...
Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené
Neviem, či sa z tej operácie vrátim... Slová jednej staršej pani, ktorá má naozaj dobré srdce. To bola jasná výzva. Zobral som jej prijímanie a šiel som za ňou, ale nie sám...
Nečakaný zvonček. Vybehol som ešte v pyžame otvoriť. Stál tam mladý muž. Poznal som. Triasol sa. Vonku sneh. On predo dverami. Mohol by som sa ísť pomodliť do kostola?
Život je spleťou stretnutí, spoznávania sa, lúčenia sa, strácania... nachádzania... Nádeje i pádov. Hore i dole. O jednom stretnutí, o jednom mladom mužovi, ktorý ma veľa naučil je týchto pár riadkov...
Bolo to včera. Na ten štedrý deň. Boli sme tam a neboli sme sami. Išli sme s partiou mladých za starkými a chorými, za núdznymi a opustenými. Ako tí, čo sa išli učiť. Pár slov o tom...
Išli sme si zapáliť s jedným kamarátom na naše obľúbené miesto. Stáli sme tam takmer nad všetkým. Pokojní. Nič nechýbalo. Len traktorista tam robil svoje dielo a ovce v diaľke... Keď tu na ceste človek. Jeden muž ťažko kráčajúci do kopca. A o ňom je týchto pár slov.
Trocha nezvyčajné po takej dlhej dobe niečo písať. Ale si niektoré skutočnosti musia dozrieť. Jedna z nich sa mi vidí až príliš vhodná na to, aby som o nej niečo nenapísal. Zostala veľmi hlboko vo mne.
Bola to akútna situácia. Býva to spojené s hocičím, ale teraz to bola potreba pomoci jednému človeku. Najmä ľudskej opory, ale potom aj tej finančnej. Ako to tak býva, hľadali sme pomoc. A dostali sme viac než len peniaze.
Boli to vtedy veľmi zvláštne stopy. Každý jeden a pri každom som sa učil... Niekoľko skúseností z toho všetkého, čo som mohol zažiť ten jeden krásny deň... Tak, ak by ste mali chuť prejsť si kúsok tej cesty so mnou, tak vás veľmi rád pozývam.
Akí sme jeden voči druhému? Čo nás napĺňa aké postoje? Je v nich viacej tmy alebo sú tam aj plamienky svetla a života? Nuž, dakedy sa nám môže tej tmy javiť ako viac prítomnej. Predsa sa však dnes s vami túžim podeliť s postojmi dvoch mladých mužov, ktorí veria v nádej i dobro.
Dnes je prvého októbra. Pre väčšinu ľudí asi celkom bežný deň. Pre mňa celkom iný. Dnes by si mal šesťdesiat štyri rokov. Asi by som Ti zavolal, možno napísal, možno i zbehol domov. Ktovie. Už sa nič z toho nestane. Nanajvýš sa opäť po toľký raz zastavím na cintoríne, aby som sa za Teba pomodlil s nádejou, že raz sa stretneme Tam Hore.
Je tomu viac ako dva roky. Jeho smrti. Je tomu viac ako rok. Ich manželstvu. Je tomu necelý týždeň. Narodeniu ich dcérky... A stále tá istá rodina. Smrť a beznádej si tam pýtali svoje miesto, ale tam nevyhrali. Pár slov o nádeji. O viere v Boha. O viere v to, že láska je silnejšia ako smrť. Ich príbeh.
Nuž, tam Hore máte dnes asi oslavu Tvojich menín. Tu nižšie je asi pár ľuďom za Tebou stále smutno. Ja si na Teba tiež občas spomeniem. Na to, kým si bol a čo si ma naučil. Tak Ti dnes túžim napísať aspoň zopár slov Tam Domov...
Sú v živote človeka ľudia, ktorí sú nenápadní, ale v niečom neopakovateľne výnimoční. V tej svojej prostote, ktorá je taká čistá, že dáva tušiť nádherné srdce. Takou bola a verím, že ešte stále, ale inde a inak je aj jedna pani od nás. Nenápadná, ale neopakovateľne krásna. Pár slov o nej.
Už dávnejšie som sa chystal o Tebe napísať. Nuž, niekto hovorí, asi aj celkom múdro, že chváliť je lepšie až po smrti. Nechcel by som s tým však čakať tak dlho. Minimálne z dvoch dôvodov. Prvý je, že si sa mi stal v mnohom vzorom a inšpiráciou a ten druhý preto, lebo by som Ťa rád predstavil iným. Aj toto má svoje mínusy, ale ako starý idealista verím v tie plusové stránky. Tak pre Teba, milý priateľu.
On, jeho priateľka, jej mama, jeden môj spolubrat a ja. Slávili sme spoločne svätú omšu. Veľmi intenzívne sme sa modlili a mysleli práve na neho. Na ich drahého príbuzného... Syna, vnuka, kamaráta... Pár slov o láske človeka k človeku, ktorá dokáže dávať nádej i život.
Bol som na jednej svadbe. Ako v rozprávke. Janko a Marienka si povedali svoje áno na celý život. Stáli za nimi ich rodiny, priatelia i Božie požehnanie. Bolo to práve túto sobotu. Krásny moment, za ktorý veľmi ďakujem a verím v ich šťastie.
Dnes vieme ako má vyzerať krása. Vieme, ale dakedy nás prekvapí, že sa môžeme aj mýliť, že je tu niečo krajšie, skutočnejšie, pravdivejšie. Mohol som to zažiť pri jednej skupine dievčat. Tú ozajstnú krásu čistých sŕdc.
Tento blog by som chcel venovať dvom mladým mužom. Jeden je bajker, skejťák a kolobežkár a ďalší skvelý dídžej a muzikant. Túžim im týmto poďakovať za veľký kus dobra, ktorý vytvorili pre svojich kamarátov, rovesníkov, rodinky i mladších.
Nečakal som, že sa mi niečo takéto môže prihodiť. Naozaj. Bol to pre mňa šok... Okamih, ktorý sa do mňa zapísal s celou svojou intenzitou. Pár slov o tom, že Boh naozaj túži po šťastí každého z nás.
Dnes som ho pochovával. Stáli tam muži v uniformách, krásne dámy a smútiaca rodina. Plakali. Za mužom, ktorý tu ešte mal byť. Lenže jeho sviečka už dohorela. Pár slov o ňom z toho, ako som ho mohol poznať a pár slov o nádeji, ktorú verím, že má on i oni.