Róbert Flamík
Bola tak blízko pekla
Malé krehké nežné dievča. V jej očiach však veľká odvaha a odhodlanie. Asi tým, že bola tak blízko toho, aby tu nebola, asi tou celou bolesťou, ktorá ju nerozdrvila, hoci mohla...
Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené
Malé krehké nežné dievča. V jej očiach však veľká odvaha a odhodlanie. Asi tým, že bola tak blízko toho, aby tu nebola, asi tou celou bolesťou, ktorá ju nerozdrvila, hoci mohla...
Poznám ho už nejaký čas. Je to naozaj férový chlap, správny muž, skvelý manžel a vynikajúci otec so srdcom pre iných. Pár slov o tom, ako ma chytil za srdce jeho život.
Sú stretnutia, ktoré vo vás zostanú. O jednom z nich by som, chcel napísať aspoň zopár riadkov. Zanechalo vo mne peknú spomienku na jedného dobrého mladého muža.
Zvláštne stretnutia. Rozhovory. Každý iný a v každom príbehu kúsok zla a väčšia miera nádeje a dobra. Ak chcete, ponúkam vám podelenie sa z jedného stopu s jednou mojou vzácnou kamarátkou.
Bol som sobášiť. Nič nezvyčajné. Keby... Myslím si, že stále sme niekde na ceste pochopenia a prijímania tých rôznych osudov okolo nás v obdive, ale hlavne v nádeji.
Prečo dnes dávať nádej? Má to zmysel? Boli sme s partiou mladých z nášho sídliska vo väzení. Učiť sa a odovzdať niečo pekné, čo verím, že zostáva... Spoločne a vzájomne.
Dnes to bol pekný deň. Vnímal som v ňom malé či väčšie zázraky. Nádeje, ktorá preráža cez bahná smútku a túži v ľudskej duši zanechať aspoň trocha svetla, lásky, pokoja, života...
Toto sú tie momenty, kedy len počúvate a učíte sa... V pokore, v tichu, v radosti z toho, že tajomstvo života nie je o beznádeji a prehrách, ale o nádeji a rozhodnutiach, ktoré vás robia skutočne šťastnými.
Mal som zvláštny telefonát. Bolo to v jednom pube, kde sme boli spolu s mladými. Mnoho rozhovorov, ale o tom inokedy. Skôr by som chcel ďakovať Bohu, že ten chlapec, čo mi volal, ešte žije.
Ktovie aké by si mala oči, farbu vlasov, povahu? Ktovie... Verím, že si tam hore a že ako anjelik menom Hanka nad nami bdieš a strážiš nás. Verím v to.
Dnes som mal zážitok toho, ako je dobro príťažlivé, ako mení realitu všednosti na niečo výnimočné.
Mám nádej, ale vnímam i mnoho bolesti. V životoch tých, ktorí verím, si zaslúžia lásku, úctu, ale hlavne vzory a oporu z našej strany, aby sa sami mohli stávať oporou pre niekoho. Pár slov z jedného rozhovoru, kde sa miešala i bolesť i nádej.
Touto otázkou ma dnes zarazil jeden mladý muž od nás zo Šípku. Akurát som umýval riad po mladých, ktorí prišli ku nám na ping pong. Mladí... Nie kostolníci. Mladí. Takí ako mnohí...
Prečo toľko nenávisti? Teší niekoho, že môže druhému ubližovať? Teší ho, že môže vidieť jeho bolesť a smiať sa na nej. Ak áno, je to človek?
Nie. Toto je príliš kruté voči tým najzraniteľnejším. Nie. Toto nedokážem ignorovať. Nie. Voči tomu byť ľahostajný, považujem za popretie seba. Nie. Preto píšem. Preto, lebo osud našich drahých detí a mladých mi ni je ľahostajný a mám ich úprimne rád.
Bolo to opäť jedno z tých zvláštnejších stretnutí. Išiel som za mojimi kamarátmi do skateparku, kde debatili, popíjali víno a skrátka trávili čas spolu. Klasická partia a bol medzi nimi pre mňa niekto nový.
Mohli by sme sa ísť spolu s vami modliť? To bola jej otázka pri našich dverách. Pustil som ju i jej kamarátku dnu... Až vnútri som zistil, že to bol pre nich asi jeden z najsmutnejších dní ich života. O smútku, ale i o nádeji bude týchto pár slov.
Tento príbeh mi rozprával jeden vzácny muž. Je o človečine. O ľudskosti. O nádeji a hlavne o dobre, ktoré neodsudzuje, ale hľadá cesty, ako pomôcť.
Pred pár dňami som sa rozprával s jednou mojou kamarátkou, maminou. Hovorila mi o svojej sestre, o tom, ako ona dokázala opustiť svojho milenca a ako jej manžel opustil svoju milenku a znova sa rozhodli uveriť v to krásne puto medzi nimi..
Býva to tak. Nečakať nič a prijať všetko to, čo prichádza ako dar. Tak som to mal aj pri poslednom nie úplne obyčajnom stope. Pár slov o tom všetkom.