Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík: Rodinné striebro, Bakalári, Fejtóny, Pokrútené paragrafy, Moje bá-sničky, Politika a ja, Report, Moje povedačky, Evanjelium podľa..., Fotofejtón, Súkromné, Nezaradené
Davy šalejúcich fanúšikov, mediálne masírovanie mozgov, špehovanie kto, s kým, kde, kedy, koľkokrát. Pozerať im do taniera, do výstrihov, zbožňovať ich blazeovaný úsmev, aspoň raz sa dotknúť lemu ich šiat... Híkať (ako somári) že títo už netvoria pár, že medzi týmito preskočila iskra, že on (opäť) požiadal o rozvod... Osobnosti, ktoré už tak veľa dokázali: čítať z čítačky, spiť sa na párty, um nahradiť silikónom, a tak ďalej, a tak podobne.
Zaujímavá predstava. Na prvý pohľad absurdná, ale na druhý rozhodne zaujímavá. Píše sa mi to dosť ťažko z jedného prozaického dôvodu: na chlapa mám pridlhé nechty, asi centimetrové. Už som však vymyslel(a) celkom prijateľný spôsob ťukania do klávesnice – pod 30 stupňovým uhlom a nie priamo na klávesu ale šrégom. Viem, že šrégom nie je spisovné slovo, ale práve sa vžívam do chlapského myslenia, tak šrégom je akurát chlapsky.
Neviem, ako vám, ale mne ku väčšine našich rýchlokvasených celebrít z ostatného obdobia pasuje slovko, tzv. Mnohé nevedia spisovne rozprávať, mnohým chýba IQ alebo EQ, najhoršie kombinácia je, keď im chýba oboje.
Stojím v lekárni v rade dlhočiznom ako had. Čo z toho, že lekáreň je veľká, moderná, keď na opačnej strane pultu je iba jedna osôbka. Síce milá, ale iba jedna. Babky predo mnou majú pod dva, tri a čestné slovo, že i po viac receptov. Vzdať to, či nevzdať, tak znie priam hamletovská otázka.
Som štát. Všemocný. Teda, nie až tak celkom. Demografická krivka je alarmujúca a s tým si neviem rady. Kto na mňa za pár rokov vyrobí? A že toho potrebujem dosť, čo vám budem vravieť, sám viem najlepšie, aký som nenažraný. V tejto kauze však nejde ani tak o mňa, skôr o vás, drahí občania, kto vyrobí na vaše dôchodky? Toto ma trápi najviac.
Každým tlkotom srdca cítil, že osudná chvíľa sa nezadržateľne blíži. Pán Čas neomylne odkrajoval hodiny, minúty a sekundy od momentu, keď sa to stane. Po večeroch nemohol zaspať. Noci prebdel. Do nekonečna si predstavoval tú jedinečnú situáciu s úžasnou presnosťou a do najmenších podrobností. Neochvejne veril, že sa to blíži.
Vlaková stanica bola plná ľudí. Jedni sa ponevierali, poniektorí sedeli. Dvaja z nich –sediaci na spoločnej lavičke- boli zvlášť zaujímaví. Na prvý pohľad bola zrejmé, že sú to učení ľudia. Na sekundu presne vytiahli zo svojich tašiek knihy. Jeden otvoril bibliu a druhý vedecký ateizmus. Keď to zbadali, rumenec im skrvil tvár, div nepukli.
Popozeral nenápadne na budík. Display ukazoval 4:55. Ešte by to mohli stihnúť. Ale ako. Nemôže sa len tak pritúliť. Ak ju zobudí, zabije ho. Logicky by ho mala zobudiť ona.
Bolo to dnes trápne a patetické. Rozlúčili sme sa pod lampu, ktorá napokon zhasla. Čo už, keď dostal štvorku z anonymného dotazníka, lebo na otázku ako vybrať žene správny darček odpovedal, že ju musí dostať na gauč. Tam našťastie zistil, že má krivý iba nos, no i napriek tomu si kopol a na dôvažok vypil pohár žinčice. Ja som to vedela, pán Hríb, že Fico žerie Fidela, raz darmo, je to neúprosná logika, asi ako plesknutie po kravskom zadku. Na Slovensku je to tak, politici sú spokojní; iba sem tam ticho prehlušuje svištiaci vietor od pobehovania detí rozmaznaných chudobou.
Sny vraj nebývajú farebné. Vravia psychológovia. Ale ja som jeden taký mala. V pastelových farbách, panoramatický, akoby vystrihnutý zo života.
Pomaly ale isto sa to deje. Môj reálny svet sa mi míňa priamo pred očami a ilúzia sa mi tlačí do hlavy čoraz intenzívnejšie. Už neviem rozlíšiť, kedy som to ja a kedy niekto iný rozhoduje za mňa, pričom to vyzerá úplne tak, ako keby to bolo moje slobodné rozhodnutie. Čo na tom, že hrozí moje psychické zrútenie. Koho to už trápi.
Obdobie novoročných predsavzatí je už dávno za nami. Som človek zásadový a pravdupovediac, len nerada mením to, čo si pri silvestrovskom štrngnutí so šampanským vytýčim ako cieľ. Lenže človek mieni a vláda (alebo možno niekto iný) mení. Ale poďme pekne po poriadku.
Strunová kosačka a nie iba obligátna košeľa a ponožky - to je ono, to je ono, blyslo mi spásonosne mysľou, keď som už dlhú dobu márne rozmýšľala nad tým, akým darčekom prekvapiť manžela na narodeniny, ktoré v máji slávil.
V jednom obyčajnom mravenisku na lúke vládol priam vojenský poriadok.
Momentálne prežívam hlbokú morálnu krízu. Som rozpoltená osobnosť a cítim, že ma nikto nechápe a že mi nikto nedokáže pomôcť. Doteraz sa mi celkom darilo. Vždy som vedel, kde je moje miesto, kam patrím, kam sa treba zaradiť a ako spievať pieseň toho koho chlieb som jedol. V ostatnom čase však začínam strácať prehľad. Keby som aspoň v kútiku duše tušil, kto tie porantané voľby vyhrá.
Toto nie je život. Dva mesiace mi trvalo, kým som s úsmevom na tvári prežula hokejové fiasko z olympiády a už opäť mám žiť v pretvárke?
Zaiste si mnohí pamätáte na nesmrteľný výrok nezabudnuteľného doktora Štrossmajera, alias vynikajúceho českého herca Miloša Kopeckého, vyslovený v známom televíznom seriáli Nemocnica na okraji mesta, ktorým počastoval priveľmi snaživú sestru Huňkovú (Ivu Janžurovú): "KEBY HLÚPOSŤ NADNÁŠALA, VZNÁŠALI BY STE SA TU AKO HOLUBIČKA."
Bola som minulý týždeň na večernej svätej omši. Keďže bolo pekné počasie, v kostole bolo ľudí pomenej. Väčšina bola vo svojich záhradkách a snažila sa dobehnúť zmeškané agrotermíny.
Písal sa rok 2016. Za horami, za dolami, v ďalekej neznámej krajine bola jedna nemocnica. A v tej nemocnici vládol i napriek naoko bezchybnému chodu všeobecný chaos. Pacienti ležali odovzdane na svojich nemocničných lôžkach a jedli predpísanú diétu.
