Ešte nevyberám jedinečný ďalekohľad z bazára, pretože sa bojím, čo mi opäť neukáže. Len prednedávnom som v ňom dobrodružne cestovala, učila sa všetkému, čo som kedy chcela vedieť. Posúvala som hranice neprekonateľného „berry -ja“, zútulňovala svoje vysnívané útočisko, kde som nepozývala sympatizantov tajomnosti na krátke vydýchané noci.
Žiadne slané potoky riek, jazerá morí. Ale telové rozpínavé korene na tvári, čierne zmyselné čarnabice pod okom, na líci, brade, zemi, papierke. Vedia prečo spadli z vrcholu kútikov a maľujú si po koži.
Roky naťahujú ruky, aby pomohli novému vstať z prachu a nechať sa vyzdobiť na nečisté plátna. Každý rok má iné súradnice, rovnice. Nepochopene sa lámu závity v hlave, aby sa postúpilo do ďalšieho kola. Niekedy sa stojí uprostred magnetického poľa a nie a nie sa pohnúť. Kolenačky po hmate treba nájsť kľúčik pre ďalšie dvere. Inokedy sa povaľuje na ceste, padne na hlavu, nikdy sa nenájde alebo sa dvere zázračne otvoria kancelárskou spinkou alebo zasúvacou sponkou ako v „napínavých“ filmoch.
Umývam riady, zima sa mi snaží votrieť pod tričko a myšlienky opäť neklopali. Ruky pracovali, pokožka mäkla a oči čítali. O tom aká je pominuteľnosť fajn a čas najlepší medikament.
Negatívy s krajšími zajtrajškami a mäkkým úsmevom dohorievajú na pracovnom stole. Malí mužíčkovia, čo riadia hlavu opäť zablokovali dôležité páky. Orientačný zmysel v mapke života som mohla nadarmo hľadať po všetkých taškách. Bez ničoho som vstúpila do ringu ako malá bezvýznamná myš. Piesok sa dostal očí. Neľútostná šelma si iba odgrgla po ľahkom predjedle. Označkovala si teritórium a teraz fučí do prachu, čaká na poriadny obed.
(recenzia k filmu Sociálna sieť) Nadišiel aj váš deň, kedy vaše oči uzreli „Welcome to facebook“, zvedavosť bola nezastaviteľná a spadli ste do jamy davového človeka? Ak áno, vitajte vo virtuálnom svete sociálnej siete, revolučného fenoménu. Určite budete zvedavý ako sa tento žralok dostal medzi vaše najklinkanejšie stránky.
Teším sa z toľkých jesenných zemitých farieb, čo sa pozerajú na nás s pokojným poloúsmevom. Rozptyľuje myšlienky na atletickej dráhe. Stiahol ma za ruku, zametá so mnou ako vietor so šarkanom, čo si tridsiatnici púšťali pred rezervoárom. Tu pozri, aj tu ju cíť- neponáhľajúcu sa jeseň.
Svet sa točí dookola, móda sa vracia, ľudia sú stále živočíšni, už nevysielajú filmárika a filmušku, technika vyrastá z plienok a vonku je zima.
Vráť sa z obrazov späť do prstov a kresli, rozprávaj. Medzi riadky sa nechutne obsadila strojená bežnosť. Skús zobrať škrabku a strhaj ju dole ako kedysi gýčové tapety. Nech nezavadzia, nešpatí.
Rozpálené chodníky vychladli, už nedychčím, ani nestojím. Vandrovná je odložená medzi horšie časy alebo dni nevypočutých potrieb. Spomienky, ľudia, asociácie budú mi už iba občas lietať nad hlavou. Občas ju skloním dole, občas hore. Občas sa zasmejem z ničoho nič ako blázon, občas si budem trhať pery, ako to mám v zlozvyku.
Skrčené prsty v kolenách. Čo sa to deje?! Najprv strašili rýchle jesenné stupne a potom zahrialo čosi ako babie leto? Predčasne sa nedopatrením prehrabávam v odpadkoch minulého roka. Vtedy sa vstupovalo do sveta bosými nohami. Dnes si už nastoknem aspoň papuče a skrotím úsmev.
Ešte si mi neprišiel naproti a neschoval nás pod dáždnik. Ešte netreba. Mám oranžový pršiplášť. Nehanbím sa. Keď prídeš, schováš nás pod dáždnik.
Každý deň na nástenku prežitia prišpendlíkujem či už „berry“ úsmev, tichý plač, bránicový smiech, zničený pohľad, pokojnú spokojnosť, závan nepochopenia, vernú priateľskosť, premenlivú neistotu, ihravú hrdosť...
Niekoho mám. Môj svet rozkvitá farebnosťou náhody. Aj vtedy natiahla svoje mocné krídla a zatrepotala nad zaprášenou hlavou.
Ošúchaný, za to spoľahlivý ďalekohľad zaostril. Vábivý valčík utíchol. Listy padli, našli si miesto. Na zemi. Nemajú najpriaznivejšiu pozíciu. Nikdy nevedia, kedy opäť zaduje vietor a unesie ich preč. Zo zeme.
Rozdúchané popadané listy opäť zdvihol vietor. Letia si a nevedia kam. Nechajú sa viesť časom.Cesta starým vlakom trochu neistá, no celkom sýta dobrodružstvom. Spadli v cieli, rozplynuli sa na usmievavé myšlienky.
Spoznávam, otváram dvere do nových svetov. Ochutnávam, riskujem. Na striebornej tácke prinášam bijúce srdce s menšími a väčšími rankami v trasľavej ruke. Prečo?
Vanda neznáša stereotyp. Nevydrží dlho na jednom mieste. Prešli dva roky. Neuniesla tlak a veľkosť mesta Bluth, kde sme žili naposledy. Uponáhľanosť, zvýšený strach o holý život, prehnaný materializmus. Nič, čo by jej výrazne imponovalo. No napriek tomu poslúži ako vábivá látka na napísanie novej knihy.
