Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík: Rodinné striebro, Bakalári, Fejtóny, Pokrútené paragrafy, Moje bá-sničky, Politika a ja, Report, Moje povedačky, Evanjelium podľa..., Fotofejtón, Súkromné, Nezaradené
Od únavy už doma padáme. Poniektorí, spadli dokonca aj z lešenia. Manžel a dcéra. Ja chodím iba popod, tak moje potknutia sa nerátajú. Včera to vrcholilo. Myslím únava a s ňou spojená nervozita. To všetko je spojené so zatepľovaním domu. Teplo je fakt drahé.
Veľa vecí nás v živote kvári. Prečo máme smolu v láske, vo vzťahoch, prečo nám takmer nikto nerozumie, prečo sa nám nedarí plniť predsavzatia, prečo...
Keď žena začne mať po štyridsiatke gynekologické problémy, vyľaká sa. Obyčajne vtedy svoje kroky nasmeruje do gynekologickej ambulancie. Bolo tomu tak aj v skutočnom príbehu, ktorý vám ponúkam.
Sliepňam na budík. To snáď ani nie je možné: 6:47. Už sa mi to dávno nepodarilo. Väčšinou, so železnou pravidelnosťou, sa zobudím o 5:30. Víkend môjmu telu zväčša nič nevraví. Dnes, nebyť toho, že so zobudím na to, ako si fajnovo uľavujem na záchodovej mise, možno ma zobudí manžel, po príchode z nočnej. Napokon sa, ako tak prispôsobiac, rozbehnem do našej Jednoty, pre čerstvé pečivo.
Navštívila ma v práci. Takpovediac služobne. Hoci som s jej mamou drela nohavice na základnej škole, neprišla k nám domov, ale do práce. Riadne ohlásená úradná návšteva. Informátor mi len ohlási meno a že či môžem klienta prijať. Stále môžem. Podľa mena som vytušila, že to bude niekto od nás. A veruže aj bol. Mala rumenec na tvári a uhýbala pohľadom. Také často nebýva.
Naše lesy už nezadržia toľko vlahy ako voľakedy. Keď sme prednedávnom absolvovali pešiu púť do Levoče cez Levočské vrchy, na niektoré miesta bol smutný pohľad. Holé stráne, do neba kričiace rúbaniská, skládky dreva pri ceste.
Odložená v stodole, medzi hŕbou nezmyslov, ktoré sa ešte niekedy môžu hodiť. Pri každom veľkom upratovaní nebolo toho, kto by ju dokázal dať na kopu na spálenie. Pridlho bola otcovou kamarátkou, keď po ťažkom úraze ostal invalidom až do smrti. Ozaj, prečo sa niektorých vecí nedokážeme jedným šmahom zbaviť. Cena a bezcennosť – aké je to relatívne.
Aj vás vytáčajú podobné infantilné výrazy, ktoré navyše používajú profesionáli z komerčných poisťovní? To profesionáli by sa skôr hodilo do úvodzoviek. Môj manžel má jednu životnú poistku ešte z roku pána na smiešnych 30 korún mesačne. Včera nás doma navštívili dve dámy. Priviezli sa na elegantnom aute s košickým evidenčným číslom. V ruke notebook, len vytlačiť zmluvu a podpísať.
My na dedine sme si až donedávna mysleli, že ísť na jachtu s finančným žralokom štátny úradník jednoducho nesmie. Ani vtedy nie, keby bol na najnižšom stupni riadenia, keby mu zašili ústa, keby naša mena bola najsilnejšia na svete, keby bolo v politike i ekonomike úplne bezvetrie a keby ho tam pozvali len preto, že je to najsympatickejší človek na svete. Je medzi nimi proste neprekonateľný kanál, ktorý bez zlomenia väzov nemožno preplávať. Takí sme my boli ťulpasi.
Paľkova matka je ťažká alkoholička. Keď si vypije, je navyše agresívna, zanedbáva dieťa, žije vo veľmi biednych pomeroch. Nedalo sa už na to pozerať. Paľko, s vrodenou vývojovou chybou –má kratšiu jednu nôžku- má sťaženú chôdzu a pri bežných krokoch zapája celé svoje chudulinké telo. Ako sa dá takému dieťaťu pomôcť? Pracovníčky zo sociálky si tam podávaju kľučky s policajtmi, iba výsledok akosi nevidno. Hory sľubov – to je všetko, čo zatiaľ dosiahli. Školská taška sa na Paľkovom chrbte zdá byť neúmerne veľká. Tretiak, ktorý už mal byť hádam piatakom.
Zoznam kníhkupectiev Litera, v ktorých by ste si mohli Veľký príbeh o veľkých veciach zadovážiť: Bardejov Radničné námestie 49 Bratislava Račianska 43 Košice Kováčská 48 Nitra Podzámska 18 Prešov Slovenská ulica 82 Senica Námestie Oslobodenia 3 Trebišov Námestie M.R. Štefánika 1632, mestská tržnica Trenčín Ul. Palackého 85 Ak je pre vás sieť týchto predajní nedostupná, dá sa objednať na tejto adrese: knihy@vmv.sk Bola by som rada, keby ste mi -ak si ju prečítate- dali vedieť, že či sa vám páčila.
Stalo sa. Vo štvrtok som ho smela pohladiť nielen očami ale dotknúť sa ho a privoňať. Je síce iba také pidi, dĺžka dvadsať centimetrov, o váhe sa ani nebudem zmieňovať. Ale je krásne, fakticky.
Nedeľa, krátko popoludní. Rodinka sa vracia domov. Junior ešte čosi cestou vybavuje, rieši, rukou siaha do vrecka saka a čosi komusi odovzdáva. Slávnostný obed chutí, nedeľa ako má byť. Potom mu napadne vybrať zo saka peniaze, nech sú na poriadku. Vrecko však zíva prázdnotou. Do paroma. Dvetisícpäťsto korún je v háji.
Ruku na srdce, myslíte si, že sa to na našom zadubenom Slovensku dá? Svet nám –ženám- nepraje. Skúsila som to na vlastnej koži a rada sa s vami o túto skúsenosť podelím. Rozhodla som sa splniť si svoj životný sen. Roky bežia a... Začala som vypĺňať dotazník pre budúceho možného zamestnávateľa, teda pre agentúru, ktorá by mi môj sen pomohla zrealizovať. Čo sa však nestalo.
Je najvyšší čas. Väčšina to už, verím, stihla. Ja ešte stále nie. Aj keď sa mi do toho veľmi nechce, musím. Veď čo by povedali ľudia. Že porušujem pravidlá? Stačí, že som porušila vlani. Akosi som pozabudla tie nešťastné pneumatiky vymeniť a teraz sa mi to mstí dvojnásobne. Šťastie, že za to nedávajú pokuty.
Asi došla šťava, či čo. Známi kričia, nepožičiam, najprv nám ty vráť, alebo čosi v duchu, že čo nič nepíšem, keď už som z nich spravila závislákov. Sa vám povie. Nevravím, že nemám o čom. Mám. Ale keď to sú také silné myšlienky, ktoré, pri všetkej úcte, len tak neprežriete, nestrávite, nepochopíte. Váš génius na to nestačí, veď aj ten môj sa s tým len sťažka vyrovnával. Čas však pomaly dozrel a ja som sa rozhodla, že vás –milá Betka a Vlado, ale aj niektorí milujúci mailujúci- prekvapím s mojimi najintímnejšími myšlienkami, ktoré by som ešte včera nikomu nikdy za žiadnych okolností.
Africké dievča študujúce v jednej európskej krajine. Pre jej širšiu rodinu to je životný úspech – majú niekoho, kto bude vzdelaný a určite raz aj bohatší ako oni. Obetujú veľa, aby to jedna z nich dotiahla kamsi ďalej a snáď potom, niekedy, pomôže ona ostatným.
Myslela som si, že v tomto smere som takpovediac, bezchybná. Viacerí ste už dostali odo mňa krátke správy, v ktorých som vás upozorňovala na prešľapy proti slovenskému jazyku. Poniektorí ste sa priznali, že sa mojich krátkych správ obávate, poniektorí ste prejavili vďaku, poniektorí zlosť na seba samých.
V jednej farnosti sa ľudia modlili krížovú cestu. Je to rozjímavá modlitba, ktorá sa skladá zo štrnástich, na seba nadväzujúcich častí. Začína odsúdením Ježiša a končí jeho umučením a pochovaním. V jej závere už cítiť krásu Veľkonočného rána. Vráťme sa však na začiatok. V jednej farnosti sa ľudia modlili krížovú cestu. Modlili sa ju trochu zvláštne, neobvykle.
Toto, čo teraz píšem, bude asi riadny trapas. Napokon, ako takmer celý môj doterajší život. Čím viac sa snažím, tým viac to pokašlem. Raz to však musí prísť a ja zmúdriem. Viem, priama úmera vyzerá inak, však? Existuje však aj nepriama úmera, ešte si to matne pamätám zo základnej školy. Moja dcéra, ktorá študuje matematiku, teraz určite zalamuje rukami a hromží: mami, nepíš o tom, čomu nerozumieš. Moja zlatá, ale veď to by som vôbec nemohla písať.
