Eduard Grečner
O neherectve a herectve vo filme
Jeden z najviac iritujúcich prvkov s slovenskom filme päťdesiatych rokov bolo pre moju generáciu herectvo. Vyznačovalo sa pre nás neprijateľnou mierou pátosu. Pátos prenesený z divadelných dosák pred kameru bol vo svojej neprirodzenosti navyše ešte znásobovaný neprirodzene do ružova sfarbeným obrazom života, príbehom, ktorý sa vonkoncom nepodobal realite nami vnímaného sveta. Takéto nariadené optimistické spodobovanie sveta bolo výslovným želaním panujúcej straníckej špičky, ktorá si myslela, že rozumie estetike umenia. Lenže aj bez tejto nariadenej deformácie skutočnosti (podľa známej anekdoty: niečo iné počujem a niečo iné vidím), samotné prenesenie techniky hrania z divadla pred kameru bolo celkom neúnosné.