Som filmový režisér a zaujímam sa o všetko čo súvisí s umením a súčasným svetom. Po tom ako sa pre (údajný)nedostatok peňazí (pre kultúru) asi definitívne zrútil môj sen nakrútiť aspoň ešte jeden film (nakrútil som ich 7), vrátil som sa k písaniu poézie (vydal som dve zbierky). Na to netreba sponzora.Stačí metafora a papier. A je to tvorba, tak čo. Zoznam autorových rubrík: film, príbehy, Súkromné, Nezaradené
Táto otázka ma znepokojuje roky a často mi napadá aj teraz. Možno by ma štatistika návštevnosti usvedčila z omylu, ale nemyslím. Vidí sa mi, že láska k vlastnej kinematografii je bližšia Čechom ako Slovákom. Rád by som sa mýlil, ale nemýlim sa. Pokúsim sa osvetliť jednu z možných príčin. A ak nie osvetliť, tak aspoň o nej pouvažovať.
Šesťdesiate roky? Vtedy sa celý svet uvoľnil - v politike, umení, hudbe aj v myslení. Prišli Beatles, hippies so svojím make love, not war, Andy Warhol, sputnik, Gagarin, život sa zdal nádherný. Toto sú slová Ivana Popoviča, ktoré v plnom rozsahu zdieľam. Šesťdesiate roky sa rodili v lone rokov päťdesiatych o ktorých kríze, potláčaní pravdy a návratoch k schematizmu som už dosť napísal a nechcem sa opakovať. Iba pripomínam, že bez nich a úsialia o roztrhnutí sputnávajúcich reťazí v kruhu umelcov a intelektuálov, by šesťdesiate roky neboli, alebo lepšie: vyvíjali by sa inak, možno i krvavo ako v Maďarsku a jeho povstaní v r. 1956.
Mozgovým trustom filmu bola vždy dramaturgia. Bola to skupina vyškolených, kvalifikovaných ľudí ako býva v časopisoch redakčný kolektív. V dramaturgii sa sústreďovalo vyhľadávanie námetov, príprava filmových poviedok a posudzovanie (cizelovanie) filmových scenárov. Každý film mal svojho dramaturga, ktorý sa staral o napredovanie látky až do konečného odovzdania scenára režisérovi, ktorý dosť často spolupracoval s autorom už pri písaní scenára. Z povedaného vyplýva, že v časoch totalitných sa dozor sústreďoval na prácu dramaturgie, ktorá mala tiež zaručovať, že sa do výroby filmu nepustí “závadná” tematika, neželaný ideologický aspekt. Bola to taká “čistiareň”. Nie od počiatku. Kedysi – a pôvodne - bývala dramaturgia elitnou duchovnou vodkyňou umeleckého telesa (osvietenec G.E.Lessing /1729-1781/ a jeho Hamburská dramaturgia). Tú protivnú a nemilovanú funkciu “čistiarne” dramaturgii vnútili až časy komunistickej jednostrannej ideológie po februári 1948. Dramaturgia slovenského hraného filmu sídlila najprv na Mostovej, neskôr na Grösslingovej ulici (ul. Červenej armády), a ešte neskôr, keď sa - trochu navzdory pražskému Barrandovu -dobudovali filmové ateliéry na Kolibe, tak
Dôležité poznanie pre dnešok je, že po prevrate 1989 (v prospech kapitalizmu) sa myšlienky tohoto nikdy nerealizovaného kritického Vichtovho filmového scenára z roku 1957 a možno aj jeho príbeh o beznádejnom hľadaní bytu (pravdaže v iných kulisách), stávajú znova aktuálne! Že by 50 ročný cyklus? Príchod Tibora Vichtu a jeho scenár dal našim “reformným” snahám konkrétny tvar. V tom roku sa udialo však aj mnoho iných vecí. Bol to rok plný dramatických zmien a pozoruhodných udalostí.
Intelekt a imaginácia začali dobu elektrizovať. Iskrenie začalo byť viditeľné a aj viditeľne začalo znervózňovať mocných vládcov, ktorí boli presvedčení o vlastnej neomylnosti do takej miery, že ani nezbadali ako sa mýlia už aj v gramatike slovenčiny, nieto ešte vo vedení (od slova vedieť) ale i vo vedení (od slova viesť).
Môj život pozostáva už iba z minulosti, povedal mi raz môj múdry vážený priateľ Pavol Strauss. Nesúhlasil som. Kým človek žije, má budúcnosť i keď je zjavné, že bude krátka. Na to netreba myslieť, ale ani zabúdať. A práve pre nezabúdanie píšem svoje riadky o mojich postrehoch z pôsobenia v slovenskom filme, ktoré trvalo nepretržite 37 rokov a pokračuje v inej podobe a forme podnes. Vyhýbam sa dejinám, píšem ako som tie dejiny videl ja. Vivere est cogitare (žiť znamená myslieť) usúdil Cicero. Descartes to obrátil: cogito ergo sum (myslím, teda som). Ja myslím, že mali pravdu obaja. Škoda, preškoda, že latinu na školách zrušili. Vytratila sa tým z vedomia dvoch generácií veľká kultúra, ktorá spolu s gréckou formovala Európu. Možno sa k tomu (pri ďalšej reforme školstva) múdri pedagógovia vrátia. Ja sa vraciam k svojej téme. K dobe, ktorú postupne začal ovládať “démon nesúhlasu” – aby som parafrázoval slávnu stať Dominika Tatarku z tej doby, nazvanú Démon súhlasu.
Prestal som čítať horoskopy, lebo som zistil, že sa v nich kopírujú totožné predpovede. Okrem toho mi to pripomenulo historku, ktorá sa prihodila Milanovi Kunderovi, ktorý sa istý čas živil písaním horoskopov pre obrázkový časopis, kde pracovala jeho krásna priateľka. Tá sa však páčila aj šéfredaktorovi, ktorý sa narodil v znamení Lev. Kundera zo žiarlivosti na tohto rivala pre znamenie Lev vymýšľal negatívne predpovede, vystríhal Levov pred ľúbostnými avantúrami a celkove toto znamenie znevažoval dovtedy, kým sa to nezačalo priateľkinmu šéfovi pozdávať. Zistil kto píše horoskopy a Milan Kundera prišiel okamžite o túto výnosnú brúsku fantázie. Odvtedy viem, že dobrý horoskop je niekedy dielom dobrého znalca psychológie. Hoci – horoskop, ktorý mi vytvorila pani Jamnická v roku 1978, keď hrala v mojom filme Príbelská vzbura Janka Kráľa – sa takmer do písmena vyplnil a vypĺňa. Iná jasnovidka z Brna, ku ktorej ma zaviedol Martin Hollý, veštila presne naše rozdielne osudy – a platia tiež podnes. Takže – verím? Neverím? Ešte aj počet filmov mi vyveštila (ešte jeden by som mal podľa nej stihnúť a ja tomu vytrvale verím). Film, to je moja láska. Taká, že na film žiarlili moje manželky, nie
Slovenský film videný znútra (4.) Po Prahe nás v Bratislave nečakali ani fanfáry, ani slávobrána. Naopak, skôr akési rozčarovanie, bez zjavnej etiológie. Dlho som skúmal, v čom pramení ten pocit, ktorý dosť prudko zápasil s mojou intuíciou, ktorá ma presviedčala, že napokon “koniec dobrý, všetko dobré”. Mali sme ponuky nielen z Bratislavy, ale aj z Prahy. Bol tam už aj Jano Roháč, Bruno Šefranka, s ktorým som býval, aj iní, ale ja som v Prahe ostať nechcel, čosi mi navrávalo, že mám prísť domov. No “doma” ma ovial dusivý provinčný pach, ktorý som len ťažko premáhal. Ale tak to býva. Keď som priletel z Paríža do Prahy, po dvojhodinovom lete zacítil som tiež čosi ako provinčný van. Po Paríži bola Praha tmavá, akoby ponorená do smútku, akoby boli vypnuté svetlá. Tak po Prahe na mňa zapôsobila aj Bratislava. Premohol som to vôľou. Energiu som čerpal zo štúrovskej družiny, ktorú som mal preštudovanú. Aj ťažkú, preťažkú dobu, v ktorej žili. Koľko ich bolo? A v mene čoho obetovali svoje života i životy svojich rodín, v mene čoho odvrhli výhody, zreteľne prameniace z toho z ochoty zmeniť svoje meno z Čipku na Csipka? V mene čoho neodolal Petrovič Pet
Ja som vlastne nikdy nemal rád operu. Hudbu v nej áno, ale vadilo mi “herectvo” operných spevákov, predstierajúcich city položením dlane na hruď, v náručí s milovanou, no s pohľadom do orchestra na dirigenta. (Priveľa pre filmára!). V opere som vždy zatvoril oči a iba počúval. No boli aj neobyčajne pôsobivé výnimky: Suchoňova Krútňava (ešte s úžasnou predohrou neskôr odstránenou)ktorú som videl v Bratislava v r. 1949 ma priam oslnila. A keď som potom v Prahe videl aj Musorgského Borisa Godunova, zasiahlo ma to naplno. Natoľko, že keď v Bratislave Zväz skladateľov vypísal súťaž na námet na operné libreto, napísal som, poslal – a vyhral prvú cenu. Bolo to 1.500.- Kčs, čo pred menovou reformou (1953) a v porovnaní so štipendiom bol obrovský peniaz. Rozhodol som sa, že pozvem všetkých (6) spolužiakov do blízkej kaviarne Dubonnet, kde sme chodievali na kávu, a všetko tam minieme. Zakročil Miro Horňák a prikázal: “najprv si kúpiš oblek, lebo chodíš ako šupák – a čo ostane, to sa minie”. Tak sa aj stalo. Šatnárka Dubonnetu si ma pamätala ešte aj po rokoch a vítala ma milo: “Hele, pan Kocourek ze Slovenska!”. Chodieval som tam totiž s kocúrom a ona ho kŕmila. Kocúr tam smel voľne behať
Strach. Diabolská sila minulého režimu spočívala v tom, že vygenerovala v absolútnej väčšine obyvateľstva strach. Tým ho ovládla. Strach jedného človeka z druhého. Dokonca v rodinách. Neveríte? Jeden môj kolega dal vysťahovať z vily na Mudroňovej svojho svokra ktorého udal ako “triedneho nepriateľa” v smutnoslávnej “akcii B” a nasťahoval sa tam s ich dcérou (!). Morbídne, ale pravdivé. Revolučná komunistická strana sa zmocnila nielen vlády, ale prefíkanou propagandou aj myslí veľkej časti mládeže. Lichotila mládeži ako jedinej zložke spoločnosti, ktorá je vyvolená a povolaná zreformovať svet a vykynožiť staré prežitky. “Staré prežitky” boli často aj rodičia, ktorí sa niekedy celkom oprávnene báli aj vlastných detí. V takejto atmosfére, v takomto ťažkom duchovnom období sme začali svoje filmové učňovské roky v Prahe.
Všetko sa to začalo v jeden nádherný prázdninový deň, keď som na bicykli viezol tu už spomínanú Zdenu k rieke Morave, kde sme sa chodievali kúpať. Sedela na pánskom bicykli predomnou a voňala medom. Neviem ako sa to stalo, ale v istom okamihu sa jej noha zaplietla do kolesa (náhoda? či úmysel?) a spadli sme spolu do vysokej trávy, ktorá nás celkom ukryla pred svetom. Padli sme a dotkli sa telami. Slnko zľahka presvitalo cez steblá. Zľakol som sa, či sa jej niečo nestalo, celkom nevhodne som ju začal spovedať, kde sa udrela a či ju nič nebolí. Nevšimol som si ako nevľúdne prijímala moju nemiestnu starostlivosť. Po krátkej chvíli namrzene pokračovala k rieke už peši a sama. Domov sa vracala už s mojim spolužiakom, ktorý mal tiež bicykel. Tuším už vtedy som bol pri ženách ťarbavý a dovtipoval som sa pozde?
Je to pravda. Neviem, kto v skutočnosti tú vetu povedal, ale ja som to kdesi čítal ako výrok Pabla Picassa, toho doživotného vzbúrenca. Geniálny Picasso, najväčší avantgardný umelec nového veku, spolutvorca kubizmu, ktorý celkom premenil výtvarné umenie, bol do konca života členom komunistickej strany Francúzska a nositeľom ceny Svetovej rady mieru za svoju preslávenú “holubicu mieru”. Hoci francúzska komunistická strana nebola taká rigidná ako boľševická sovietska, bola sympatická veľkému počtu ľavicových umelcov svetového mena. Tá veta, ten výrok znie: “Kto nebol vo svojich 20. rokoch revolucionár a netúžil úplne od základu zmeniť svet, nebol nikdy mladý”. Pre mladosť je charakteristická vzbura a platí to i pre umenie.
Celý svet je skonštruovaný na princípe: príčinanásledok. Ťažko veriť, že existujúci svet vznikol “len tak” bez príčiny a tak zložito, že v každej živej bunke je zakódovaná nielen príčina (smerujúca späť k nekonečnu) ale aj účel následku (rovnako smerujúci vpred k nekonečnu) – viď napríklad dedičnosť.
Keď som bol malý chlapec, miloval som polievky s písmenkovou cestovinovou závarkou. Predstavoval som si nádherné náhodné zázračné slová na lyžici, ktorou ich jem. S každou lyžicou som hltal slová akejsi tajomnej básne, alebo malé zaklínadlá, skryté do písmenok v polievke. V období puberty som tam hľadal najmä písmeno Z, lebo som bol po uši zaľúbený do Zdeny Kadlečíkovej a jej nádherne zelenočiernych mačacích očí.
Či chcem alebo nie, musím sa k jednej otázke vrátiť. Nedávno som čítal knihu Juraja Mojžiša o Marenčinovej pozícii v dejinách slovenskej kinematografie. Filmár na križovatkách času - sa volá táto zaujímavá a veľmi užitočná kniha, ktorá osvetľuje nemilosrdne ostrým svetlom niektoré temné zákutia rozvoja kinematografie na Slovensku, špeciálne v období veľkej križovatky dejín, prudkej schematizácie a neskôr postupného presvitania a návratu slovenského filmu do sféry umenia. Málokto si uvedomuje, že slovenský film pred februárom roku 1948 začal na vysokej umeleckej úrovni filmom Paľa Bielika Vlčie diery. Čo sa stalo potom, aj o tom je táto pozoruhodná kniha. O degradácii a o postupnom vzkriesení, na ktorom má Albert Marenčin nemalú zásluhu.
